Vzali by ste si dieťa z domova?

Vzali by ste si dieťa z domova?
„Dnes je zlá doba pre rodinu,“ hovorí Renáta. „Keď sme boli malí, rodičia s nami trávili viac času, boli z práce skôr doma,“ pripája sa Natália. „Na dobu sa netreba vyhovárať,“ zaznieva z úst Kataríny. „Rodina má fungovať stále.“ Skladáme mozaiku názorov. My, mamy, ktoré máme doma svoje vlastné deti – jedno, dve, tri, jedna z nás dokonca štyroch synov. Stretli sme sa v Materskom centre Klbko na výskume o.z. Návrat. „Ťažké je skĺbiť to, čo človek chce, s tým, čo musí,“ zaznieva ďalší názor. To je pravda, myslím si v duchu. Skĺbiť všetko, aby to fungovalo. Aby som bola s deťmi, aby som im porozumela, aby pocítili moju lásku, aby som im dala do života to, čo považujem za dôležité.

Ako jedno celé mesto
„Na Slovensku je 6000 opustených detí,“ hovorí psychológ Juraj Végh. Po chrbte mi prebehli zimomriavky. Šesťtisíc je veľké číslo. Je ich toľko, že by sa nimi naplnili paneláky a domy jedného menšieho slovenského mestečka. Tak veľa detí, ktoré nedrží za ruku pri zaspávaní mama!
„Čo by bolo pre tieto deti najlepšie? pýta sa psychológ. Na hľadanie odpovede je nás desať. Adopcia. Úplná rodina. Otec a mama. Pomôcť biologickej matke, aby si dieťa mohla vziať domov. Zatiaľ pre dieťa nájsť pestúnsku rodinu. Áno, pestúnska starostlivosť. Detský domov je najhorší model. „Prostredníctvom výskumu, ktorý sa konal v MC Hviezdička v Banskej Bystrici, v MC Klbko v Bratislave a v MC Mamioáza v Zlatých Moravciach, dostalo 30 mladých rodičov možnosť vyjadriť svoj postoj k problému opustených detí na Slovensku,“ hovorí Lenka Hujdičová z o.z. Návrat, organizátorka projektu.

Detský domov nie je domov
V roku 2005 žilo v Nórsku 85 % opustených detí v náhradných rodinách. Na Slovensku to bolo len 55 %. Všetky ostatné žijú v detských domovoch. Spolu s Českom, Maďarskom či Rumunskom patríme medzi 8 európskych krajín, ktoré majú najviac detí v tých budovách. Voláme ich „domov.“ Ďakujem pekne za taký „domov“, myslím si. Také dobré odkladárne. Deti, ktoré sa nás netýkajú, žijú za ich múrmi. Nevidíme ich. „Pretrváva tabu,“ zaznieva. „Detské domovy sú neprístupné. Treba ich otvoriť pre verejnosť.“ Napríklad v detskom domove vo Vrakuni bude materské centrum. To je dobrá cesta, myslím si. „Tie“ deti budú vidieť „normálne deti“, víri mi v hlave. Vzápätí to zavrhujem. Ako mi to mohlo napadnúť? Len naše deti sú normálne? (Obzerám sa dookola a sledujem, ako NAŠE malé deti lozia po zemi, plačú, hrajú sa.) A či tie deti v tom „domove“ môžu za to, že sú tam? Aké sú? Ako moje? Nepoznám ich. Neviem. „Poznaného sa nebojíme,“ hovorí ďalšia mamina. To je pravda. Detské domovy nepoznáme. Máme predsudky. Kto to za tými múrmi vlastne vyrastá? Čudné deti? Deti, ktoré sa nevedia správať? Deti, ktoré majú pochybné návyky? Ktovie, kto ich porodil? Aké choroby majú? Aká im v žilách koluje krv?

Štátne deti a deti rodičov

„Prijali by ste dieťa z domova do rodiny?“ pýta sa Juraj Végh. Áno či nie?
„A načo? pýtal sa ma môj otec, keď som o tom nahlas uvažovala“ hovorí Saša. „Veď môžeš mať vlastné! Ale ja by som možno prijala aj cudzie. Keď moje deti trochu podrastú.“ Deti, ktoré sú právne voľné, môže niekto adoptovať. Ich rodičia sa ich zriekli. Možno majú to šťastie, že sú maličké, najlepšie do roka. Zdravé. A biele… Alebo aj nie. Ale čo tie deti, ktoré majú rodičov a nemôže ich nikto prijať za svoje? Potrebujú však rodinu. Otca a mamu. Možno nadlho a možno len kým sa ich vlastná rodina naštartuje. To sa však stáva zriedkavo. A kto prijme také dieťa?

