3 rady, ako reagovať na vzdor dieťaťa

Mária Kopčíková 2

Dieťa, čo sa plieska o zem … kto také doma nemal, nech sa prihlási. Nemusí byť zrovna o zem plesknutí, ale jedujúce sa a kričiace na celú ulicu, či obchod?

Takéto situácie zrejme pozná väčšina rodičov malých detí, niekde v rozmedzí medzi prvými narodeninami a nástupom do škôlky v 3. či 4. roku.

foto: pexels

Ako by sme mali reagovať na vzdor dieťaťa ?

Hlavne s kľudom:

To je jednoduchá rada… ale ako ten kľud nadobudnúť, keď by sme malé čudo najradšej roztrhli od zlosti? Sú na mieste tresty, alebo ústupky?

V princípe by sme na agresiu dieťaťa nemali reagovať agresiou. Keď sa dieťa pleskne o zem, nemalo by za to dostať po zadku (ani po ničom inom).

Jedno z odporúčaní hovorí, že pokiaľ dieťa kričí, hodí sa o zem, dospelý by nemal v tej chvíli hovoriť nič, iba dieťa chytiť, aby si neublížilo (alebo niekomu naokolo), prípadne ho objať a počkať kým sa upokojí. Slová v takejto chvíli skôr dráždia a stupňujú odpor dieťaťa. Keď sa dieťa upokojí, môže mu dospelý niečo povedať.

Vopred si premyslime, na čom chceme trvať a na čom nie

Podľa Mgr. Lucie Lenickej väčšinou deti takto reagujú, keď niečo chcú a nie je to možné:

“Spočiatku ide o to, že dieťa sa nedokáže emocionálne vyrovnať s tým, že jeho túžba nebude naplnená. Neskôr, keď dieťa sa naučí, že na mamu alebo tatina to zaberá, môže to opakovať ako metódu dosiahnutia toho, čo chce.

Čo robiť? Vopred je potrebné mať premyslené, na čom chceme trvať a na čo nie, aby nás správanie dieťaťa neovplyvňovala, lebo potom posilňujeme to správanie, ktoré nechceme.

Tiež môžeme dieťaťu na rovinu povedať: „Nepáči sa mi, keď si zmrzlinu pýtaš krikom. Chcem ti ju kúpiť, ale potrebujem počuť, že si ju prosíš.“

Pomôžme dieťaťu tým, že vyjadríme pochopenie, pomenujme jeho túžby či pocity

Ak na niečom musíme trvať, môžeme dieťaťu pomôcť vyjadrením pochopenia, napr.: „Ja viem, že sa ti tá bábika veľmi páči.“, namiesto neustáleho opakovania, že mu ju nekúpime, keď už to raz dieťa počulo.

Ak dieťa cíti, že mu rozumieme a zároveň jeho túžbu či pocit pomenujeme („Si veľmi smutný, že sa nemôžeš hrať s vláčikom…“), pomáha mu to sa upokojiť a zároveň ho to do budúcnosti učí ukazovať svoje pocity inak. Takže dieťa sa postupne naučí povedať, že je smutné a už nebude musieť usedavo plakať na zemi.“

Dieťa testuje hranice. Niekedy veľmi tvrdo

To, čo nazývame detským vzdorom, sa objavuje v období od 1,5 roka veku dieťaťa do 3 rokov. Niektoré deti vytrápia rodičov vzdorovaním dlhšie, no treba vedieť, že je to vo svoje podstate záležitosť fyziologická.

Psychologička Lucia Lenícká hovorí, že „cieľom tohto obdobia nie je naučiť sa vzdorovať, ale zistiť, kto som, akú mám moc a kde sú hranice medzi mnou a ostatnými, alebo teda, kde moja moc až siaha. Pre rodičov je to náročné na trpezlivosť, ale pre deti je to dôležitá životná etapa.

Toto obdobie je obdobím separácie, budovania autonómie dieťaťa a svojím správaním testuje hranice – niekedy veľmi tvrdo.  

Vzdor má rôzne prejavy

Vzdorovanie dieťaťa sa môže prejavovať rôzne, od prostého, ale jasného NIE na čokoľvek, čo dieťaťu povieme, až po spomenuté plesknutie sa o zem.

Niektorí rodiča sú dlhšie obdobie v napätí, čo sa zase bude diať a kedy ich malé zlatíčko vzdorovito zareaguje. Tieto prejavy sú podmienené temperamentom dieťaťa, ale aj tým, čo má odpozorované z okolia, z rodiny, od kamarátov či súrodencov.

