0-3 5 základných pravidiel, keď dávate deťom hranice Alica Teplanová 5. augusta 2024 0 V seriáli článkov o hraniciach vo výchove sme si rozobrali: Ako dať hranice vo výchove a prečo s tým začať už od malička (1) Ako dieťa naučiť, aby reagovalo na „nesmieš“ (2) Ako netrestať dieťa a zároveň trvať na hraniciach (3) alebo o prirodzených dôsledkoch. Na záver nám ostalo ešte 5 základných pravidiel nastavovaní hraníc. 1. Trpezlivosť a pokojný, ale rázny hlas. 2. Dôslednosť – nenechať sa zlomiť napr. plačom, dodržať čo povieme, 3. Napojenie sa na dieťa – dotyk, pohľad do očí. 4. Za každým NIE, aspoň jedno ANO, nehovoriť len čo dieťa nemá robiť, ale čo má robiť namiesto toho (buchnúť ho nesmieš, ale môžeš ho pohladkať alebo chytiť za rúčku), 5. ak je to možné, snažiť sa NEpoužívať rozkazovací spôsob, pretože rozkazy pôsobia na deti ako útok (nie ‘nebúchaj do toho’, ale ‘tam sa nebúcha, lebo sa to môže zničiť, ale búchať môžeš tuto alebo tuto’). Ak sa nedá ponúknuť náhrada, teda čo ÁNO, aj tak treba zameniť rozkazovací spôsob za množné číslo alebo akúkoľvek inú alternatívu: nie ‘toto nerob’, ale toto nerobíme/sa nerobí/nesmie robiť, nie ‘nebúchaj’, ale ‘vadí mi, keď búchaš/sem sa nesmie búchať…’, nie ‘nechytaj to’, ale ‘takéto veci nechytáme…’, nie ‘neťahaj ho’, ale ‘deti sa nesmú takto ťahať…’, nie ‘neber mu tú hračku’, ale ‘hračku, ktorú si od niekoho chceš požičať, si musíš najprv vypýtať…’, nie ‘nehádž tú hračku’, ale ‘nepáči sa mi, keď hádžeš hračky’ atď. Na čo dieťa najlepšie reaguje Sami po čase zistíte, čo vám najviac vyhovuje a na čo vaše dieťa najlepšie reaguje. Napríklad ja väčšinou používam ‘to sa mi nepáči’. Ak to budete takto robiť a rozkazovací spôsob so zvýšeným hlasom použijete len vo výnimočných prípadoch, keď to bude skutočne dôležité, kedy naozaj nie je čas na dlhšie slová a vysvetľovanie, dieťa sa okamžite zľakne a poslúchne, lebo pochopí, že keď to rodič takto povedal, tak to je skutočne vážne ((Stoooooj, autooo! Nechyť tooooo, paaaaliii! Nejedz too! Drž saa! Nechytaj to, to je kaka!…) Na čo je dieťa imúnne Ak rozkazy a zákazy budete používať bežne, dieťa sa voči nim môže stať imúnne. Vaše slová mu pôjdu jedným uchom dnu a druhým von. Najmä keď budete používať slová typu: “Neskáč, lebo spadneš.” Veľmi skoro zistí, že nespadne ani keď skáče ďalej. Že čo hovorí mama a tato skoro nikdy nie je pravda, že sa možno nič nestane, keď neposlúchne. Lepšie je preto povedať, že nechcete, aby tam skákalo, lebo je to nebezpečné, mohlo by spadnúť dole. Alebo že sa bojíte, že spadne. Aký je v tom rozdiel, načo tá hra na slovíčka? Skúste to a uvidíte. A nezabudnite, ak si všimnete, že dieťatko prestalo robiť to, čo sa vám nepáčilo, oceňte to. Povedzte mu napríklad, že vidíte, že kreslí pekne na papier a steny sú krásne čisté a to sa vám páči. Žiadané správanie tým ešte utvrdíte a dieťatko bude na seba hrdé. (13 hlasov, priemerne: 4,50 z 5)Loading... Eva Pavlíková Do tejto stránky som sa prerodila. Postupne - pôrodmi mojich štyroch detí. A tak sa na svet pozerám očami rodiča. Čo na mysli, to na klávesnici. články autora... Pridaj komentár Zrušiť odpoveďMeno * Uložiť moje meno a e-mail v tomto prehliadači pre moje budúce komentáre.
