Aké dieťa považujú rodičia za problémové?

Tak som si pomyslela: „bláznia tie matky?“

Veď však to je normálny život, relatívne normálny vývin … Rozmýšľam, čo robili moje deti v tom veku. Každé bolo iné. Motoricky, záujmami, povahovo.

Aj ja som bola unavená, aj som si niekedy ponadávala, posťažovala sa, ale nepamätám si, že by som to vnímala tak, že mám problémové deti.

Nekameňujte ma, neprezentujem sa tu ako dokonalá matka, čo všetko zvládne ľavou zadnou. Mala som v čase útleho detstva mojich detí okolo seba veľa kamarátok s deťmi v rovnakom veku a tak nejako sme to zvládali všetky.

Občas nervy, občas extatické nadšenie, ale nikdy nie tak, že naše deti sú malé potvory, s ktorými si nevieme rady a ktoré robia len zle. Tak váham a len sa nahlas zamýšľam.

Z hľadiska koho je dieťa problémové?

Kto to o ňom hovorí? Matka, otec, starí rodičia, susedia? Niekedy je so správaním dieťaťa nespokojná mama, nikto iný pripomienky nemá.

Niekedy si mama naštuduje, čo všetko by dieťa malo, či nemalo, prípadne ho porovnáva s inými deťmi a vtedy nastúpi jej nespokojnosť, pretože:

„dieťa nevydrží 30 minút sedieť na zadku a skladať lego“ – ehm, prvák na základnej škole má kapacitu sústredenej pozornosti 20 minút, tak čo chceme od toho 2ročného?

„dieťa sa nehrá na piesku s formičkami, stále niekam uteká a ja musím behať za ním“ – ehm, no a čo? Každé dieťa objavuje svet svojím spôsobom.

„dieťa neposlúchne, keď mu poviem, že niečo nemá robiť, nemá zapínať a vypínať počítač“ – ehm, no a? Normálne testuje hranice. Vo veku 2 rokov absolútne primerané.

A čo keď je chyba v nás?

Dokonca i keď sa dieťa nespráva primerane, nie všetci členovia rodiny sa môžu zhodnúť na tom, že sa jedná naozaj o problémové správanie.

My dospeláci sa tiež nie vždy správame „primerane“ – niekedy sme naštvaní, inokedy unavení a nie vždy naše autoregulačné mechanizmy zafungujú. Dvojročné dieťa sa ich ešte len učí – tie mechanizmy, vďaka ktorým sa jedného dňa dokáže ovládať.

Niekedy mám pocit, že chyba je skôr na strane dospelých, než na strane detí. Deti sú veľmi často úplne v poriadku, ale unavení, precitlivení, nevyrovnaní dospeláci ho vnímajú inak. Prekáža im snáď všetko, čo dieťa urobí, jeho spontánnosť a vôľa zaplniť celý životný priestor dospelého.

Nuž, ale načo sme potom tie deti mali, keď ich nechceme „saturovať“ vo chvíli, keď to oni potrebujú? Keď potrebujú našu prítomnosť?

Aké správanie rodičov často obťažuje?

Rozmýšľam, s čím sa stretávam, čo rodičia popisujú, že im na deťoch vadí.

Dieťa pripútané k rodičovi – také, ktoré sa od neho, najmä od mamy, nevie odlúčiť, nechce ostať s nikým iným. Tak ale ku komu má byť pripútané? K poštárovi?

Živé dieťa – často označené za “hyperkineta”, dieťa s ADHD (najlepšie v 2 rokoch …). Ak rodič má rád pokoj, z takéhoto dieťaťa sa ide zblázniť. Dieťa potrebuje pohyb, rozvíja tak svoju hrubú motoriku, bez ktorej sa potom nevyvinie tá jemná. Neznamená to však, že s dieťaťom je niečo v neporiadku, keď stále niekam lezie alebo skáče. Nie je to problém dieťaťa, ale rodiča, ktorý možno v danej chvíli nezvláda toľko energie zo strany svojho potomka.  

Dieťa, ktoré sa ľahko unaví – pre niekoho to môže byť malý lenivec. Nevydrží pri nejakej aktívnej činnosti, líha si, potrebuje oddychovať. Ak rodič práve má za cieľ urobiť peknú rodinnú túru alebo sa snaží dieťa priprieť k nejakej činnosti na dlhší čas, budú frustrovaní obaja.

Pomalé dieťa – inak veľmi šikovné, ale takééé pomalééé. Na všetko potrebuje trojnásobok času než jeho rovesníci. Na nervy keď potrebujete ráno skoro odísť z domu alebo stihnúť nejaký termín u lekára, prípadne sa uložiť na večerný spánok. A úplná hrôza, keď takéto dieťa schytá rodiča temperamentom opačným, teda takého s tou povestnou vrtuľou v zadku. Nič viac a nič menej, len rešpekt k pomalšiemu psychomotorickému tempu dieťaťa by to chcelo.

Dieťa, ktoré sa ťažko prispôsobuje – je ostýchavé, nechce ísť k susedke, nedá jej ruku, nezoberie si od nej cukrík, neodpovedá, drží sa maminej sukne… A k tomu keď si ešte vypočujete dobroprajné hlášky od babičky, ktorú dieťa vidí 3x do roka a vždy urobí scénku, že k nej nejde … No a čo, vy sa tiež nemáte potrebu dávať do reči s každým na ulici …

Citlivá povaha – netreba mu veľké dôvody pre plač, stačí viac hluku, veľa ľudí, nepríjemné pachy a vône, škaredý pohľad od rodiča a už kriví ústočká. Nemusíte reagovať výčitkami, že je UŽ VEĽKÝ CHLAP A TÍ PREDSA NEPLAČÚ … skúste akceptovať jeho prežívanie a emócie. A postupom času s dieťaťom aj o nich hovoriť. 

	Hranice – čaro rodičovskej dôslednosti >> >>

Čo je normálne a čo nie

Každé dieťa, podobne ako dospelí, má z času na čas problém s emóciami, čím je dieťa menšie, tým ťažšie si uvedomuje, čo prežíva a prečo sa to deje. Je úplne normálne, že vo veku okolo 2 rokov dochádza ku konfliktu predstáv rodičov a dieťaťa o tom, čo môže, nemôže, čo chce.

Sú to úplne prirodzené vývinové míľniky a len vďaka nim má šancu z dieťaťa vyrásť zdravá osobnosť. Tu samozrejme treba dodať, že sa tak môže udiať len za predpokladu, že rodičia toto obdobie v živote dieťaťa zvládnu dobre. Že vybudujú hranice, v ktorých sa ich dieťa bude vedieť orientovať. Ale že to urobia s láskou a nekonečnou trpezlivosťou.

Inšpirované: Pacer.org

(18 hlasov, priemerne: 4,90 z 5)

Loading...