“Vzťahové” rodičovstvo je hitovka posledných 20 rokov. Prišlo k nám zo západu, kde bolo populárne najmä medzi vzdelanými ženami, herečkami, ktoré sa domnievajú, že zhon moderného života, uponáhľaná doba, nie sú vhodné pre výchovu dieťaťa. Preto sa snažia vrátiť k „prírodnému“ rodičovstvu.
Zásady vzťahového rodičovstva
Veľkým prezentátorom vzťahového rodičovstva je Američan, Dr. Sears. Hlavné zásady vzťahového rodičovstva zahŕňajú dlhodobé dojčenie, nosenie dieťaťa a spanie s dieťaťom v jednej posteli – kým sa dieťa nerozhodne inak.
Pre vzťahové rodičovstvo sú dôležité tieto zásady (alebo aj “7 B”):
1. birth bonding – popôrodné položenie dieťaťa na telo matky, vzájomné „lepenie sa“,
2. breastfeeding – dlhodobé dojčenie,
3. baby wearing – nosenie dieťaťa v šatke či inom nosiči,
4. bed-sharing – zdieľanie spoločného lôžka,
5. belief in your baby’s cries – veriť detskému plaču,
6. beware of baby trainers – netrénovať dieťa, necvičiť ho ako „opičku“, vystríhať sa rôznych pomôcok,
7. balance – rovnováha, vyváženosť.
Dr. Sears a jeho stúpenci tvrdia, že takto vychovávané deti budú zdravšie, bystrejšie, viac nezávislé, budú sa lepšie správať, budú mať lepšie jazykové zručnosti … a zoznam výhod ešte pokračuje ďalej.
“Vzťahové” rodičky
Niekedy mám pocit, že táto teória – áno, správne, je to len nejaká teória, podobne ako Ferberova, či pani Fordovej … – prenesená do praxe, dosť výrazne ulietava.
Teda ulietavajú matky, ktoré deti koja do predškolského veku a nosia ich zaviazané na sebe, kým ich nezlomí v páse. O tom, ako dlho toto všetko robili, či dokedy to plánujú robiť, sa hrdia medzi sebou na piesku, či v rôznych fórach.
Pretekajú ako olympioničky.
Často mám pri tom pocit, že toto je pre nich všetko, že týmto naplnili podstatu vzťahového rodiča. Ešte teda prípadne varia len eko – bio všetko.
Ale…! už ich vôbec nezaujíma, ako a čo sa ich dieťa učí, ako mu oni ukazujú rôzne modely fungovania, upokojovania, riešenia rôznych, i náročných situácií.
Len nacapiť na prsník, najlepšie 12x za hodinu, aby sme decku zapchali ústa. Veď na prsníku sa predsa upokojí najlepšie, no nie? No áno!
Dieťa potrebuje aj inú pozornosť ako len prsník
Nemám nič proti dojčeniu, ani teórii vzťahového rodičovstva, len sa mi zdá, že aj toto, ako všetko prehnané do extrému, nesie so sebou aj isté riziká. Najmä pre dieťa v tomto prípade.
Pretože veľa detí, ktoré poznám, ktorých matky sa označujú ako „vzťahové“, sú deti nezvládnuté, istým spôsobom sociálne zanedbané, pretože ich reálnym potrebám mama nevenuje pozornosť. Ale hlavne, že sú dojčené do 4 rokov …
Nie, dojčenie do strednej školy naozaj nie je všetko. Deti naozaj potrebujú aj inú pozornosť ako len prsník.
Riziká vzťahového rodičovstva
1. Je založené na strachu – hrá na neistotu rodičov.
Rodičia sa obávajú, že ich rodičovstvo, výchovný štýl môže dieťa v nejakom smere poškodiť. A vzťahové rodičovstvo urobilo pekný kus práce na tom, aby rodičov presvedčilo, že sa tak určite stane, ak nebudú robiť to, či ono. Pretože hovorí o riziku „neistého pripútania, neistej vzťahovej väzby“.
