Povedala pani pediatrička v dámskom klube na STV … A ja som zdúpnela. Povyprávala toho ešte oveľa viacej – témou bolo spoločné spanie dieťaťa s rodičmi v jednej posteli.
Z jej názorov vyberám:
- Dieťa treba odložiť do vlastnej izby čo najskôr po príchode z pôrodnice.
- Netreba, aby si zvyklo na neustálu rodičovskú prítomnosť.
- Manželská posteľ pre intimitu partnerov.
- Deti, ktoré spali s rodičmi v jednej posteli, sú úzkostnejšie, boja sa viacej.
- Deťom treba spraviť nepohodlie, netreba sa toho báť.
- Ani matky samoživiteľky by si nemali dieťa brať so sebou do postele, už aj tak je na ne dieťa naviazane viac, než je bežný priemer – keďže sú s nim sami.
- Na deťoch treba páchať pozitívne násilie – a nielen čo sa spánku týka. Je to v ich prospech.
Fajn, sú to jej slová, jej názor, ktorý jej nikto nemôže uprieť. Len ho mohla prezentovať ako názor vlastný a nie ako uniformitu, ku ktorej by sa rodičia mali dopracovať, lebo inak vychovajú doma malého tyrana.
Som za spanie s dieťaťom v posteli
Nespalo sa náhodou na dedinách v jednej posteli s dieťaťom, prípadne s deťmi viacerými? Akože dobre – nemali 5 izbové domy, nemali na 8 postelí, zohrievali sa tak navzájom … Potom sme v 50tych rokoch oddelili deti po pôrode od matky, v 5. mesiacoch ich švihli do jasličkárskej postele a bolo. Pekne odseparované, neintímne vo vzťahoch, studené. Presne to mi pripomínajú odporúčania pani doktorky. Odseparovať, hlavne aby s nami deti nerátali.
Obe moje deti si to s nami poctivo v manželskej posteli odspali. Nebolo to plánované, proste nám to tak prišlo na prežitie jednoduchšie. Ani jedno nie je ustráchaný neurotik. Každé išlo do vlastnej postieľky v inom veku, každé tak, ako to potrebovalo a prístup do našej postele majú stále – keď to potrebujú a chcú.
Ani jedno nemalo problém sa do vlastnej postieľky presunúť – verím, že aj vďaka tomu, že vždy v nás rodičoch mali istotu, že sme „po ruke“ a že ich nenecháme vyrevať, keď nás privolávajú (kto by mal záujem, tak k tomuto bodu sa robil jeden veľký dlhotrvajúci výskum ešte v bývalom Československu, prof. Matějček a kol. sledovali deti z detských domovov, ktoré boli vlastne ponechané sami na seba a nechávané vyplakať – nemal príliš optimistické závery tento výskum, zdroje: Počátky našeho duševního života, Psychická deprivace v dětství).
Ako opozitum názorom pani doktorky môže slúžiť celý attachment parenting. Nie je to samozrejme len o spaní v jednej posteli, ale o celkovej blízkosti. Rôzne informácie nájdete napr. aj tu.
Fú, musím povedať, že pozretie si tohto záznamu z Dámskeho klubu ma nepotešilo, skôr nahnevalo. Ako som už napísala, to, že má niekto nejaký názor, je jeho absolútne právo. Tiež každý rodič si urobí, čo uzná za vhodné – aj so všetkými dôsledkami pre seba i pre dieťa.
Keď si ale predstavím, že pani doktorku počúvali tehošky, ktoré sa sami ešte len orientujú v tom, čo, kedy a ako v živote s dieťaťom, tak tento názor prezentovaný ako jediný správny môže podľa mňa narobiť viac škody, než úžitku.
Takmer denne sa stretávam s čerstvými mamami, ktoré sa niekedy boja pohladiť plačúceho novorodenca, len aby ho nerozmaznali … to mi príde scestné. Dieťa patrí k rodičom a rodičia k dieťaťu, tak prosím vás rodičia – trošku dôverujte aj svojim inštinktom a hlavne tomu, čo vám hovorí dieťa. Na čo dobre reaguje, čo ho upokojí (skôr to bude vaša náruč, vaša hruď, než krásna postieľka) a príliš sa nenechajte ovplyvniť „učebnicami“ rodičovstva a reláciami, ako bola napr. táto.
(143 hlasov, priemerne: 4,60 z 5)
Loading...
Súťažte o 3 darčekové sady Frosch Levanduľa
Výhercovia súťaží 2024
Všeobecné podmienky súťaží
Moji synovia spia v postielke od narodenia. A to ten starsi bol na UM a mladsi je dojceny. Starsi syn je od dvoch rokov vo vlastnej izbe a aj tak sa lubime ako kone. Toť my.
Ja suhlasim s nazorom, ze deti nemaju mat na vsetko po ruke rodicov a ze maju spat vo vlastnej posteli. Ked maju zly sen, je samozrejme plmojkat ich prip.aj vziat do manzelskej postele, ale spat s nimi do 3 rokov a nedajboze im este v tomto veku davat zapit rezen materskym mliekom mi pride uplne scestne a vidim na mojich znamych, ktore to robia, ze tie deti sa nevedia normalne zaradit do kolektivu. Zaujimalo by ma kolkym MANZELOM vyhovuje tento stav a ci sa na ich nazor matky pytaju…alebo len potom vyplakavaju kamoskam, ze nechapu, kde urobili chybu, ved varili, prali, zehlili a sem tam sa mu aj prihovorili, ze ” ňuňulko papkal si uz dneska, lebo my sme si dali kasicku”. K detom treba pristupovat s citom, laskou a trpezlivostou, ale nie si ospravedlnovat svoju citovu zavislost na nich modernymi vymyslami o prehnanej citovej vazbe. A teraz ma mozte zacat kamenovat. Lebo predpokladam, ze matky, ktore maju rovnaky nazor ako ja su na vo volnom case na zumbe, alebo na kave s kamoskou, nie na fore, asi sa stretnem iba so zamietavym komentarom k mojim nazorom.
Vy zeny ste uplne telata, bez vlastneho rozumu, citu.. Na vsetko potrebujete knihy, o vsetkom sa radit..
Ako vychovavali decka zeny pred 50 rokmi? A prestante sa vyhovarat na dobu..
Kazde decko sa okamihom narodenia stava novym a samostatnym zivotom, rodic je na to, aby ho chranil, usmernoval, naucil, ako prezit. A vy ich rozmaznavate a robite z nich labilov..
