Vyučovanie v škole so psom

V článku So psom u prváčikov alebo Ako som začínala s canisterapiou (CT) som písala, ako som sa k canisterapii dostala a ako som s mojím psom začala chodiť medzi prváčikov. Po úspešnej úvodnej dvojhodinovke sme sa s pani učiteľkou dohodli na pravidelnosti CT v jej triede. CT prebiehala počas 2 vyučovacích hodín v jeden deň raz za 2 týždne. V triede bolo zapísaných 18 žiakov, pričom všetci zákonní zástupcovia podpísali súhlas s výkonom CT počas vyučovania. Aj keď v rámci Slovenska výkon CT na vyučovaní nie je žiadna novinka, v Humennom inštruktori doposiaľ pracovali len s postihnutými deťmi. Práca so zdravými deťmi počas vyučovania je predsa len o niečom inom. Nejde pri tom o terapiu v skutočnom zmysle slova (zdravých netreba liečiť), cieľom medzi zdravými deťmi je zistiť a vyhodnotiť vplyv prítomnosti psa na vyučovaní na vzdelávacie výsledky žiakov a ich správanie.

Každé čudo trvá tri dni

Na Východe sa vraví, že každé čudo trvá 3 dni. Tak podobne to bolo aj s Aškou v triede. Stanovili sme si pevné pravidlá, ktoré sme následne aj dodržiavali. Vždy po príchode sme už mali nachystanú handru, aby som mohla Ašu pred vstupom do triedy poutierať. V tanieriku bola čerstvá voda pre psa a na učiteľskom stole piškóty. Deti boli poučené o základnej hygiene a prv, než sa začali venovať inej činnosti než hladkaniu psa, si vždy umyli ruky.

Prvé hodiny zvykania

Prvé stretnutia sa niesli v znamení očakávania a nadšenia, takže aj sústredenosť žiakov na vyučovanie bola mierne rozptýlená. Chvíľami bola atmosféra až príliš uvoľnená, ale to predsa nikomu neuškodilo. Práve naopak, pes i deti si k sebe rýchlo našli cestu a deťom netrvalo dlho, kým pochopili, že do školy sa chodia najmä učiť. S Aškou sme pravidelne chodili na hodiny slovenského jazyka (v prvom ročníku skôr čítanie a písanie) a na hodiny telesnej výchovy, ktoré sa z nedostatku kapacít uskutočňovali väčšinou vo forme vychádzok vonku.

Aška pomáha žiakom lepšie sa učiť

Dôležité bolo správne motivovať žiakov, aby dosahovali lepšie vzdelávacie výsledky. Za správne vyriešenie úlohy v pracovnom zošite alebo pri tabuli mohlo dieťa Ašku pohladkať, pomojkať, odmeniť piškótou, podať ahoj (Aška podá labu). Najmä slabší žiaci mali ohromnú motiváciu byť lepší. Veď už len ten pocit smieť sa dotknúť takého impozantného zvieraťa, prejsť sa s ním popred tabuľu či dať mu piškótu im dodával sebavedomie. Nie všetky deti však hneď vedeli správne odpovedať a aby sme na nich nepôsobili demotivujúco, mohli aj tí pohladiť Ašu, aby sa uvoľnili, sústredili, aby sa im lepšie rozmýšľalo a aby nabudúce vedeli. Samozrejme, vyučovacie hodiny v prítomnosti psa boli trošku iné ako tie bežné. Ja som do vyučovacieho procesu vstupovala minimálne, moja prítomnosť sa obmedzila len na dozor nad psom. Pani učiteľka podľa možností naplno využívala Ašinu prítomnosť v triede a Aša mala z toľkej pozornosti nesmiernu radosť.

S Aškou na prechádzke

Trochu inakšia bola situácia vonku na prechádzke. Vybrané deti ako odmenu za slušné správanie mohli vodiť, česať, cvičiť. Našťastie, Aša nemá tendencie utekať, takže sa mohla medzi deťmi pohybovať aj voľne. V niektorých disciplínach s deťmi súťažila, behala za nimi, nosila aporty (aj keď odovzdanie aportu sme nikdy poriadne nenacvičili). Pri tej príležitosti sa deti na vlastné oči mohli presvedčiť, že po psovi treba vždy aj upratať. Niektorí to najprv brali ako čosi neuveriteľne smiešne, no po mojej otázke, či by do “toho” radšej stúpili alebo nebodaj aj spadli pri svojich hrách, rýchlo uznali, že upratovať po psovi naozaj treba. Deti sa naučili, ako sa v prítomnosti psa majú správať a čo by radšej nikdy nemali pri psovi robiť. Samozrejme, našli sa beťári, ktorí si chceli práve zakázané vyskúšať. Aška je však dobre vycvičená mojimi vlastnými deťmi a preto nereaguje typicky ako pes, ktorý nie je na prítomnosť detí zvyknutý. Nezbedníkom zvyčajne stačila hrozba, že s Aškou viac neprídeme a zrazu sa vedeli správať aj slušne. Deti si na pravidelnosť zvykli a prítomnosť psa neskôr už nevnímalo ako niečo výnimočné, pri čom treba vystrájať, ale ako odmenu za ich snahu v škole.

