Rodičia, tak za čo chcete bojovať, keď nie za vaše deti?

Ako sa domáham toho, aby moja dcéra mohla chodiť počas pobytu v škôlke von a ako sa mi nedarí… zatiaľ.

Žiaľ, nemôže. Prečo? Lebo v mestskej škôlke, kde chodí, sa von nechodí. A všetci to považujú za normálne. Len ja nie.

Prečo si myslím, že sa to ostatným rodičom páči?

No veď vidím, že chodia pre deti s úsmevom, veselo čvirikajú s pani učiteľkami, ideálna spolupráca rodiča a učiteľa. Mne ide bok vyvaliť, keď vidím, že znovu neboli na dvore, ani na prechádzke. A čo dieťa? Veď je mu dobre aj vo vnútri celý deň.

Môžeme sa hneď na úvod zhodnúť na tom, že je veľmi prospešné, aby deti v škôlke chodili každý deň von? Môžeme to urobiť bez toho, aby sme si vysvetľovali prečo?

Naozaj? Ďakujem, veľmi si cením, že sa zhodneme na tejto jednoduchej pravde.

Držala som sa dlho, od septembra.

Pamätáte si ešte aká bola teplá nádherná jeseň tento rok, že? Myslíte si, že detičky, ktoré práve nastúpili do škôlky, chodili von? Ani náhodou, ani raz za deň, ani raz za týždeň. Týždeň, čo týždeň sedeli dnu. Argument, že sú nové a plačú.

Moja neplakala, ani kopec iných detí. A možno tie, ktoré plakali, by pobyt vonku priviedol na iné myšlienky, ako je sedenie v triede a čakanie, kedy sa otvoria dvere na väzení a príde maminka…možno.

A tak nebadane prišla zima.

Nádherný január s bielou snehovou pokrývkou, ktorá sa držala zubami, nechtami aj tohoto šedivého sídliska, radosť chodiť s deťmi von. Pre našu škôlku to znamená jedenkrát za týždeň.

“Čože je to za panák? Zasmiala sa mladá chasa, jáj, veď je to snehuliak.“

Tak som sa začala zaujímať, či je toto OK pre ostatných rodičov a či len ja som taká náročná.

Asi dve mamičky so mnou súhlasia, ticho súhlasia. Jednej názor neviem, lebo keď som to spomenula, zobrala kočík s mladším dieťaťom a bez slova utekala preč, ako keby som bola prašivá.

Ďalšia mamička povedala, že nechce, aby jej dieťa chodilo von. Prisahám. Dôvod neviem. A otecko ako hora, tam prešľapoval na mieste, že no teda, že by mohli viac, ale že v pondelok boli. Veď hej, to bol ten jeden deň v týždni.

Oslovila som pani riaditeľku e-mailom.

Veľmi stručným. Bol o tom, že sa na ňu obraciam, lebo moja dcéra chodí extrémne málo von, ale že si vážim aký pekný vzťah majú pani učiteľky s deťmi (majú skutočne), že ísť raz za deň von je taký všeobecne prijateľný štandard a nech mi dá vedieť ako sa to vyrieši.

V ten deň mi pani riaditeľka zavolala, že si váži, že som jej otvorene povedala názor, že to musí preveriť s pani učiteľkami, ale že nech sa na to pozriem aj z ich hľadiska, lebo prvá je vždy bezpečnosť  detí, že niekedy varovania pred emisiami v ovzduší, potom sa šmýka alebo je hmla, alebo sú deti choré a rodičia nedajú teplé oblečenie.

Ja som na to reagovala tým, že sa nebudeme predsa dohadovať o denných meteorologických odchýlkach, že deti majú chodiť von, že sú na to pravidlá v smernici a že deti, ktorých rodičia majú pracovnú dobu od 8:00 do 16:30 sa v zime nedostanú von na denné svetlo, čo je už ozaj na zamyslenie.

Tak sme si poďakovali a rozlúčili sa prísľubom pani riaditeľky, že urobí všetko, čo je v jej silách. Mala som pocit dobre vykonanej práce, na chvíľu som pocítila šťastie. To som ešte nevedela, ako málo je v silách pani riaditeľky.

No áno, nezmenilo sa nič.

Žiadny nový režim jedenkratzadeňvon sa nekonal. Napriek tomu, že je to v nariadení. Napriek tomu, že je to proti deťom. Napriek tomu, že deti sú naše všetko.

A my rodičia, veď nebuďme posratí! Denne v práci vybavujeme aj nemožné, aby sme predali o pár kusov naviac, aby sme zdvihli percento marže pre majiteľov, prekonávame sami seba, špekulujeme od rána do večera (aj v noci) ako to urobíme, aby lepšie, viac, vyššie, krajšie, s vyšším ziskom.

A v osobnom živote, sklopíme uši, zvesíme chvost, prípadne si nevšímame a nezaujímame sa.

(9 hlasov, priemerne: 4,40 z 5)

Loading...