Ahojte,
mam stvormesacneho synceka a spava odmalicka v postielke vedla nasej manzelskej. prve dva mesiace sa budil nadranom a pytal sa ku mne, takze spaval do rana pri mne. Neskor cez den som tiez spavala s nim. Ale vacsinou bol vo svojej postielke. Ako matka som nieco citila, a tiez mi bolo za nim luto, tak sme spavali rano spolu, ale nie v noci. Teraz spi celu noc sam v postielke, nadranom sa zobudzam ho kontrolovat, zakryvat, ale uz ho nezoberiem k sebe, iba je rad, ze ma videl, a spinka dalej… Cez den spime iba obcas spolu pri sebe, ale vzdy ked ma zavola, pridem, aby vedel, ze som nablizku, dam mu pusu, chvilu sa hrame, niekedy ho zoberiem na ruky, niekedy nie, …. vsetko robim preto aby si nezvykal na urcitu rutinu v spravani, iba to, ze ked sa zacne stazovat, za nejaku minutku ma urcite uvidi.
Moj nazor je, ze rodicovstvo materstvo, si treba uzivat, ako kazdy vztah, musi to vyhovovat aj mne, aj tomu druhemu, aby bola laska, pokoj a netreba na to ziadne teorie.
Odporucam knuhu How to be idle?. Idle parents, slov.Pohodovi rodicia- autor Tom Hodkingson
ahoj mamicky . myslite si co chcete, ale moja 18 rocna skusenost so spanim s babatkom je perfektna pretoze dcera ma 18 je sebavedoma a hlavne vie ze sa moze kedykolvek na mna spolahnut a ze som tu vzdy ked ma potebuje ako v posteli
dokonca s nami v izbe bola az do 2 triedy 
)) Dalsi syncek ma 6 a tiez je vsetko OK. je citlivy a aj sebavedomi zaroven. ten spal s nami v jednej posteli do 4 – 5 rokov, kym “musel ” ist spinkat s dcerkou , pretoze som otehotnela. a dalsi syncek ma 18 mesiacov a tiez spinka s nami v posteli a este kojime
. je velmi pekne a mile ked je s nami v posteli, len ten pohlad na spiace babo je super a urcite je to utisujuce aj pre maminku po tazkom dni!!!
Myslim si ze je to tak troch pravdy na oboch stranach, su mamicky ktore uprednostnuju dat babo hned prec od seba a tie deti nepocituju menej lasky, ale moje pozorovanie tychto deti – su hyperaktivne. Ja som jednoducho nedokazala dat dietatko od seba prec, chcem si to uzivat dokial mozem, lebo babo vyrastie a uz je neskoro – uz sa za lasku potom hambi
aj za pusinku a ked je uz pubertiak , tak aj spolocna dovolenka je “hrozna” a utrpujuca pre nasu dceru 
)))))))))) povedane jej recou “trapna” (uz v 13-14 rokoch) 
ja som dokonca nedokazala nechat plakat babo, hned som ich tulila, nezniesla som ten plac 🙁 a ako som pisala TULENIE JE LEN DOCASNY STAV ktory treba nesebecky vyuzit 
a maju z toho osoh obaja babo aj mamicka 
. ale kazda mamicka je mamicka a kazda ma prevo na svoj nazor a vychovu.
Inak, neviem, či ste si všimli, ale Zlatica mala v nedeľu v relácii Na telo hokejistov.
Milá Dada, je zarážajúce, že si označila ukončenie dojčenia na vlastný popud ako úľavu. Ja som bohužiaľ stratila mlieko po prvom mesiaci pre zápal a do dnes ma to mrzí. Ináč by som dojčila kým by som mala mlieko.
Po ďalšie, na x príkladoch z praxe viem, že škola (akákoľvek) nie je zárukou, že človek po jej ukončení bude odborník v tom, čo sa tam naučil, či psychológ, inžinier, doktor. Mnoho krát robotník má svojim zdravým sedliackym rozumom väčší prehľad a zdravší úsudok. Môžeš mať preštudovaných milión analýz, rozborov, testov, ktorých sa snažíš držať – totálna blbosť. Každá matka musí svojim citom zistiť, čo dieťa potrebuje. Skôr vidím tvoj postoj ako sebecký a vyhovujúci tebe a nie vlastnému dieťaťu, ktoré ťa potrebuje.
Mám 4,5 ročného syna a spí so mnou. Manžel spí v jeho izbe. A prečo?Ani krásna rozprávková detská izba z ktorej bol očarený mu nenahradila prítomnosť blízkeho človeka. V noci tam zostával sám. 3-4 x za noc jeho prebehovanie ku nám, moje vstávanie a chodenie uspávania bolo vyčerpávajúce. Ráno sme boli všetci unavení. Trvalo to zhruba pol roka, kým sme to vzdali. Nechávam na neho keď sa rozhodne SÁM, že zostane vo svojej izbe. Je spokojný, my tiež. Nemá pocit odstrkovania a ja nemám vyčitky, že nad vlastné pohodlie povyšujem násilné odstrkovanie toho čo má v mojom živote najväčšiu cenu. Chcem mu dať pocit bezpečia, aby vedel že som tu pre neho, že sa má ku komu pritúliť a nebude odkopnutý.
Sú mi ukradnuté nejaké vedecké štúdie. Ale nie moje dieťa!!!
Alena, prosim ta pekne, ja som nevytiahla ze robim ako psycholog, ani to uz dalej rozvadzat nebudem. Az ked ma tu jedna zacala ironicky posielat k psychosovi, tak som to spomenula. No a co? Kde ja hovorim, ze mam patent na rozum? Tie ine uvahy a nazory ktore rozvadzas, aj o mne, uz necham tebe na monolog. Maj sa.
Pani Kopcikova, v prvom rade vdaka ze pisete. Skoda ze ste rovno nevolali do redakcie pocas relacie.
V druhom rade diskusia je tu tusim divokejsia ako clanok samotny, takze k tomu len tolko, ze nakolko dodnes nechapem vsetky teorie ze citovy odstup je pre dieta to prave orechove, radsej podporim vsetky tie podla niektorych zakomplexovane attachmentove mamy, uz len preto ze neodopru detom mamu. Nech je za tym akykolvek motiv.
Konecne aj nejake tolerantnejsie prispevky sem pribudli, mrzi ma, ze to takto vzdy dopadne, ze sa mamy pomaly pobiju (keby mohli) za svoju pravdu. Tiez sa mi zda, ze sa to tu zvrhlo k tomu istemu, o com je tento clanok – citali ste ho vobec? Myslim, ze je napisany preto, aby sme si nazory druhych prilis nebrali k srdcu, ak sa nam priecia. hm? a o tom, ze taketo vyjadrovanie moze narobit velku zlobu u neskusenych mamiciek hladajucich radu (v tomto pripade tym myslim jeden aj druhy “extrem”). a myslim, ze tu robite viacere to iste… Nechcem nikoho sudit, to mi neprinalezi, ale nedalo mi to nenapisat. Uz nech si kazdy sam odpovie, ako to je.
