Vaše dieťa je pomalé a brzdí spolužiakov. Zvážte inú škôlku!

Nešťastná mamička odchádza s ďalším „nákladom“ a výčitkami, ako svojmu synovi ubližuje.

“Iné” deti

Čo je s Miškom? Miško je iný – rodičia nerozumeli jeho inakosti a tlačení zo strany škôlky, že nie je v poriadku, dali ho vyšetriť. Výsledok? Miško má niektoré autistické črty, autista však nie je.

Nepotrebuje ani špeciálnu škôlku, ani školu – naopak, potrebuje prostredie, ktoré ho trocha potiahne – to je výsledok odborného vyšetrenia na špecializovanom pracovisku. Odborníci to dokonca vysvetlili v škôlke.

Ale tam narazili na problém – Miško „brzdí“ druhé deti, narúša proces, nevie sa vpratať do pravidiel. A predsa – deti musia cvičiť vlnovky, čiary, kliky háky a jemnú motoriku, prvé písmená, aby mohli nastúpiť do školy.

Učiteľka ako morálny vzor

Dcéra, ako aj ostatné deti, vníma cez učiteľky Miška ako zlého – predsa ich brzdí a nerobí to, čo sa prikáže.

Na výlete v lese sa šuchce, „mrnčí“ a spomaľuje – tak, ako všade. Riešenie? Nabudúce už s nami na výlet nepôjde – hovorí učiteľka. Mimochodom, morálny vzor detí. 

Zamyslela som sa nad tým, čo by sa mali naučiť deti v materskej škole. Svojho času o tom vyšla kniha a stala sa trhákom, preloženým do mnohých jazykov – Všechno, co opravdu potřebuji znát, jsem sa naučil v mateřské školce. 

Napísal ju Robert Fulghum a je o obyčajných múdrostiach, zručnostiach a hodnotách, aké sa deti môžu naučiť v škôlke a vôbec –  v detstve. Ale, čuduj sa svete, žiadne čísla, písmenká, ani ich predchodcovia vo forme nácvikových tvarov tam nie sú.

Čo by sa vlastne malo dieťa naučiť v materskej škole? V prostredí, kde je prvýkrát bez rodiny, a ktoré preto do veľkej miery ovplyvní jeho vnímanie okolitého sveta?

Navyše v mimoriadne citlivom veku, kedy sa prudko rozvíja schopnosť empatie a súcitu? Kresliť tvary a splniť tak plány? Malo by sa naučiť čítať a písať, aby v škole učiteľky alebo príbuzní žasli?

 

Tolerancia či výkon, čo je dôležité?

Myslím, že škôlka má oveľa väčší potenciál – môže naučiť dieťa, že nie všetci sú rovnakí – že sú medzi nami ľudia, ktorí nestíhajú, nie sú takí šikovní, veselí či komunikatívni.

A áno, občas na nich treba čakať, povzbudiť ich, tolerovať ich oslabenú schopnosť všetko poslúchnuť na slovo.

Slabší, pomalší, nepozornejší ľudia však stoja za to, aby všetky tie múdre čiary v pracovných zošitoch počkali. Písmenká ani čísla nikam neodídu, počkajú na dieťa v škole a budú ho sprevádzať niekoľko ďalších rokov.

Ale ak deti v tomto citlivom období nenaučíme, že tolerovať iných ľudí aj na úkor svojho výkonu je samozrejmosť, neskôr sa to budú učiť oveľa ťažšie.

Nehovoriac o Miškovi a jeho nešťastných rodičoch, ktorí nevedia, čo si počať. Neustály nátlak učiteliek len prehlbuje ich zmätok a sklamanie zo syna. Ktorý nie je zlý, je len – iný.

Viem, učiteľky toho majú veľa, malý plat a množstvo detí, ale ak by namiesto úloh v pracovných zošitoch bolo pre ne dôležité vychovávať deti k empatii a tolerancii, zvládalo by sa im ľahšie aj také množstvo detí.

Samozrejme, nie je to len záležitosť učiteliek, ale celého systému, ktorý je orientovaný na výkon a podporuje individualizmus. Systém sa mení ťažko, neviem, ako na to.  Prišlo mi len ľúto Miška, jeho rodičov a – všetkých detí, ktoré premárnia takúto skvelú šancu naučiť sa niečo naozaj dôležité.

Autorka je psychologička a psychoterapeutka.

(21 hlasov, priemerne: 4,80 z 5)

Loading...