Väčšina detí však nemá problém pripútať sa k svojim rodičom. Neexistujú žiadne štúdie, ktoré by porovnávali deti „vzťahových rodičov“ a deti „tých druhých rodičov“.
2. Vzťahové rodičovstvo a teória vzťahovej väzby
Teóriu vzťahovej väzby vyvinul britský psychoanalytik John Bowlby, aby sme mohli lepšie pochopiť vplyv stresujúcich zážitkov na dieťa, s ktorými sa stretáva v čase odlúčenia od svojich rodičov. Robil k tomu siahodlhé výskumy, ku ktorých výsledkom sa vieme ľahko dopracovať v literatúre, či na webe.
Dôležitou časťou tejto teórie je, že dieťa potrebuje mať vo svojej blízkosti jednu – dve vzťahové osoby, ktoré sú blízke, dostupné a vnímavé k jeho potrebám.
Ak dieťa vo svojom okolí má takúto osobu, potom sa bude cítiť v bezpečí a sebaisto bude objavovať svet okolo seba. Väčšina detí, ktorých rodičia sa o ne starajú, sú podporujúci a reagujú na svoje dieťa, sú „bezpečne pripútané“.
3. Dojčenie vs. umelé mlieko
Akokoľvek podporujem dojčenie a považujem ho za najprirodzenejší spôsob výživy detí, svojim deťom svojim umelé mlieko nikdy nedala, nemusela som dať, nepáči sa mi „hon na čarodejnice“ – na nedojčiace matky. A poukazovanie na to, že v duchu vzťahového rodičovstva ich deti nemôžu byť dobre „pripútané“, pretože neboli dojčené, resp. boli dojčené krátko.
Neexistujú žiadne štúdie o tom, že by nedojčené deti boli pripútané menej než deti dojčené. Pripútanie je výsledkom láskavého materského prístupu a pozitívneho vzťahu s dieťaťom, venovania sa mu, citlivosti k jeho aktuálnym potrebám, a nie výsledkom dlhodobého dojčenia.
Teória vzťahového rodičovstva hovorí nedojčiacim matkám, že robia niečo zlé a ich deti poškodzujúce.
4. Nosenie detí nie je kľúčové či určujúce
Šatky, či rôzne nosiče pre deti sú skvelé. Veľa ľudí ich používa a zjednodušujú si nimi život, presuny, cesty. Ale pre „attachment – pripútanie“ nie je nevyhnutné. Znova pripomínam, že „pripútanie“ je výsledkom láskavého prístupu k dieťaťu a reagovania na jeho potreby.
Nemusíte svoje dieťa nosiť v režime 24/7, nemusíte byť k nemu fyzicky pripútaní.Je v poriadku, ak dieťa niekam položíte, pokým potrebujete niečo urobiť. Položíte ho na bezpečné miesto a stále naňho môžete hovoriť, usmievať sa, mať s ním kontakt.
Ako dieťa rastie, potrebuje priestor na to, aby sa na pevnej podložke učilo otáčať, loziť, postaviť sa … ak mu v tom budú rodičia brániť neustálym nosením, môže to byť poškodzujúce pre jeho psychomotorický vývin.
5. Vzťahové rodičovstvo priťahuje extrémistov
Medzi „vzťahovými rodičmi“ je veľa „protiočkovacích,“ ktorí odmietajú očkovanie apriori, nikdy a vôbec. Nájdete tu veľa dlhodobo dojčiacich žien, či takých, ktoré nosia svoje deti v šatke vo veku, keď ich rovesníci behajú po parku a lezú na stromy.
Nič proti dojčeniu a noseniu. Iba si myslím, že treba rešpektovať čas, kedy už dieťa prestalo byť bábätkom a je potrebné ho nechať „vyrásť“ a stať sa nezávislým. Žiaľ, mnoho matiek, ktoré poznám, úspešne buduje vzájomnú závislosť dieťaťa na sebe a seba na dieťati …
6. Vzťahové rodičovstvo je dobrý biznis
Možno najmä v Amerike, pre Dr. Searsa a jeho rodinu, ktorá s úspechom predáva knihy a prezentuje túto životnú filozofiu.