Neda mi nereagovat na jednu z predchadzajucich prispievajucich – psychologicku. Podobne ako pani Dr z televizie, prezentuje vlastnu skusenost ako odborny nazor.
Ja som tiez vystudovala psychologiu – a vychovu deti sme tam nepreberali. Neriesili sme, kde ma dieta spat a ci a ako dlho sa ma dojcit.
Predtym nez som zacala studovat psychologiu som si myslela, ze sa naucim ‘ako sa veci maju’ – ale namiesto toho som sa naucila ‘ako si XY mysli ze sa veci maju a ako sa to odlisuje od toho, co si mysli YX’ – teda aj zastupcovia attachment parenting a aj zastupcovia ‘detachment parenting’ (ako pani Dr z TV) si mozu najst nejaku psychologicku teoriu, o ktoru sa mozu opriet.
Myslim si, ze nie je spravne ohanat sa nejakym titulom a vzdelanim ked sa bavime o skusenostiach ktore mame ako matky – skusenost lekarky ci psychologicky nie je o nic relevantnejsia ako skusenost predavacky ci casnicky – podla mna mnohe vzdelane zeny si ani neuvedomuju, ako mozu ich slova posobit – neskusena matka si moze povedat: ‘ked toto hovori lekarka/psychologicka tak to bude asi svata pravda’ – neuvedomujuc si pritom, ze ich nazor nevychadza z ich vzdelania, ale len z ich vlastnej skusenosti.
Myslím si, že je to na každom z nás, akou cestou sa vybrať. Ja som matkou 4-ročných dvojičiek, ktoré som “dojčila” necelé tri mesiace, potom som o mlieko prišla, v úvodzovkách preto, lebo som viac menej mlieko odsávala a pili z fľaší, nechceli sať z prsníka. ako samozrejmé mi prišlo klokankovanie, pretože deti boli dlho v inkubátore a keď prišla táto možnosť, obaja s manželom sme klokankovali. Čo sa týka spoločného spania, u nás to bolo tak, že kým sme sa nepresťahovali s manželom do svojho, spávali sme v jednej izbe spolu s deťmi, tie však mali svoje postielky, ja by som sa bála a bál sa toho aj manžel, aby sme ich nepriľahli
Keď sme sa však presťahovali, deti mali zhruba 6 mesiacov, dali sme ich do druhej izby, ale neviem s určitosťou povedať, či by som to urobila tak skoro, keby sme mali iba jedno dieťa. Všetko je to individuálne, každé dieťa reaguje inak, má iné potreby, to nie je ako v matematike – urobiť jeden vzorec a hotovo. My sme si prešli obdobím, keď striktne posudzovali naše deti podľa tabuliek a to do slova a do písmena, boli sme sledovaní na viacerých ambulanciách kvôli vývoju predčasne narodených detí, chodili sme na rehabilitácie, naše deti sa museli v presnom týždni posadiť, štvornožiť, postaviť, chodiť, keď to tak nebolo, bol problém. Čo na tom, že sa o pár dní postavili, nestáli v termíne kontroly, tak nešli podľa tabuľky. Jedniná lekárka, ktorá ma držala bola naša pediatrička, za čo som jej bola vďačná, lebo čo neznášam je večné porovnávanie typu: ale moje dieťa chodilo už v ôsmych mesiacoch a tvoje ešte nie?! Hlavné je, že sú zdravé. Otázka pre všetky mamičky: Máte pocit, že ste niečim iné, horšie alebo lepšie, keď vás Vaša mama vychovávala inak, ako mama Vašej kamarátky, susedy, kohokoľvek? Každá matka, alebo aspoň väčšina, dá svojmu dieťatu to najlepšie, tak ako to cíti, vidí… Každá by sme sa tu mohla biť za to svoje “najlepšie”. Koľko krát sa spýtate svojej mamy, kamarátky, alebo aj cudzej osoby na nete, ako riešila tú, či onú situáciu ona? Znamenalo to ale, že ste to tak skutočne aj urobili? Dalo by sa o tom veľmi dlho polemizovať a každý by mal svoju pravdu, pretože každý má inú skúsenosť, každé dieťa je iné a napokon, máme slobodu prejavu, tak nech každý vysloví svoj názor, či ho už niekto druhý príjme alebo nie, každý má predsa svoju hlavu, ale neodsudzujme, že niekto má iný názor, ako je ten môj. Je to hlúposť…
Ahojte, ja mam 16 mesacnu dcerku, s ktorou sme 12 mesiacov spavali spolu a potom sme prirodzene, bez stresov presli do samostatnej postielky… Najprv bez toho, aby som si cokolvek studovala, mi to prislo ako velmi prirodzene a vsetci sme sa citili dobre (mala od narodenia totiz nevedela sama v postielke zaspat). Neskor som si zacala citat na tuto temu rozne clanky a pomohla mi kniha od Margot Sunderlandovej – Rodicovstvo je veda, v ktorej na zaklade vedeckych poznatkov uprednostnuje maximalnu podporu rodica pre svoje dieta, ziadne dlhe vyplakavania, dieta musi v kazdej chvili citit lasku, to, ze sa moze na rodicov spolahnut, ze ma s nimi pevne vazby a hlboky vztah… Takto z deti vyrastu nie ustrachani, ale naopak – sebavedomi jedinci, ktori sa budu vediet s roznymi narocnymi zivotnymi situaciami vysporiadat lahsie… Malej sa vsetci intenzivne venujeme a teraz, ked chodime do roznych kolektivov, ci uz na ihriska, alebo plavanie, atd., vidim dost velky rozdiel medzi detickami. Vyvoj je samozrejme individualna vec, ale to nase dieta je sice velmi aktivne, ale vie sa napr. sustredit na veci, ktore sa prave riesia, kym ostatne deticky blaznivo pobehuju okolo, necha si vysvetlit rozne situacie a doveruje tomu, co jej hovorime (podavanie antibiotik lyzickou bez stresu, oducenie od zavislosti na smulani palca behom dvoch dni/ cumlik sme nikdy nemali) a takychto prikladov je viac. Nehovorim, ze je to vysledok spolocneho spavania, ale aj to ma urcitym sposobom vplyv na spokojnost a sebavedomie dietata… Len tolko
Danka – len pre zaujimavost – ako ste ju potom naucili na postielku? Ci uspavate ju vy a potom prelozite? V noci sa nebudi a nepyta sa k vam, ked bola tak zvyknuta?