Ak dieťa príde na to, že hodenie sa o zem funguje u iných detí a oni tým dosiahnu, čo chcú, tak to skúša aj ono. A potom záleží od reakcie dospelého, či sa dieťa k svojim pokusom o vynútenie si pozornosti alebo niečoho iného bude vracať alebo nie.

 

Prosím nechajte nás, my si to spolu vyriešime …

Najmä z úst predavačiek v obchode, kde sa vaše dieťa hodilo zem, alebo staršej pani susedy, keď dieťa vrieska na chodníku pred domom, že ešte nechce ísť domov: „Čo to vaše dieťa robí?“, „To sa ako správaš? Maminka bude z teba smutná“ … a iné … 

Reagovať na takéto poznámky zo strany okolia?

Psychologička radí: „Je dobré byť pripravení, že na verejnosti sme náchylnejší od hanby alebo iných zlých pocitov radšej ustúpiť, aby sa dieťa upokojilo. A lepšie pre nás aj pre dieťa môže byť to, že radšej z toho ihriska alebo obchodu odídeme, čo povieme aj dieťaťu.

Ja myslím, že mnohokrát ani nemusia byť reakcie okolia až také prísne, ale aj sám rodič môže mať pocit, že zlyhal. Ak ide o priame komentáre, či „pomáhanie“,  možno zaujať jasné stanovisko: „Prosím, nechajte nás. My si to spolu vyriešime.“

1 Hviezdička2 Hviezdičky3 Hviezdičky4 Hviezdičky5 Hviezdičiek (52 hlasov, priemerne: 4,40 z 5)
Loading...
Author image

Mária Kopčíková

Povolaním som psychologička a psychológií sa aj venujem vo svojej praxi v CPR KVAPKA.  Ako lektorka kurzov sa s rodičmi stretávam pred pôrodom, v podpore dojčenia, či príprave detí na školu. Prinášam témy, ktoré mi v praxi pripadajú dôležité.

články autora...

Komentáre k článku

  1. Ja som sa uz po roku vzdoru, ale brrutalneho vzdala a cakaam, ze z toho vyrastie. Zaujimave je, ze v skolke je v pohode a doma maly cert. Mame druheho synatora tak dufam, ze nepridem o nervy.

  2. mam dvoj rocneho synatora.

    Pochopil som davnejsie ze mu nemozem zakazovat alebo hovorit aby nieco nerobil lebo ani to nestihnem dopovedat a spravi to.

    Vzdorovat veru vie to mu ide a on sa na tom ocividne bavi ked si tato s mamou idu vlasy vytrhat od zufalstva.

    No nas maly okrem vzdoru vie dost dobre – ja to nazyvam ze brnkat na tu spravnu strunu- na nervy!!!

    Vzdoruje ked sa mu nieco zakaze, alebo tak podobne ked nieje nieco podla neho.

    Preco ale ked sa hrame, venujeme sa mu vsetko sranda a tak, mu jak keby prepne a zacne ma bit? Alebo ostane uplne odporny? Uplne bez dvovodne? V tej minute sa zdvihnem poviem “skoncili sme, rob si co chces” ale tym aj tak nevyhram. Co mam robit???

    Alebo ked sa hra pri mne sam lebo somnou sa hrat nechce, ale som aj tak pri nom, z nicoho nic sa zdvihne ide pri dvere ci suflik a zacne plieskat. Ked poviem nech to nerobi tak to len zhorsim ale niako ho neodlakam k neakej inej cinnosti lebo vie ze tym puta pozornost aj ked ju ma pocely cas. Ked neprestava po case mi dojdu nervy ved som len clovek, tak idem za nim, chytim mu ruky poviem nech to nerobi lebo dostane po rucickach on aj tak pleesk a skery sa mi do huby. Skusam este vety ako: toto znova skonci placom ale ja plakat nebudem, ….

    Netaham ho prec od dveri ale poviem mu ze ked plesknes este raz tak znova dostanes po rucickach.

    Nerobim to vobec rad, no myslim si ze ked mu 2 – 3krat poviem ze ked pleskne dverami tak dostane, tak si potom uz rozmysli ze pleskne aj stvrty krat….

    on dobre vie co mu hovorim.

    A od tych dveri ho neodlakam niako lebo vie ze plieskajuce dvere a podobne veci na tatina platia tak ze darmo.

    Ide mi o to ze nema dvovod ist k tym dveram lebo pozornost ma stale takze kvoli nej to neni. Jednoducho sa hrame a on sa len tak postavy a ide k dveram a plesk a vyskereny na mna kuka lebo vie ze sa pobavi na mne. Neda sa to ignorovat nevsimat si to. Nie vsetko sa da nevsimat. On neprestane kim nedostane 2-3krat

Pridaj komentár