Zároveň je to široké pole pôsobnosti pre rôzne dámy, či pánov, ktorí vás chcú učiť zásadám rodičovstva, vedú kurzy rodičovstva či nosenia, pričom nemajú ani omylom patričné, či potrebné vzdelanie.
Dokonca i na Slovensku máme veľa takých, ktoré „vychovali svoje dve – tri – štyri deti, rodičovstvo ich zmenilo a veľa naučilo a teraz cítia potrebuje svoje skúsenosti odovzdať ostatným.“ Samozrejme za poplatok.
Nič proti vzdelávaniu, ale choďte aspoň tam, kde na to ten človek má primerané vzdelanie a skúsenosti.
7. Vzťahové rodičovstvo je proti ženám – vo svojej podstate.
Promotéri vzťahového rodičovstva veria, že najlepšia cesta pre matku je, byť v neprerušovanom kontakte s dieťaťom. To znamená – byť matka domáca. Pre veľa žien je to však nemožné. Veľa z nás musí pracovať, aby bolo čo jesť, z čoho splácať úvery, z čoho … čokoľvek.
Potom prezentovanie modelu matky prítomnej a k dispozícii 24/7 ako jediného a najlepšieho má priniesť pocity viny ženám, ktoré to takto nemôžu robiť?
V skutočnosti nie je žiadny dôkaz o tom, že by práca matky ovplyvňovala väzbu s dieťaťom. Ale existujú štúdie, ktoré hovoria o tom, že či matka/otec majú zamestnanie mimo domu a či dieťa navštevuje nejaké kolektívne zariadenie, má len malý vplyv na vzťah rodič – dieťa.
To, čo určuje kvalitu vzťahu, je fakt, akí citliví a reagujúci rodičia smerom k dieťaťu sú.
8. Vzťahové rodičovstvo je zbytočné
Nepotrebujete sa riadiť metódami „vzťahového rodičovstva“ na to, aby ste s dieťaťom vytvorili „bezpečnú vzťahovú väzbu.“ Je veľa možností, ako môžeme naše deti kŕmiť, ako ich nosiť, či nenosiť, ako si zariadime spánok.
Samotní rodičia musia prísť na to, čo musia / majú / chcú robiť smerom k svojmu dieťaťu, aby boli tak v pohode, že budú môcť ľúbiť svoje dieťa, byť mu naporúdzi, podporovať ho a tešiť sa z neho a spolu s ním.
Čo vyplýva z povedaného? Aký ste rodič, ak nie „vzťahový“?
Neexistujú žiadne porovnania medzi deťmi, ktoré boli vychovávané v zásadách vzťahového rodičovstva a tými druhými deťmi.
Vieme, že pripútanie sa formuje opakovanými pozitívnymi interakciami s dieťaťom, najmä v období medzi 4. – 24. mesiacom života.
Rodičia, ktorí venujú dieťaťu pozornosť – srdečný očný kontakt, rozprávajú na dieťa, spievajú mu, hrajú sa s ním, dokážu ho rozosmiať a vedia ho utíšiť, keď je unavené, či smutné, si môžu byť dosť dobre istí, že sú navzájom s dieťaťom „bezpečne pripútaní.“
Väčšina detí nemá problém sa dobre pripútať, bez ohľadu na použité metódy. Je ale dosť dobre možné, že matke, ktorá dlho dojčí svoje dieťa a nosí ho na sebe dlhé hodiny, sa nepodarí vybudovať s dieťaťom pevnú väzbu.
Pretože mu nevenuje pozornosť. Pretože je vo svojej starostlivosti istým spôsobom nespoľahlivá. Pretože vo svojej podstate ignoruje svoje dieťa, nereaguje na jeho potreby a nekomunikuje s ním.