Poohie,
bolo to bez stresov, ako pisem, ale s veliciznou davkou trpezlivosti. Kedze je od bruska zvyknuta, ze jej spievam, toto zafungovalo. Prve noci vyzerali tak, ze som ju dala do postielky (v nasej spalni) a bola stale pri nej, spievala… Mala, kedze je aktivna, tak vacsinu casu stala, alebo postupne pochodovala hore a dole, az kym si unavena nelahla. Vtedy som pridala hladkanie po chrbatiku, kedze aj na to bola zvyknuta a to som robila, az kym nezaspala… No a kedze nema svoju oblubenu hracku, ale miluje uteraky, do ktorych sa babusi, tak ten nikdy v postielke nechybal. Nemohla som vynechat nic z toho, lebo hned zacala “mrncat”. Postupne som ale uberala hladkanie, neskor som uz ani tolko nespievala a teraz ju polozim do postielky (predtym si citame), dam jej vodicku v pohariku a privriem dvere. Mala je uz pokojna a zaspi sama. No a noci vyzerali tak, ze ked som kojila, mala sa prebrala, napila sa mliecka a hned som ju dala naspat (inak sa k nam nepytala) a zaspala sama, bez problemov. Od jej 14 mesiacov postupne nekojim a ked sa v noci nahodou zobudi, dam jej opat napit vody.
Treba vsak povedat, ze so spolocnym spanim (tak ako aj tu viacere diskuterky) nesuhlasila ani moja mamina, ktorej sa samozrejme nepacili “dospele bacily”, kedze babatko ma mat vlastnu cistucku postielku, atd. Ja som to vsak ponala ako budovanie imunity . Prvy pokus s odseparovanim vsak nebol lahky – to som skusila v 7. mesiacoch po tom, ako som pocuvala rady maminy a priatelov, ktori to zvladli sposobom, aky im radili aj lekarky. T.j. dietatko date do postielky a odidete a ked bude nepokojne, tak v postupne predlzujucich sa intervaloch sa k nemu budete vracat (30s, 1 min., 1:30 atd.), ukludnite ho a tak postupne pochopi, ze sa nemusi bat, pretoze ste stale nablizku. Pre nas to vsak bol tyzden stresu a napriek radam o tom, ako treba vytrvat, som si povedala, ze to za vynervovane babo ani rodicov nestoji. Tak som sa vykaslala na vsetky rady a urobila som to neskor po svojom a bolo to uuuplne v pohode… Inak moja skusenost dokonca s viacerymi cinnostami je vyslovene o tom, ze vseobecne rady neplatia a treba sa riadit citom a volit pohodovy a laskyplny pristup. Tak mozete skusit a hadam nieco z toho zafunguje. Drzim palce.
Vdaka za odpoved, ja som sa pytala naozaj len informativne, ja taky problem neriesim, inak tiez mam 16-mesacneho syna 🙂 ale ten sa kupodivu od malicka naucil prirodzene zaspavat sam v postielke, tiez bez nejakeho velkeho plakania. Len som si nemyslela, ze je to vobec mozne v takomto veku – myslela som, ze ked uz si dieta zvykne spat s rodicmi, uz sa potom oduci az ked sa same dobrovolne prestahuje do detskej izby v cca troch rokoch. Preto som bola prekvapena, ze sa vam to podarilo s rocnym a po dobrom. Tak som sa pytala len pre info, do buducna – hoci ja za spolocne spanie nie som, ale aj v inom moze pomoct takyto priklad. Takato stredna cesta sa mi paci viac ako jeden ci druhy extrem. Ale samozrejme ako komu vyhovuje a ako to kto citi, tak je to najlepsie. Tak vam sa trpezlivost vyplatila 😉
Tiez som si studovala tu attachmnt teoriu a pozorovala matky v okoli a dospela k zaveru, ze tu tesne prilnievajucu blizkost viac potrebuje matka ako dieta, v mnohych pripadoch sa mi zdalo, ze si tym matka kompnzuje nejake ine straty, vseobecnu nespokojnost alebo zle svedomie, nie kazda matka posobila s dietatom uplne prirodzene v tomto zvazku. Ja vidim najlepsiu cestu v nasledovani prirody, a toho co je kazdmu prirodzene hoci celkom odlisne v kazdej rodine. My sme spavali so synom do jeho dvoch rokov, lebo sa budieval 4-5x a bolo jdnoduchsie natiahnut ruku ako prchadzat do druhj izbe. Odseparovani nebolo jednoduche, ale urcite mu to prospelo. Myslim, ze potrboval svoj priestor, svoju sukromnu atmosferu, kde nikto vnoci nechrape, nekradne mu kyslik, neprdi, nepoti sa, neinterfruj s jeho myslienkami, nevibruje na inj frekvncii. Ma pokojnejsi spanok a viacej slobody rozkvitat, a ked ked uzkostne zaciti potrebu blizkosti vie si uz nu zakricat, raz za cas vyskocit z postele a prijst objat dieta asi nikomu problem robit nebude.
Bravoooooooooooooooo a hlasna fanfaaaaaaaara! Konecne to niekto zhrnul jednou vetou, no mna by boli ukamenovali. Vdaka!!!
”Tiez som si studovala tu attachmnt teoriu a pozorovala matky v okoli a dospela k zaveru, ze tu tesne prilnievajucu blizkost viac potrebuje matka ako dieta, v mnohych pripadoch sa mi zdalo, ze si tym matka kompnzuje nejake ine straty, vseobecnu nespokojnost alebo zle svedomie, nie kazda matka posobila s dietatom uplne prirodzene v tomto zvazku.”
Bravoooooooooooooooo Bzuzana a hlasna fanfaaaaaaaara! Konecne to niekto zhrnul jednou vetou, no mna by boli ukamenovali. Vdaka!!!
”Tiez som si studovala tu attachmnt teoriu a pozorovala matky v okoli a dospela k zaveru, ze tu tesne prilnievajucu blizkost viac potrebuje matka ako dieta, v mnohych pripadoch sa mi zdalo, ze si tym matka kompnzuje nejake ine straty, vseobecnu nespokojnost alebo zle svedomie, nie kazda matka posobila s dietatom uplne prirodzene v tomto zvazku.”
mary, vyborny clanok!!! uplne s tebou suhlasim. (a je jedno ci moje deti spia so mnou v posteli alebo nie – to z tohoto mojho prispevku ani nezistite) suhlasim s tym, ze kazdy ma vlastnu cestu . kazdy si ma vybrat a skusit sam co mu je najlepsie!
a je smutne, ak to pani Dr. podsuvala divakom ako jedinu dogmu…
Islo o The Open Field Test on the Rats’ Open Field Behaviour'(Francis et. al., 1999). Mnohe prelomove poznatky o nervovej sustave a jej vyvoji,ktore mame a ktore by nebolo mozne ziskat z vyskumov na ludoch, boli ziskane prave z vyskumu na zvieratach, vid napriklad Levi-Montalcini a jej ‘nerve growth factor ‘(neurotropin) za ktory dostala nobelovu cenu v 1986, a dalsie, ale nechcem sa pustat do takychto diskusii.