0-3 5 základných pravidiel, keď dávate deťom hranice Alica Teplanová 5. augusta 2024 0 V seriáli článkov o hraniciach vo výchove sme si rozobrali: Ako dať hranice vo výchove a prečo s tým začať už od malička (1) Ako dieťa naučiť, aby reagovalo na „nesmieš“ (2) Ako netrestať dieťa a zároveň trvať na hraniciach (3) alebo o prirodzených dôsledkoch. Na záver nám ostalo ešte 5 základných pravidiel nastavovaní hraníc. 1. Trpezlivosť a pokojný, ale rázny hlas. 2. Dôslednosť – nenechať sa zlomiť napr. plačom, dodržať čo povieme, 3. Napojenie sa na dieťa – dotyk, pohľad do očí. 4. Za každým NIE, aspoň jedno ANO, nehovoriť len čo dieťa nemá robiť, ale čo má robiť namiesto toho (buchnúť ho nesmieš, ale môžeš ho pohladkať alebo chytiť za rúčku), 5. ak je to možné, snažiť sa NEpoužívať rozkazovací spôsob, pretože rozkazy pôsobia na deti ako útok (nie ‘nebúchaj do toho’, ale ‘tam sa nebúcha, lebo sa to môže zničiť, ale búchať môžeš tuto alebo tuto’). Ak sa nedá ponúknuť náhrada, teda čo ÁNO, aj tak treba zameniť rozkazovací spôsob za množné číslo alebo akúkoľvek inú alternatívu: nie ‘toto nerob’, ale toto nerobíme/sa nerobí/nesmie robiť, nie ‘nebúchaj’, ale ‘vadí mi, keď búchaš/sem sa nesmie búchať…’, nie ‘nechytaj to’, ale ‘takéto veci nechytáme…’, nie ‘neťahaj ho’, ale ‘deti sa nesmú takto ťahať…’, nie ‘neber mu tú hračku’, ale ‘hračku, ktorú si od niekoho chceš požičať, si musíš najprv vypýtať…’, nie ‘nehádž tú hračku’, ale ‘nepáči sa mi, keď hádžeš hračky’ atď. Na čo dieťa najlepšie reaguje Sami po čase zistíte, čo vám najviac vyhovuje a na čo vaše dieťa najlepšie reaguje. Napríklad ja väčšinou používam ‘to sa mi nepáči’. Ak to budete takto robiť a rozkazovací spôsob so zvýšeným hlasom použijete len vo výnimočných prípadoch, keď to bude skutočne dôležité, kedy naozaj nie je čas na dlhšie slová a vysvetľovanie, dieťa sa okamžite zľakne a poslúchne, lebo pochopí, že keď to rodič takto povedal, tak to je skutočne vážne ((Stoooooj, autooo! Nechyť tooooo, paaaaliii! Nejedz too! Drž saa! Nechytaj to, to je kaka!…) Na čo je dieťa imúnne Ak rozkazy a zákazy budete používať bežne, dieťa sa voči nim môže stať imúnne. Vaše slová mu pôjdu jedným uchom dnu a druhým von. Najmä keď budete používať slová typu: “Neskáč, lebo spadneš.” Veľmi skoro zistí, že nespadne ani keď skáče ďalej. Že čo hovorí mama a tato skoro nikdy nie je pravda, že sa možno nič nestane, keď neposlúchne. Lepšie je preto povedať, že nechcete, aby tam skákalo, lebo je to nebezpečné, mohlo by spadnúť dole. Alebo že sa bojíte, že spadne. Aký je v tom rozdiel, načo tá hra na slovíčka? Skúste to a uvidíte. A nezabudnite, ak si všimnete, že dieťatko prestalo robiť to, čo sa vám nepáčilo, oceňte to. Povedzte mu napríklad, že vidíte, že kreslí pekne na papier a steny sú krásne čisté a to sa vám páči. Žiadané správanie tým ešte utvrdíte a dieťatko bude na seba hrdé. (13 hlasov, priemerne: 4,50 z 5)Loading...