Čiže to, čo pomáha vytvárať bezpečné väzby pre naše deti, nie je len tých „7B“ teórie vzťahového rodičovstva.
Inšpirované respectfulparent.com.
(142 hlasov, priemerne: 2,50 z 5)
Loading...
Jesenné listy. Výtvarka pre deti
Introverti: 10 silných stránok "tichých" ľudí
Keď sa dieťa nevyvíja podľa tabuliek. Kedy spozornieť, že sa niečo deje?
Hviezdoslavov Kubín 2025. Básničky a texty podľa ročníkov
Byť mamou je ako mať dve práce na plný úväzok
Rozšírený kalendár. Mená, ktoré v oficiálnom kalendári nenájdete
Súťažte o 3 darčekové sady Frosch Levanduľa
Výhercovia súťaží 2024
Všeobecné podmienky súťaží
Pani autorka, očividne vôbec nechápete gro vzťahového rodičovstva. Vy opisujete skôr pravý opak. Vzťahové rodičovstvo je o načúvani svojmu dieťaťu a reagovaní na jeho potreby.
Mrzí ma čokoľvek, čím si momentálne prechádzate, čo Vás primelo vložiť sem tento článok. Prajem Vám všetko dobré a nech Vás problémy v živote iba obchádzajú.
Taky neobjektivny a neodborny clanok som uz dlho necitala. Riadny hnoj znesie ten internet 🙁
Predpokladam, ze autorka nema deti a urcite ani odbornost na pisanie podobnych clankov. Osobne problemy a psychicke traumy treba riesit s odbornikom a nie sa “vylievat” v clanku. Mozno aj tento autorkin pristup a nasledna zlatanina je vysledkom nevztahovej vychovy.
Ach aká nevyspela a nezrela osoba toto len napísať môže. Ako sorry váš článok som nemohla ani len dočítať ako mi je na grcanie z takého názoru. Asi nemáte deti a asi neviete aká je to láska a pocit ktorý vás napĺňa. Asi ste nezažili ten plač ktorý dieťa pustí keď potrebuje vašu blízkosť váš prsník či už ako upokojenie alebo jedlo. Myslíte si že prsník je len zdroj potravy ? Myslíte si že dieťa je len robot ktorému date 6x za deň jesť a najlepšie v noci ho nechať hladovať však aby bolo vysvicene ? Nielen že ste neohrabana , ale ste nevzdelana ,,krava,, čo nevie o čom píše. Možno sa raz naučíte určité veci. Možno nie …. Ak si robíte reklamu typu že aj zlá reklama je dobra reklama prosím určite ste vyhrala. Osobne budem kojit pre mňa za mňa aj do 6 rokov budem si dieťa nosiť budem s dieťaťom v posteli ak to bude vyžadovať a budem pri nej v dobrom či zlom nech VIE ZE MA MATKU KTORA JU LUBI NAJVIAC NA SVETE!!!!!!! Určite nechcem aby sa moje dieťa cítilo odstrcene lebo mama nemá čas lebo mama toto lebo mama hento.
Zaujmave. Hľadala som nieco o kontaktnom rodičovstve a nasla som toto..
No kazdopadne aj toto je pohľad, treba len na kazdu mamicku nechat to ako to cele zvladne a co uzna za vhodne…lebo ano, aj tento clanok je LEN nazor.
U nas je to zatial tak,ze idem srdcom. Moja mama to tiez tak robila a mne sa to velmi paci.Konieckoncov je to ako kontaktne rodicovstvo,len nie doslova… ale robit vsetko ako to citim.
Je tu na mieste spomenut vela lasky, trpezlivosti a aj casu. Staci pekne zit a dieta sa prida… moze sa to krasne naucit a my sa od deti tiez naucime vela, len nam nemoze stat v ceste nase ego.