Tiez si myslim, ze tieto zalezitosti ako opatrovat svoje dietatko by si mal vyriesit kazdy za seba a ako to citi. Vela zien vsak bojuje vnutorny boj, lebo citia nieco ine a nieco ine hlasaju lekari ako zauzivane autority v spolocnosti a nasledne sa to stava spolocenskym pravidlom. My sme navyknuti posluchat, ved pan doktor povedali… a maly cloviecik si moze aj hrdlo a ociska vyplakat.. Civilizacia vyrazne potlacila nase prirodzene instinkty. A preco vlastne sa to male ma prisposobovat potrebam nas velkych ludi? Ved je to ono, kto je tu nove a bezbranne a sme to my, co sme ho chceli (v tom lepsom pripade). Co my vlastne vieme ako sa citi taky novorodenec? Kto si to pamata? 9 mesiacov napojeny na matku, takpovediac skoro jedna bytost a zrazu sup strih svetlo a tu mas spi sam vo svojej posteli a najlepsie celu noc, co tam po fazach spanku. Nech citam ako citam, ale o ziadnych pretekoch v dojceni som sa v clanku nedocitala. A aj keby, radsej nech su preteky v dojceni ako v prekrmovani UM. Hdam aspom alergologovia by mi dali za pravdu.
Dobry den, tento prispevok je tak trosku smerovany Dade ako kolegyni.. Pocas svojho studia psychologie si sa urcite stretla s vyskumom robenym na potkanoch – The open field test, ktory skuma vplyv opateri matky na neskorsie spravanie mladat. Vyskum dokazal, ze mladata matiek ktore mali mali viac, povedzme ‘maznavy’ pristup /licking-grooming -arched back nursing/, stravili viac casu v otvorenom priestranstve(centralnej arei) v porovnani s druhymi od menej ‘maznavych’ matiek . Pritom cas vsetkych matiek straveny s mladatami sa nelisil!! Potkany maju velmi podobnu nervovu sustavu a jej vyvoj ako ludia a preto vysledky vyskumov vykonavane na nich sa aplikuju aj na ludi. Ty ako psychologicka to vies, ja to pisem len pre ostatne maminy, aby sa nezlakli preco akurat potkany som sem zahrnula. Tym chcem povedat, ze vacsi attachment nemusi naozaj znamenat ustrachanost alebo nieco neprospesne pre deti. Som matka syna, ktory sa narodil v 26 tyzdni a ja so spolocnym spanim v posteli, nosenim v babyvaku, satke ci nosidle- nechcel byt v kociku, dlhodobejsim kojenim-27 mesiacov, mam len dobre skusenosti. Chlapcek je vyvojovo na tom velmi dobre, dobehol a v par veciach predbehol rovesnikov. Je spontanny a stastny a ja si myslim, ze aj alebo hlavne? zasluhov ‘vychovy’, aj ked pre mna niekedy velmi vycerpavajucej,ktoru som zvolila. Napriek vsetkym teoriam ktore mam aj ja v hlave, moj instinkt to vyriesil.. A to, ze som bola vela krat na pokraji sil, je teraz odmenene ked ho vidim ako prosperuje, hoci prognozy na zaciatku boli kadejake… Cas ukaze!! Ozaj a este jedna vec. Syna sme prestahovali pred troma mesiacmi k braskovi do izby. Kazdu noc vsak pricestoval naspat k nam. Tento tyzden uz krasne spava az do rana vo svojej postielke, bez toho aby som ho musela nechat vyrevat kym by si zvykol, a pri jeho tvrdohlavej nature by plakal mozno aj celu noc a ja s nim
Prajem vsetkym pekny, nicim neruseny vecer.
Prepacte, zabudla som napisat ze takym zhrnutim vyskumu je, ze jeden z faktorov, ktore maju vplyv na postnatalny vyvoj nervovej sustavy je aj styl matkinej starostlivosti o dietatko.
Predcasne narodene dieta potrebuje podporu vitalnych funkcii aby prezilo, vratane liekov. Dokazalo sa tiez, ze matkina blizkost, tzv klokankovanie zvysuje ucinnost terapie a vyhliadky nezreleho dietata na prezitie. Je super, ze maly je v poriadku. Co sa tyka tej studie na potkanoch, nepises ktorej… Vysledky zvieracich studii sa vzdy vztahuju na ludi len opatrne, ako iste vies. Nemozu nas inpirovat doslova. Musis rata s niecim ako temperament s ktorym sa rodime, rozdiely v potrebe fyzickeho kontaktu, rodinna situacia, osobnost rodica, komunikacia potrieb medzi rodicom a dietatom, atd. Ten pokus napoveda, ze aj v spravani potkanich matiek je variabilta a nespravaju sa vsetky ‘ako ovce!’ A to je normalne. Ziadne maratony dojceni ci dvojgeneracne lozka nikto s trochou talentu nepotrebuje.
Dada, ty trpíš nejakým komplexom, keď potrebuješ ostatných presviedčať o tom, že jedine tvoje rozhodnutie ako vychovávať dieťa je to správne a ostatné sú zlé, či dokonca až zdravému vývinu dieťaťa škodlivé? Či týmto spôsobom presviedčaš samú seba, že si sa rozhodla správne? Ja tvoje rozhodnutie o výchove tvojho dieťaťa rešpektujem, rešpektuj aj ty rozhodnutia iných ako budú vychovávať svoje deti a prestaň ich prosím ťa slovne napádať. Ja som ti to, že si psychológ neuverila a ak ním si, mala by si diplom vrátiť, veď to, že nepracuješ s deťmi ťa neospravedlňuje. Aj dospelí si zaslúžia niekoho empatickejšieho a menej agresívneho vo svojich tvrdeniach.
Normalna reakcia na toto by bola vratit nieco tebe, a poriadne, ale diplom by to asi nebol.
ďakujem za vsetky prispevky.
Opat sme sa vsak pri miernej nazorovej polarizacii. Neposielajte niekoho k psychologovi, ked ma iny nazor. Nejak sa k nemu dopracoval a veri mu. OK.
Ini zase veria inemu, lebo maju inu zivotnu skusenost. Obavam sa, ze v tomto nam ziadne argumenty nepomozu, osobna skusenost je neprenositelna.
