To, že si dieťa vie zaviazať šnúrky na topánkach, považujeme za samozrejmé u detí, ktoré nastupujú do školy.
V pamäti mi však utkvela veta špeciálnej pedagogičky Yvety Heyrovskej, ktorá nám na seminári o grafomotorike hovorila, že motoricky sú toho schopné trojročné deti.
Pohodlné deti, či rodičia?
Kedysi bolo ojedinelé dieťa, ktoré si v prvej triede nevedelo šnúrky zaviazať. Dnes je to v podstate naopak. Je takmer zázrakom, ak to prváci vedia. Nie je to ich chybou – tak ako veľa iných vecí v ich životoch …
Ten, kto rozhoduje, je rodič. Hoci je pohodlnejšie, rýchlejšie, pokiaľ si dieťa obúva topánky na suchý zips alebo má v lete len obyčajné našuchovačky, nemali by sme ako rodičia voliť vždy túto skratkovitú cestu.
Napriek tomu, že deti by bolo motoricky pripravené zvládnuť viazanie šnúrok v pomerne skorom veku, nevedia to, lebo im to rodičia neumožnili. Pretože niektoré deti proste nemajú topánky na šnúrky…
Nie je to len o tom, že dieťa si nevie zaviazať šnúrky, ale je to aj o prekonávaní prekážok. O tom že dieťa má zážitok a skúsenosť, že zvládlo niečo náročné a naučilo sa niečo nové …
Ak rodičia nevytvárajú dieťaťu priestor na získavanie takýchto zážitkov môžu vytvárať priestor na oneskorovanie svojho dieťaťa vo vývine.
Viazanie šnúrok – prežitok alebo nutnosť?
Mnoho rodičov argumentuje, že je to v dnešnej dobre prežitok. Mnoho psychológov, pedagógov a špeciálnych pedagógov to však vníma inak. Zaväzovanie šnúrok je považované za cenné a jednoduché cvičenie, počas ktorého sa u dieťaťa rozvíja naraz niekoľko dôležitých oblastí:
- jemná motorika – motorika prstov a dlane, ohybnosť posledných článkov prstov,
- koordinácia pohybov,
- koordinácia oko – ruka,
- priestorová orientácia – nad-pod, dnu-von, vpravo-vľavo,
- sluchová pozornosť – dieťa vie vypočuť inštrukciu a následne s ňou pracovať,
- sluchová pamäť – dieťa udrží v sluchovej pamäti slovnú inštrukciu a zapamätá si pracovný postup,
- zraková pozornosť – dieťa zrakom vie postrehnúť všetky detaily,
- zraková pamäť – dieťa je schopné si zapamätať, ako má vyzerať uzol na šnúrkach,
- prepínanie/presmerovanie pozornosti – dieťa je súbežne schopné vnímať sluchom inštrukciu a zrakom sledovať svoje prsty, šnúrky a zaväzovať ich.
- Pracovné návyky, vôľové vlastnosti – dieťa sa učí trpezlivosti, učí sa dokončiť začaté,
Všetky spomenuté oblasti sú veľmi dôležité pre harmonický vývin dieťaťa – budúceho školáka.
Samozrejme – schopnosť zaviazať si šnúrky nie je určujúca pre nástup do školy, teda len na základe tohto neodporúčame dieťaťu odklad školskej dochádzky …
Ale v kontexte toho, ako sa niekedy rodičia snažia deťom uľahčovať život a do čoho ich nútia-nenútia, vnímame aj viazanie šnúrok ako prínosnú zručnosť.
Najmä úroveň jemnej motoriky, ktorá sa šnurovaním rozvíja, sa priamo odráža v úchope písacieho náčinia, ktorý sa následne odráža na schopnosti dieťaťa kresliť, či písať, kopírovať tvary písmen a číslic, robiť jemné, ľahké a presné pohyby rukou pri písaní.
Pokiaľ hrubá a jemná motorika predškoláka nie sú na primeranej úrovni, dieťa má ruku v kŕči. Pohyb pri písaní nevychádza z končekov prstov, ako by mal, ale zo zápästia, v horšom prípade z lakťového či ramenného kĺbu. Tak viazne posun ruky po podložke. Dieťa kreslenie, písanie nebaví, nemá oň záujem, stagnuje.
Kvôli čomu? Kvôli nerozvinutej motorike ruky. Aby to takto u vás nedopadlo, kúpte vášmu dieťaťu nejaké šnurovacie topánky a naučte ho zaviazať si šnúrky.
Reálie:
Futbalový turnaj (prípravka U11), ak sa počas 25 min. zápasu 3-4 hráči (deti 9-10 rokov) priznajú, že si nevedia zašnurovat šnúrky a ich rozviazanu kopačku im v jednom prípade pomôže upraviť tréner, v druhom rozhodca, to už je podľa mna extrémny prípad a vyvoláva otázky kam to môže dospieť? Budú tréneri snurovat žiakom v U15 (starší žiaci) o pár rokov kopačky, aby mohli nastúpiť na stretnutie?
Situacia môže však mať na dieťa (hráča) aj tramatizujuci vplyv (či pocit hanby pred kolektívom) na jeho psychiku, podľa môjho názoru. Následne môže mat výsledok taký, že hráč (dieťa) kvôli vyhýbaniu sa takejto pre neho zahanbujúcej situácii nebude mat záujem o futbal (iný kolektívny šport).
Takze rodičia neblbnime a nájdite si čas na to dieťa a trpezlivo s ním trenujme snurovanie snurok.
Otázka ne/trpezlivosti pedagógov s našimi deťmi, je asi na inú debatu…
Reálie:
Futbalový turnaj (prípravka U11), ak sa počas 25 min. zápasu 3-4 hráči (deti 9-10 rokov) priznajú, že si nevedia zašnurovat šnúrky a ich rozviazanu kopačku im v jednom prípade pomôže upraviť tréner, v druhom rozhodca, to už je podľa mna extrémny prípad a vyvoláva otázky kam to môže dospieť? Budú tréneri snurovat žiakom v U15 (starší žiaci) o pár rokov kopačky, aby mohli nastúpiť na stretnutie?
Situacia môže však mať na dieťa (hráča) aj tramatizujuci vplyv (či pocit hanby pred kolektívom) na jeho psychiku, podľa môjho názoru. Následne môže mat výsledok taký, že hráč (dieťa) kvôli vyhýbaniu sa takejto pre neho zahanbujúcej situácii nebude mat záujem o futbal (iný kolektívny šport).
Takze rodičia neblbnime a nájdite si čas na to dieťa a trpezlivo s ním trenujme snurovanie snurok.
Otázka ne/trpezlivosti pedagógov s našimi deťmi, je asi na inú debatu…
Do skolky nenosili moji traja snurky – bez ochoty pomoci pri zaviazani/dotiahniti.. behanie s detmi s rozviazanymi ale aj volnymi teniskami bolo na slzy..
Skolka sa stazuje, co ma vsetko robit za rodicov..
ja mam za dva dni suplovat cas straveny v skolke..
najmladsie dieta v skolke minimalne – kvoli detom a kolektivu.. snurky, dopravne prostrirdky, rezimdna, stolovanie, motorika aj poznavanie sveta – trochu fadne vo dvojici – s mamou..
je to nevyvazene.. chceme aby ratali do 100, ale trpezlivost na snurky- nech sa ucia doma…hm..
Alebo družinárka na mňa vyletí, či nemôžem dieťaťu kúpiť topánky na suchý zips, aby nemuseli všetci čakať, kým si zaviaže šnúrky…