Cesta do fantázie svetom hudby a pohybu

Hravá objavovateľská cesta do fantáziou naplneného sveta hudby a pohybu.

Asi takto dáko by sa dalo preložiť motto detského hudobno-tanečného klubu, do ktorého sme začali s Ninou chodiť, keď mala 6 mesiacov. Hlavnou ideou tohto klubu je rozvoj hudobného sluchu a rytmiky detí. Tento klub sa delí podľa veku na:

Bushi Club (Baby Club) od 6 m.

Eltern Kind Singen (Spievanie rodičov s deťmi) od 18 m.

Mini – Club (len deti) od 3 – 4 r.

Maxi Club (len deti) od 5 – 6 r.

“Bushi Club” a “Eltern Kind Singen”

Čo sa píše na letáčiku:

Hlas a telo sú prvé nástroje dieťaťa. Vďaka nim sa dostávajú deti už v prvom roku života do ríše hudby. V tomto čase rozvíja dieťa svoju vlastnú muzikálnosť.

Keď s malými deťmi spievame, otvárame im ich osobnú cestu k hudbe.

Už niekoľko týždňov staré dieťa sa nesmierne teší z tónov vyprodukovaných vlastným hlasom, počas ktorých prudko kopká nožičkami. Vo svojom “la-la” spievaní, sa dieťa hrá so svojím hlasom podľa chuti a nálady. Cíti a realizuje najjemnejšie rozdiely vo výške tónov a môže tak spievať štvrťtóny ako aj väčšie intervaly. Vo svojich “la-la” monológoch cibrí dieťa jemnú motoriku svojich úst, pier, jazyka, sánky a mäkkého podnebia. Keď však dieťa so svojím spontánnym “vyspevovaním” nenarazí na echo svojho okolia, tak s tým prestane. Preto by malo byť podporované svojím vychovávateľom.

Radostné spievanie, pohyb a tancovanie s rodičmi a súrodencami podporuje a rozvíja nie len hudobný rozvoj dieťaťa. Dieťa sa tak stáva živším, pohyblivejším a učí sa tiež ľahšie hovoriť. Tiež fantázia, vnímavosť, chápavosť a telesný rozvoj sú týmto spôsobom u dieťaťa podporované.

Špecifickosťou tohto kurzu je, že rodičia, prípadne starý rodičia spolupracujú a popritom svoje hudobné schopnosti znovuobjavujú a môžu ich zároveň rozšíriť.

V kurze sa učia pesničky, veršíky, rýmy, hry s prstami, malé spievané príbehy, hry a tance k dotknutiu a dotýkaniu sa, k púšťaniu a znovu nájdeniu, k štekleniu a smiatiu. Toto dáva rodičom/ starým rodičom príležitosť, cez hudobnú sféru, prehĺbiť vzťah k dieťaťu. Nenútenou formou poskytuje tento kurz rodičom možnosť zoznámiť sa, vymeniť si skúsenosti a deťom stretnúť sa so svojimi rovesníkmi, naučiť sa s druhými hrať, ohľaduplnosti, deliť sa, hádať sa a udobrovať sa.

Čo píšeme my:

Na tento klub som narazila úplnou náhodou, keď som sa snažila spriateliť s nemčinou. Išla som tam s pocitom neistým, pretože som nadobudla dosť zmiešané pocity počas mojich prvých 2 rokov života tu. Ale povedala som si, že pre dieťa budem aj hory prenášať, keď to bude treba. A tak som niesla túto prvú a … Privítala nás tam milá pani, ktorá ma ubezpečovala, že to zvládnem aj napriek tomu, že švajčiarsky nehovorím a rozumiem asi tak 3 slová. O mojich nulových jazykových schopnostiach nepochybuje už dosť dlho, ale porozumieť švajčiarsku hatlaninu je dosť náročné aj pre rodeného Nemca. Čo kantón to iný dialekt. A tak je to aj s matkami, babičkami, tetuškami apod. Ale poznáte deti. Tie si ťažkú hlavu z podobných jazykových rozdielov nerobia. A tak sa naša milá Nina začala rozhliadať, ktože to tam všetko je. V našej prvej skupine “Bushi” nás bolo 8 mamin a presne toľko prckov k tomu. Prijali ma rôzne, ale človek je tvor prispôsobivý…si myslím. A tak sme sa postupne zoznamovali, okukávali, občas prehodili slovko, dve, časom aj celé vety… Detičky sa k sebe vzájomne plazili, lozili, občas do seba nabúrali, občas zamrnčali, zaplakali, prípadne zaprotestovali, ale očividne sa bavili a my s nimi a na nich. Každým dňom sa viac a viac osmeľovali a pokúšali sa o nové vrtochy. Najobľúbenejšou činnosťou našich prckov bolo skákanie na lopte a skrývačka za šatky. Hudba v akejkoľvek podobe na ich tvárach vyvolávala blažené úsmevy a k tomu patričné pohupávanie, rytmické cmúľanie palca, cumľa alebo niečoho, čo bolo po ruke… Musím uznať, že sľubované z letáčika splnilo moje očakávania. A čo sa mi veľmi páčilo, bol prístup lektorky, ktorá sa nás vždy na záver spýtala, či sa nám to páčilo a čo by sme chceli ináč, ubrať alebo pridať.

Detičky nám časom trošku povyrástli a tak sme sa tento rok opäť stretli, o stupeň vyššie – tomuto klubu hovorím ElKiS… trochu mi to pripomína slovo “kiss” a dá sa povedať, že tento klub je skutočne ako taký malý bozk na dušu. Úplne tam vypnem, zžijem sa s deťmi, hudbou a som ako na inej planéte. Relaxujem. Gitara, xylofón, zvončeky, triangel, rumba gule (aspoň si teda myslím, že sa tento, hrkálke podobný, nástroj takto volá) a naše ruky a nohy ako sprievod sú úžasným relaxačným prostriedkom. Deti viac spolupracujú, snažia sa vymýšľať rôzne slová, keď šašo vylezie zo svojej skrýše a spýta sa ich, čo nájdeme v zime…od jablka, darčekov až po bager je počuť snáď všetko z úst našich ratolestí snažiacich sa byť prvými. Na hudobné nástroje hrajú o dušu, čím hlučnejšie tým lepšie, ale keď im šašo zavelí ticho, tak stíchnu ako myšičky.

A či mám pocit, že to na naše dieťa dáko pozitívne pôsobí? Mám pocit, že áno. Je ústretovejšia, sama si pýta “hudu” (hudbu) alebo si začne pospevovať, najradšej vo vani, “haha, kokosty” (čo je vo voľnom preklade: hlava, ramená, kolená, prsty…) a má za sebou aj prvú brnkaciu lekciu na gitare.

A ako je to v “Mini” a “Maxi Clube”? Zatiaľ neviem, ale určite vám o tom raz napíšem.