Takze nebudme ako ta pani Dr., ktora nebola tolerantna vo svojom postoji k inym nazorom a postojom.
Este, autorka. Spominas spanie v spolocnej posteli v casoch minulych na Slovensku. Ale selanky sa nekonali, pretoze to bola z nudze moznost. Bolo bezne, ze matka najmensie dieta nechala doma same zavesene v plachte pod povalou, so zuzvalcom chlebovej korky omotanej v lanovej vreckovke. Na dlhe hodiny, kym sa vratila z krumploveho pola a podobne.
🙂 vzdy to takto dopadne, ked niekto “zabrdne” do takej citlivej temy. Myslim, ze podstata clanku je v niecom inom ako v dohadovani sa o tom, kto ma pravdu. Moj nazor je taky, ze tieto veci sa nedaju dokazat a preto je len na rodicoch, ako to citia a ako sa rozhodnu, a tak to bude podla mna aj pre deti spravne, niekto to tu uz napisal. Cize pre inych rodicov a ine deti moze byt ine riesenie to spravne. A co sa tyka skusenosti – ze my sme spavali spolu a deti su ok – ano, to je pre rodicov spatna vazba, ale zasa to nic nedokazuje v globale, lebo kazde dieta je ine, moze to byt aj povahou, roznymi podmienkami, v akych deti ziju atd.
Takze neodsudzujme sa navzajom, nazory a skusenosti druhych by pre nas mohli byt skor obohacujuce, ale to neznamena, ze svoj nazor musime na zaklade nich zmenit.
A k clanku – suhlasim – ja tiez velmi nemam rada, ked niekto prezentuje svoj nazor ako svatu pravdu a ja som uplne nemozna, ak to tak nerobim. Pretoze som velmi ovplyvnitelna. Asi toto chcel povedat clanok – mamicky, neverte vsetkemu, co pocujete a citate, dostali sme predsa uzasny materinsky instinkt, bude asi lepsie riadit sa nim.
A autorke rozumiem, ze potrebovala o tom napisat, ja som to tiez raz surne potrebovala urobit, hoci ja mam prave ten opacny nazor (i ked nie az taky extremny ako hovorila spominana dr v TV) a vyprovokoval ma clanok opacneho typu.
(http://blog.rodinka.sk/blog/detail/clanok/kto-je-spravna-mama/5ef698cd/0/)
dada, myslim, ze by si mala navstivit psychologa, ked v dojceni vidis nieco sexualne a priblble. A samozrejme do “predpuberty” sa ziadne dieta nedojci, horna hranica prirodzeneho odstavenia (tj, ze sa dieta odstavi same, ked na to dozreje) je 7 rokov. Celkovo tvoje prispevky zavanaju silnou citovou deprivaciou a tu ti nevyriesi vypisovanie negativnych komentov pod clanky o prirodzenej vychove.
No asi pojdem sama k sebe, teda. Najprv vystuduj psychologiu ako ja, aby si mohla doporucovat terapie.
Nuz dada, zacinas robit hanbu svojej profesii. Toz bud rozvi vetu, ako to vsetko myslis, alebo sa radsej k psychologii nehlas.
Mam specializaciu na dopelych, ale dobre. Pozri, Bowlbyho teoriu o ‘attachment’ hovori, ze dieta m tendenciu viazat sa na blizku osobu a citi sa bezpecne v blizkosti tej osoby. Ak sa nenaviaze, zaziva tzv deprivacny syndrom. Fakt? Nuz fakt je! Nuz a jeden US ujo vydumal teoriu (bez dokazov), ze je treba tieto vazby utuzovat aktivne, podla JEHO receptu, lebo inac je z dietata dusevny kripel. Cize nie pracovat s prirodzenymi vazby, ale vytvarat mega vazby cez vykoristovanie vsetkych moznych aj nemoznych biologickych, antroplogickych a neviem akych teorii. Navrat k paleolitu, ked sa vsetci tulili v jaskyni jeden k druhemu, aby nepomrzli, dlhodobe dojcenie, vyuka doma a nie v skole, to su len niektore priklady. Ja neuznavam tuto US attachment theory, pretoze je narocna na rodicov aj deti, sposobuje preteky v dlzke dojcenia medzi zenami, dvojgeneracne spanie v jednej posteli a podobne, to vsetko sa prezentuje ako nesmierne dolezite, aby mal clovek istotu ze z jeho dietata nebude citovy deprivak. UUUUPLNE ZBYTOCNE A POVRCHNE TVRDENIE. Ludia s nou mozu mat osobne dobre skusenosti, pretoze niektori robia to, ci ono, odcitane z casopisov, ale je to nepodlozena teoria a nie je celkom jasne, co treba robit a kazdy sa inspiruje niecim inym. Na druhej strane behaviouristicka teoria, z ktorej vychadzala ta lekarka v TV sa mozno javi ako chladna, pretoze deti skor uci cez uvazovanie nez chaos impulzov a instinktov, ale jej vyhoda je, ze reguluje aj dieta aj matku. Len ta pani doktorka asi nedojcila, lebo by zistila, ze to sa v noci celkom neda, odbiehat do izby k novorodencovi.
dada len nechapem, proti comu protestujes?
sama vravis, ze s dcerkou spis (lebo z mojho pohladu je uplne jedno, ci v manzelskej posteli, alebo v postielke prirazenej k manzelskej posteli) , ze je to tak praktickejsie.. alebo do roka bolo
co ravela pani doktorka je, ze od prichodu z porodnice dat dieta do teskej izby a nechat ho tam
moja skusenost- deti su cicavce, vyrazne lepsie spia, ked maju svoju svorku nablizku, lebo sa citia v bezpeci
osone mi vyhovovalo, ked deti sali s nami do cca troch rokov (dojceni boli jeden 15 mes, druhy 2,5 roka) pretoze som sa neusela preberat, vstavat, zdvihat dieta z postielky, pockat kym sa nadojci a ukladat spat total prebrate. Ae ja to berem ako moju cestu, ked mi zacalo vadit, ze sia s nami, urobili sme im detsku izbu. Aj tak, v obdobi choroby, alebo zvyseneho psychickeho stresu (nastu do skolky na plny cas napr) na prechodne obdobe chalani nadranom chodili k nam No a co? Aj ne je dobre sa k muzovi v noci pritulit, chapem, ze aj im to robi dobre.
A pani mudr nech robi co chce na vlastnych detoch. Len ak to prezentuje ako svaty gral s tym, ze rodicia, ktori to nedodrzuju, tak su vlatne zli, rozmaznavajuci, to ma srdi… lebo hodnotiace postoje su naprd, len niekomu ublizia.