Béčkari Ašku závideli

Výmena informácií medzi deťmi je tým rýchlejšia, čím nezvyčajnejší jav sa odohráva. Nebolo to inak ani v prípade CT medzi prváčikmi z 1.A a 1.B. Kým k áčkarom som chodila pravidelne, béčkari len ticho závideli. Pravidlo je však také, že bez súhlasu zákonných zástupcov detí ja s Aškou nesmiem do vyučovania vstúpiť, aj keby deti neviem ako chceli. Netrvalo však dlho a potrebné náležitosti boli vybavené aj pre triedu 1.B. Hoci deti už Ašku poznali z videnia, tiež sme spoločne absolvovali úvodnú zoznamovaciu hodinu. K béčkarom som chodila rovnako raz za 2 týždne na 2 vyučovacie hodiny. V tomto prípade to bola matematika a opäť telesná výchova.

Pes motivoval k učeniu žiaka s dyskalkuliou

Zaujímavou sa pre mňa i pre p. učiteľku stala matematika, nakoľko v jej triede bol 1 žiak s poruchou učenia (dyskalkuliou), ktorý vyžadoval osobitný prístup na vyučovaní. Spočiatku nejavil žiadne mimoriadne aktivity, aby sa dopracoval k správnemu výsledku, no v momente, ako som mu sľúbila, že Aša bude sedávať pri jeho lavici, ak sa začne snažiť, začal počítať. Aby si teraz nikto nemyslel, že zrazu vedel všetky správne odpovede a Ašina prítomnosť zrušila jeho poruchu učenia – to pes v žiadnom prípade nedokáže. Ašina prítomnosť ho len motivovala a naštartovala v ňom akési chcenie dopracovať k správnemu výsledku. Dovtedy sa totiž správal, ako keby už rezignoval, že sa nikdy nenaučí poriadne rátať.

Podobne Aša pôsobila motivačne i upokojujúco na príliš aktívne deti. Zámerne nepíšem o hyperaktivite, keďže oficiálne v žiadnej triede nebolo ani jedno dieťa s takouto diagnózou. Deti sa naučili, že ak sa na vyučovacej hodine slušne správajú a vzorne učia, na hodine telesnej výchovy majú Ašu za odmenu: môžu ju česať, vodiť, naháňať, hádzať jej aporty, cvičiť ju. Samozrejme, naučili sa i to, že psa a jeho potreby treba aj rešpektovať. Nie vždy mala Aša náladu na detské vystrájanie a vtedy hľadala úkryt v mojej blízkosti.

Hodnotenie po školskom roku

Po jednom školskom roku len ťažko konkrétne hodnotiť, či bol vplyv prítomnosti psa na vyučovaní až takým obrovským prínosom. Myslím, že sme splnili očakávania rodičov i učiteliek. Deti sa oboznámili so základnými pravidlami spolužitia človeka a psa, naučili sa niečo o stavbe psieho tela, mali možnosť prezrieť si a prehmatať psí chrup, vidieť všetky papierové doklady týkajúce sa kúpy a chovu psa, mali možnosť vidieť psa pracovať, no najmä mali radosť z toho, že chodia do školy a učia spoločne so psom. Keď odpovedali a riešili zadania úloh, často mali pocit, že svoju šikovnosť ukazujú predovšetkým svojmu psiemu kamarátovi. A presne o to nám pri výkone CT v škole šlo, aby sa deti aj v škole cítili dobre, uvoľnene, aby sa tešili nielen na prestávky, ale i na učenie, ktoré sa dá pekne v spolupráci s rodičmi, vedením školy a najmä s učiteľkami realizovať aj hravou a netradičnou formou. Samozrejme, aby naše vlaňajšie snahy nevyšli nazmar, v tomto školskom roku sme sa opäť dohodli na stretnutiach, tentokrát už s druhákmmi.

Podrobnejšie o CT, práci inštruktorov CT a aktivitách klubu EUROCANIS si môžete prečítať na www.eurocanis.szm.sk.

Foto: www.eurocanis.szm.sk