Boli by ste pestúnskou matkou?
Čo by to znamenalo? Vystaviť sa riziku, že ma dieťa opustí. Že tu bude len (možno) na chvíľu. Alebo aj na dlho. Mohli by sme mu byť pestúnmi, aj keď má biologických rodičov, ktorí sa možno budú o to dieťa zaujímať? A prijali by sme to, že nie sme jedinými rodičmi? Dokázala by som hrať hru s otvoreným koncom a vystaviť sa riziku bolesti a smútku? Naviazať sa a rátať s tým, že sa puto môže pretrhnúť? Naša rodina by sa stala zastávkou na ceste. Alebo možno aj prístavom pre dni nepohody, ktoré v jeho živote ešte určite prídu. Pre dieťa by to však bolo lepšie ako byť v domove medzi cudzími. Stali by sme sa mu bližší. Možno by sme sa podieľali na podstatnom nasmerovaní jeho cesty. Stačil by mi ten pocit? A čo s tou neistotou? Ako by to vzali moje deti? Zvládla by som to? Neviem si odpovedať…

To zvládne len profesionálka
To zvládne len profesionálka. Až tak celkom neostať „v tom“. Možno ako lekár, ktorý sa odosobní a lieči ako profesionál. Dá pacientovi všetko, čo potrebuje, ale zároveň si udrží ten správny odstup. Vie sa usmiať, povzbudiť, poradiť, byť s človekom ako človek, ale predsa zostáva nad vecou. A tak možno aj profesionálna mama, profesionálna rodina, to sú ľudia, ktorí vezmú starostlivosť o deti ako profesiu, ako povolanie, ako poslanie. To sú tie rodiny, kam deti idú (namiesto domova) len na nejaký čas, kým sa nenájde niekto, kto by ich adoptoval alebo prijal do pestúnskej starostlivosti. Deti sa u nich striedajú, prichádzajú, odchádzajú a oni sa stávajú útočiskom v búrke. A ostanú tak trocha nad vecou. Ale dá sa to? pýtam sa sama seba. Dá sa byť nad vecou, keď v tvojom dome smeje ďalšie dieťa? Nie, nedá, odpovedám si. Profesionálna mama nie je nad vecou ako lekár, ktorý operuje cudzieho človeka. Je to žena, ktorá sa obetuje pre dieťa, pretože vie, že práve to, čo prežijeme ako deti, nám dáva v živote krídla. Je to človek, ktorý vie, že dieťa odíde, a predsa riskuje a dáva mu svoje srdce. To by som ja nedokázala. Asi je lepšie pestúnstvo. Deti ostávajú v pestúnskej rodine dlhý čas, väčšinou do dospelosti, hoci sa o ne neraz zaujímajú aj biologickí rodičia. Pestúnstvo by bolo skoro ako keby som mala doma ďalšie moje dieťa. Takmer ako adopcia. To je lepšie… Ale dokázala by som to?

Ja by som to riskla
„Vziať si cudzie dieťa? Bolo by to prekvapenie,“ hovorí Natália. „Ale veď aj moje dieťa bolo pre mňa prekvapením!“ A tak viaceré hovoria, že by to riskli.

V kruhu nás sedí desať a premýšľame všetky nahlas nad tým, čo urobiť, aby sa pestúnske rodičovstvo spropagovalo. Mnohí ľudia nevedia, o čo ide. Aký je rozdiel medzi pestúnstvom a adopciou. Aké sú podmienky. Ale najmä že BYŤ V RODINE JE ŽIVOTNE DÔLEŽITÉ pre každé malé dieťatko. Pretože tie, čo sa do rodín nedostanú, čo nezažijú od prvých mesiacov života do troch rokov istotu, lásku a dôveru, tie ostávajú navždy postihnuté. Ich mozog sa nevyvinie tak, ako by sa mal (o tom článok inokedy).
„Zámerom bolo získať zaujímavé pohľady na to, čo matky/otcov k pestúnskemu rodičovstvu priťahuje a naopak, aké sú príčiny a dôvody odkladania rozhodnutia o prijatí opusteného dieťaťa do rodiny. Najviac asi rezonovala myšlienka prijať nejaké dieťa do rodiny dočasne. To je pre mnohých rodičov neprijateľná predstava,“ hovorí Lenka Hujdičová z Návratu.

Na výsledky výskumu si ešte počkáme. Ale pre mňa osobne sa výskum nateraz skončil. Ja som odhalila samu seba – pre seba. Ujasnila som si svoj postoj a upresnila, kde sú moje hranice ako matky a ako človeka. Viem, že zatiaľ nie je mojím poslaním prijať do rodiny dieťa. Myslím si, že je to prirodzené rovnako, ako je pre iné mamy prirodzené, že by to riskli. A som veľmi rada, že sú také mamy! Ktoré by to RISKLI a ktoré to už urobili. Určite vám aspoň niektoré predstavíme.

Dagmar Mozolová, redakcia

Autorka bola účastníčkou výskumu, ktorý realizuje Návrat, o.z. v spolupráci s výskumnou agentúrou Krajinka. Výsledky výskumu budú zverejnené v médiách a na www.pestunska.rodinka.sk začiatkom novembra.

(17 hlasov, priemerne: 4,40 z 5)

Loading...