A ked chce k to nazor odbornika, tak nech si kupi knihu od kolegu:
http://www.martinus.sk
Súhlasím s článkom.
Keď som mala prvé dieťa, bývali sme u rodičov, mali sme jednu izbu, tak sme nemali na výber a malý spával s nami v posteli a potom v spoločnej izbe. Kojila som ho dva roky, na konci len v noci. Teraz bude mať 16 a je z neho slušný, samostatný, inteligentný a rozumný chlap, ktorý navyše vie vyjadriť svoje city.
Dcérka tiež spáva s nami, jej sme k našej posteli prisunuli válndu, keď mala rok a takto fungujeme. S manželom sme sa dohodli, že bude s nami spávať dovtedy, kým bude chcieť, alebo ju “vymení” ďaľší potomok. Na jeseň bude mať 3 roky a plynule hovorí 2 jazykmi, je veľmi rozumná, milá. U nás sa ani okrem soplí choroby veľmi nenosia a nemyslím, že by sme mali len “šťastie”.
Pri synovi mama tlačila na mňa s tým, že “keď si bola malá, musela si spať v postieľke a zvykla si si” , “radšej ho odstav, lebo nebudeš môcť nikam chodiť” a podobne.. Som rada, že v otázke spania a kojenia som stála za svojim, napriek tomu, že v iných veciach som predsa podľahla..
Pri dcérke je to úplne iné – iný muž, samostatná domácnosť, viac skúseností. Od malička sme ju nosili v babyvaku, dojčila som/dojčím na požiadanie, spáva s nami a všetko robíme spolu. Bez problémov chodí do jasiel 2x do týždňa na 3 hodiny, alebo ku starým rodičom. Bol to veľký boj, keď sme rodine chceli vysvetliť prečo robíme čo robíme a každý bol múdrejší.. Verím, že čas a starostlivosť venované dieťať na začiatku života je tou najlepšou investíciou, ktorá sa vráti v podobe šťastných detí, ktorí majú menej problémov v dospelosti.
Keby si ľudia boli vedomí toho, čo spôsobujú svojim deťom tým, že ich separujú len kvôli tomu, aby mali “slobodu”, správali by sa úplne inak, alebo by takú zodpovednosť na seba nikdy nezobrali..
Môj prístup k deťom sa nie vždy páčilo ani kamarátkam. Teraz mám možnosť porovnať deti, ktoré boli vychovávané rôzne. Tak, ako v prieskumoch býva.. Nuž, pri synovi po 16ich rokoch nevidím jediný hendikep oproti deťom svojich kamarátoch, dokonca vyššie popisované vlastnosti “úzkostlivejšie, boja sa viacej” pozorujem práve na tých ostatných.. Naposledy ma syn prekvapil s tým, že keď ho okradli na ulici, neváhal a sám išiel na políciu, domov prišiel už len s tým, že potrebuje krabicu od mobilu, aby mohli doplniť výrobné číslo do zápisnice..
“Dieťa do 7 rokov je bezodna nádoba, do ktorej treba liať lásku – to je úloha rodičov a ostatnej rodiny. Ale dať svojim deťom môžeme len to, čo sami máme” – to som počula minule v televízii a podľa mňa by (budúce) mamičky mali pozerať radšej takéto programy.
A ešte niečo: “Robiť tie isté veci dookola a očakávať iný výsledok = šialenstvo” . Tak, nech sa páči, milí rodičia, pozrite sa na to, ako sa s nami zaobchádzali naši rodičia a či sme v živote spokojní. Ja osobne vidím tragédiu svojej generácie – detí 70ich rokov práve v tom, že naši rodičia kvôli vlastnej slobode a práci nás nechali samých – v jasliach, u starých rodičov , opatrovateľkách.. Nemôžeme im to zazlievať, lebo možno to isté zažili, keď boli malí. Ale je na nás, aby sme to zmenili a našou úlohou je, aby z našich detí vyrástla generácia detí, ktorí dostanú to, čo naozaj potrebujú – lásku. Ale nato musíme začať od seba.. No, ale to už je iná téma..
Dada len to prosim ta neprehanaj, nasa mala spi s nami v postelii, zacalo sa to prvymi vianocami ked mala 7 mesiacov a horucky u nej dosiahli 39 stupnov, urcite bolo pre nas jednoduchsie mat u pri sebe ako kazdu hodinu vstavat z postele k postielke, nikto z nas ani manzel ani ja by sme si neodychli, totiz moj manzel nepatri medzi tych, ktory si povedia, ze ja som cely den doma a tak mozme ponocovat a on sa musi vyspat do roboty, pomahal mi pri dcerke aj v noci. Toto spanie nam zial ostalo, mala bola chorucka dlho a zvykla si, tak ako ona aj my, a teraz jednoducho sme mozno slabi na to, aby sme s nou cvicili a oducali ju, aj ked cakame druhe, ona sama pride na to kedy si povie, ze je uz velka n a to aby bola pri nas a myslim, ze to uz bude coskoro
Viem, dnes sa posuvaju hranice v dojceni na provokacne mety. Je to sposobene tym, ze rodicovstvo je dnes ovplyvnene konzumerizmom. Deti su ako produkt ktory je treba rozmaznavat pre vlastny psychicky blahobyt bez limitov ako perpetum mobile, a obdiv druhych. Spat v jednej posteli, cicat mlieko az do predpuberty. Sorry, alo toto nic nema spolocne so skutocnymi potrebami a je to miestami az presexualizovane.
Ako v tomto priblbnutom zabere. Stavim sa, ze uvidime cast 2, o 3 roky. Nudneeeeee!!!
http://www.guardian.co.uk/world/us-news-blog/2012/may/10/time-magazine-breastfeeding
Provokovať sa dá len toho, kto si to nechá, resp. komu niečo vadí.
Dojčenie do 3-4 rokov nie je ničím výnimočným vo svete, len u nás sa prezentuje ako niečo neštandardné. Ak ženy ovplyvnené sloganmi z reklám uveria, že budú dobrými rodičmi preto, že používajú jednorazové plienky, dávajú deťom umelé mlieko, kupujú najnovšie hračky a vozia ich v značkovo kočíku či uspávajú ich v postieľke s baldachýnom, nuž, potom keď uvidia spokojnú dojčiacu matku, ktorá svoje dieťa nosí v šatke, či nedajbože spáva s nim v jednej posteli, pre nich to môže byť provokácia.
Mne skoro každý týždeň chodia všelijaké reklamy na umelé mlieko, s cieľom vzbudiť dojem, že budem “mamičkou na jednotku” , keď svojmu decku budem kupovať ich napodobneninu mlieka, predsa to neberiem ako provokáciu. Len mi je ľúto mamičiek (a ich detí), ktoré tomu uveria.
