Mám jednu známu, s ktorou sme sa stretli na záhradke. Prišla za nami, aby sa naše deti trošku spolu pohrali. Bolo leto a chlapci – šibali začali vymýšľať. Mali približne dva a pol roka.
Obaja patria k tým živším deťom, ktoré musia všetko preskúmať, všade byť, všetko vidieť, samozrejme, behom a hneď. Objavili, nanešťastie, aj veľkú kaďu s vodou. A – začali z nej vylievať vodu. Hneď sme synovu túžbu po vode usmernili – naberali sme mu vodu do kupky a malý polieval zeleninku.
Nedôsledný rodič – zákazy ako mydlové bubliny
Druhý chlapček nejavil o polievanie záujem, hral sa s vodou „po svojom“, o chvíľu bol celý mokrý. Jeho mama mu povedala: „Nevylievaj vodu, lebo pôjdeme domov“.
On sa na ňu ani nepozrel, trošku pobehal po tráve a o chvíľu bol zase ponorený do „zakázanej“ činnosti. Svoju hrozbu zopakovala: „Neoblievaj sa vodou, lebo pôjdeme domov.“
Takto sa to opakovalo a opakovalo a opakovalo. Malý si robil, čo chcel a jeho mama vypúšťala z úst jednu hrozbu za druhou, všetky sa menili na veľké mydlové bubliny a … spľasli.
Dieťa testuje hranice, našu dôslednosť
O niekoľko dní neskôr som bola s deťmi na jednom detskom ihrisku. Bolo tam veľa mamičiek, niektoré z nich sa očividne dobre poznali a živo sa rozprávali. V piesku sa hralo aj jedno dievčatko.
Najprv si pekne robilo koláčiky a o chvíľu začalo piesok vyhadzovať do vzduchu. Pieskovisko bolo malé a piesok padal na ostatné deti. Jeho mama ho chytila za ruku a povedala: „Piesok sa nevyhadzuje. Hraj sa pekne. Ak budeš vyhadzovať, pôjdeme domov.“
Pripomenulo mi to situáciu spred niekoľkých dní. S napätím som čakala, čo bude ďalej. Dievčatko nabralo piesok na lopatku a šup – opäť ho vyhodilo do vzduchu. Jeho mama vstala, oprášila si nohavice, odložila fľašu do ruksaku, formičky poukladala do vedierka a vzdychla si:
„Ach, baby, ako sa mi tu s vami dobre sedí. Škoda, že musíme ísť domov, však (nasledovalo meno dievčatka)? Ale tu môžu byť len tie detičky, ktoré sa hrajú pekne.“ Dievčatko protestovalo, ale nič to nepomohlo. O chvíľu boli obe preč.
Čo ich vlastne učíme
Chlapček z prvého „príbehu“ sa naučil, že si môže robiť, čo chce, kde chce, kedy chce a hoci aj niekto jeho konanie okomentuje, vôbec nič z toho preňho nevyplýva.
Neposlušnosť nemá žiadne negatívne dôsledky, pánom situácie je on. Ak mu aj niečo niekto zakáže, nesplní sa to. Všetko sú len slová. Stačí sa prípadne hodiť o zem…
Dievčatko v druhom „príbehu“ sa naučilo, že sa neposlušnosť nevyplatí. Každé konanie má dôsledky. Možno skúšalo mamine hranice, ich pevnosť a platnosť jej slov aj druhýkrát, možno vyhadzovalo piesok ešte raz, dvakrát, trikrát, ale ak mamina zakaždým zareagovala rázne a svoj sľub aj splnila, naučilo sa, že ak chce byť na ihrisku s inými deťmi, musí pravidlá dodržiavať.
Ako stanoviť hranice
Som presvedčená, že existuje množstvo spôsobov, ktorými deťom v situácii, keď je to potrebné, stanoviť hranice. Pri každom dieťati však treba prísť na to, čo uňho funguje.
U nás funguje napríklad: zákaz bicyklovania (stalo sa dvakrát, odvtedy stačí povedať), schovanie hračiek (odišli, lebo boli smutné a neprídu, kým nesľúbiš, že to už nebudeš robiť), počítanie do troch, dohoda (ešte sa môžeš šmyknúť toľkokrát, koľko máš rokov a ideme domov), sľub (ak budeš pekne spinkať, budeme spolu vykrajovať koláčiky).
Každé dieťa je iné
Výchova nie je jednoduchá. Každé dieťa je iné (viem, o čom hovorím). Niektoré sú prispôsobivé, poslušné, radosť s nimi spolupracovať, na všetko prikývnu, dajú sa pre všetko nadchnúť, jednoducho, sú s nimi minimálne starosti. Materská dovolenka je pri takmer doslova „dovolenkou“.
Iné sú tvrdohlavé, vzdorovité, robia si, čo chcú a ich výchova je tvrdým orieškom. Skôr, ako stihnete urobiť krok, urobia dva, skôr, ako stihnete odložiť pohár zo stola, už je jeho obsah na zemi. Materská dovolenka sa môže stať naháňačkou a pripraviť každodenný program pre takéhoto neposedného jedinca je mimoriadne náročné.
Dieťa sa však také narodí, príde so svojou povahou na svet. Viacdetné rodiny určite prisvedčia, že aj v jednej rodine je každé dieťa iné. Kým s niektorými nie sú žiadne starosti, iné ich vyrábajú za všetkých súrodencov.
A okrem toho – aj každá mama je iná. Niektorá pokojná, tisíckrát vysvetľuje, čo áno a čo nie, iná impulzívnejšia, už – už má chuť vybuchnúť a urobiť poriadok stručne – jasne. Všetko má svoje za a proti a nič nie je čierno – biele.
Trvajme na pravidlách
Ale pri každom dieťati určite platí: Vypúšťať zákazy ako bubliny do vzduchu sa neoplatí. A keď už niečo človek „vypustí“, treba to dodržať. Je to jednoduché pravidlo – buď naše slovo platí alebo nie. A naše deti? Tie to veľmi dobre vedia…
(32 hlasov, priemerne: 4,80 z 5)
Loading...
Jesenné listy. Výtvarka pre deti
Introverti: 10 silných stránok "tichých" ľudí
Hviezdoslavov Kubín 2025. Básničky a texty podľa ročníkov
Keď sa dieťa nevyvíja podľa tabuliek. Kedy spozornieť, že sa niečo deje?
Byť mamou je ako mať dve práce na plný úväzok
Rozšírený kalendár. Mená, ktoré v oficiálnom kalendári nenájdete
Súťažte o 3 darčekové sady Frosch Levanduľa
Výhercovia súťaží 2024
Všeobecné podmienky súťaží
vie mi niekto vysvetliť čo je to kupka? naliať vodu do kupky? je to krhla alebo vaňa, alebo nejaká nádoba? ďakujem
veru tak, aj mne sa stalo, že som v rozhorčení vypustila z úst vyhrážku, ktorú som veru ani nechcela realizovať. Poučila som sa (dcéra si všimla, že to bola len planá hrozba), odvtedy si dobre premyslím čo idem zakázať či prisľúbiť.
A áno, súhlasím, že deti hľadajú hranice. Aj doma u mamy, aj v škole u učiteľov. Takže slobodu nechať, ale po presne vymedzenú hranicu.
Čaute baby, ja ešte nemám malé babo, ale páčila sa mi veta na konci článku, že treba stanoviť hranice. A to neplatí len pri deťoch ale aj kolegoch a kolegyniach a iných známych.Ale díky za krásny článok o výchove. Je to pravda pravdúca
ZOJA, súhlasím, mamičky majú veľa skúseností a je len super, že môžeme prispievať a pomáhať si navzájom. Veď aj ja som sa na reakciách tých dvoch mamičiek, o ktorých som písala, uistila v tom, čo je vlastne správne. Keď však existuje možnosť online – poradne, je to len výhoda. Pani doktorka má za sebou roky praxe a veľa skúseností, škoda nevyužiť
Určite je najlepšie oboje skombinovať – skúsenosti mamičiek a jej odbornú radu.
no u nas to tak funguje ako u toho dievcatka… mala je potom urazena, ze sme odisli a nechce ma len pre seba, je jej luto, ze ostatne deti ostali ale poucila sa… nerobi sprostoti a poslucha, vie, ze ke poviem este raz a ideme prec tak aj ideme…
ale poznam aj pripady toho chlapceka a je pravda, ze tie mamicky ci oteckovia maju smolu – tolerovali to detom od malicka a teraz co poznam konkretny pripad je to dievcatko ma 7r a rodicia vravia jaj ty neposluchas, aka je si zla atd… a stale sa len vyhrazaju….
No ja neviem Dagmar, preco každého hneď posielať ku psyhologovi, myslim ze omnoho viac zivych skusenosti maju maminy samotne.
Silvia, toto nebol ten prípad, lebo dievčatko pri odchode protestovalo, očividne nechcelo ísť domov, len skúšalo “hranice”. Ale jasné, že aj taká situácia môže byť, ako píšete. Najlepšie Vám v akejkoľvek otázke poradí pani psychologička. NAPÍŠTE – aj anonymne – DO PORADNE PhDr. K. DIBARBOROVEJ, určite vám rada odpovie
Ja by som sa chcela len opytat, co ak to dieta – tu konkretne dievcatko – takto docieli to, ze mama sa mu doma venuje samemu? Chcem tym povedat, ze ziarli na to, ze aj mama sa rozprava a bavi vonku a vie, ze ked bude vymyslat, pojde domov a tam je mama len jej? Vdaka.