Ale každému podľa chuti..
Was? Dada, prepáč, ale skús si po sebe prečítať, čo si napísala a čítaj to dokola… Naozaj si myslíš, že sú nejaké preteky v dojčení? Čo to je? Prepáč, dojčím už siedme dieťa, robí nám to obom radosť a nevidím ani som nevidela ako métu vyznamenanie za čo najdlhšie dojčenie, dojčím, lebo nám je spolu dobre a prospieva nám to obom. Ani jedno z našich dojčených detí nemá žiadnu tebou stanovenú diagnozu, ba dokonca ani tie deti nie, ktoré poznám, že boli dojčené ako naše. Je ich dosť, bola by to slušná vzorka na prieskum a na porovnávaciu štatistiku. ALe obávam sa, že toto nie je pre Teba argument a že na to, aby sa človek rozhodol, ako bude dojčiť a čo do dieťaťa od počatia investuje, je vecou srdca a nie rozumu. Isté je, že ja nie som za pragmatický, studený odchov – my ľudia totiž doplácame na to, že máme síce generáciu s vysokým IQ, ale mizivým EQ… prečo asi?
Zvlastne, tolka znoska utokov a jedov, ked niekto povie ze neuznava dojcenie predskolakov a dvojgeneracnu postel. Predsa vsetko je o vybere. Mat sedem deti, alebo strnast rokov kariery a nie tolko deti- aj jedno aj druhe su respektovania hodne rozhodnutia. Ani jedno z nich nie je horsie ci lepsie. Ty sa vyjadrujes o chladnom rodicostve, ak zrovna niekto nejde v tvojich slapajach? To si fakt myslis, ze kto nerobi ako ty, je chladny a nema emocnu inteligenciu? Alebo ze sa nedovtipil, co mu ma robit dobre? Respektuj laskavo moju skusenost ako rovnocennu tvojej a s detto rovnakym vysledkom – mala som inu oblubenu spolocnu aktivitu s dcerou, nez jej nasavanie mlieka. Naozaj by mi nenapadlo nastahovat dieta ku mne do postele a upevnovat to v nom ako normu. Zdielat so mnou prdy a kasel? Pritom mam puto s dcerou velmi silne. Verim dokonca v predlzene rodicovstvo, pretoze od vela mladych adolescentov sa ocakava spolocenska norma, ze maju prejst akousi skuskou dospelosti zrazu v 18-ke , odtahovat sa a hned byt nezavisli.a nenarocni a pomaly si uz hned aj zalozit svoju rodinu!
Dada, stručne. nedojčila som predškolákov, taký frajer nie som. 🙂 Čo sa týka mojej kariéry, má sa skvele a to, po čom som vždy snívala, som začala robiť práve na md, a sny si plním ďalej. Asi je to o niečom inom – o životnom štýle a prioritách, ktoré človek má. Ja sa teším zo svojich detí napriek náročnejšej verzii výchovy, ty sa tešíš zo svojej dcéry. Tak je to fajn, každý máme inú skúsenosť a inak pristupujeme k životu a vzťahom. Verím, že to robíš najlepšie, ako vieš, aj keď si nemyslím, že si – po prečítaní tvojich príspevkov – ako mama až taká extrémna ako píšeš. Len ako vidíš z iných reakcií, viac ľudí je tých šialencov, ktorým nejako nerozumieš. Ale to nič, to, aká bola naša výchova, sa ukáže o pár rokov v dospelosti našich detí… Z tohto pohľadu som písala predchádzajúci príspevok, ak sa ťa tam niečo dotklo, sorry. Pekný deň a klobúk dole nad vytrvalosťou pri odpisovaní k téme – keby som nepoznala zázemie, normálne poviem, že si platený agent-provokatér. 🙂
dada aj mata, ja som si z tohoto clanku zobrala to, ze kazdy si to udela, jak je mu libo… a pokial by to pani dr. praktikovala na svojich detoch, super, aj to je cesta (a robena s laskou je rovnako dobra, ako kazda ina).
ale ona to prezentovala ako odborny nazor, jakozto pozvana odbornicka a nenechala moc priestor na pochyby, zeby nejaka ina cesta existovala. to mi pride scestne…
aj v ramci skaly spat od narodenia vo vlastnej izbe a postielke – spat s dietatom v jednej posteli a kojit ho do skolskeho veku je vela farieb.
Nocne dojcenie som praktizovala tak cca do roka, potom odstavila a od 14 mesiacov davala len vodu obcas v noci. Ak dojcis deti do v predskolskom veku, potom sa nezhodneme. Moje dieta spalo v detskej postielke, prirazenej k velkej posteli. Moje psychicke a fyzike zdravie bolo naopak posilnene odstavenim z dojcenia. To bola uzasna ulava a znovunajdena osobna integrita. Mne to nikdy k srdcu neprirastlo natolko, aby som nevedela vcas skoncit.
Viem, niektore matky dojcia az po siedmu triedu.
Dada, som rada, že si tu písala svoje názory, Zdieľam ich aj ja.
“…je to neprakticke a nepotrebne k zdravemu vyvoju.” – naopak je to mimoriadne prakticke – jednoduchsie nocne dojcenie, zena sa viacej vyspi… a potrebne/nepotrebne? – aj psychicke zdravie sa rata!
Nevidim dovod na spolocne spanie, ved je to neprakticke a nepotrebne k zdravemu vyvoju. Ide o navyk samozrejme a ked to niekomu vyhovuje, nie som proti. Hoci mne osobne je to prosti srsti. Nehovorim, ze potulit sa s detmi v posteli po rane, objatie, bozk na dobru noc, rozpravka, a tak, ale … Ako si naucis, tak mas. Mozno zacnu vyrabat rodinne postele, klientelu ako vidim uz maju.
Dada, možno by si bola prekvapená.. 🙂 v Amerike vyrábajú tzv. rodinné postele, ktoré sú pomaly na celú izbu, aby sa tam dobre vyspali všetci členovia rodiny – rodičia aj deti. PRedstav si, že cca pred rokom z hotela Carlton ponúkali pri rekonštrukcii takéto maxi postele… keby sa nám zmestili do bytu, beriem :-))) Takže, neobjavila si nový svetadiel.. ono je to fakt životný štýl – ale ten si každý vyberáme sám /a aj jeho dôsledky/. A neznamená to, že náročnejší začiatok znamená náročnejší život a náročnejší pohľad na svoje deti. Paradoxne, opačný prístup / neviazať sa príliš na dieťa, dať mu nevyhnutné a bodka/ často tie náročnejšie dni pre mnohých rodičov robí.