”Vzťahové rodičovstvo = teória strachu. Prečo je vzťahové rodičovstvo založené na strachu ? Hrá na neistotu rodičov.” Velmi silné slová autorky na začiatku článku, ktoré namiesto do argumentov prechádzajú do subjektívneho pocitu, že niektoré matky vychovávajúce deti podľa tejto teórie, prechádzajú do extrému. ”Vzťahové rodičky. Niekedy mám pocit, že táto teória prenesená do praxe, dosť výrazne ulietava. Teda ulietavajú matky, ktoré deti koja do predškolského veku a nosia ich zaviazané na sebe, kým ich nezlomí v páse.” Čo už by bol naozaj extrém, s tým sa nedá nesúhlasiť. No ale nakoniec sa dozvedáme, že autorka je len proti extrémom v aplikovaní vzťahového rodičovstva a nie proti teórií vzťahového rodičovsta (ako to vyznievalo na začiatku článku). ”Nemám nič proti dojčeniu, ani teórií vzťahového rodičovstva, len sa mi zdá, že aj toto, ako všetko prehnané do extrému, nesie so sebou aj isté riziká.” Ved áno, takmer všetko, čo prejde do extrému nesie so sebou riziká, ale dočítali sme sa aj, že jedno zo 7 „B“ vzťahového rodičovstva je ”balance – rovnováha, vyváženosť.” Prečo potom také silné slová na začiatku? Teória strachu? Založené na strachu?
Mile dievcata, zeny, matky… som babka a moja dcera stale dojci 13 mes.vnuka a 4,5 rocnu vnucku tiez dlho kojila, ma aj satku kde ho ak treba nosi a spia spolu – nevidim rozdiel v tom ako som sa aj ja starala o svoje deti mozno forma je ina nemali sme satky ale ruky tiez som sa snazila kojit dokial to islo a hoci som dievcata ulozila do svojich postielok ked v noci prisli ku mne do postele, nevyhnala som ich ale pritulila k sebe. Deti su uzasny dar ak ich vychovavame s laskou vyrastu z nich dobri ludia a je to vzdy o tom istom len to inak nazveme.
V říjnu jsem začala s 20m synem chodit do dvou “kroužků”. Jsem upřímně zděšena, jaké tam vidím děti. Všechny sedí během programu ustrašeně u matek/babiček. Mají nepřítomný výraz a pokud je nějaká činnost, tak jako opičky bez zájmu opakují, co se zrovna předvádí. Potkala jsem tam jednu jedinou maminku, se kterou jsme si sedly. Její syn je o něco mladší než ten můj, ale projevuje se velmi podobně. Je na nich vidět radost ze života a účastní se jen toho, co je opravdu zaujme a co sami dělat chtějí. A ano, obě “provozujeme” kontaktní rodičovství. A ač jsou tam oba nejmladší, tak nejlépe mluví, když se do něčeho zapojí, tak s maximální radostí a opravdu si to užívají a jde jim to. Navíc jsem si všimla, jak mě tam ty jiné děti poutají pohledem, jakoby říkaly obejmi mě a pochovej, ty na malého nekřičíš a nebuzeruješ ho, to bych taky rád/a. Po skončení je tam vždy otevřená herna a všechny děti se pak nahrnou za námi a předvádí mi, co všechno umí, jakoby se mi chtěly zavděčit. Je smutné tohle pozorovat.
odvazny a pravdivy clanok, podla mna…myslim si, ze autorka reaguje vzrušene a nesuhlasne na situáciu, ktorá deťom a aj rodičom ubližuje v zmysle, ak sa len podčiňujeme želaniam dieťaťa a nevyžadujeme…dieťa nemá hranice a rodič si koleduje o problémy-výchovné-problémy s učením, správaním, s pozornosťou a následne s mnohým iným s tým súvisiacim, napríklad nenaučiť sa čítať, nerozumieť čítanému, nevediež sa sústrediť, nevedieť sa zadeliť čas, stále sa nudiť, nikdy neposlúchať, mať zlý prospech…organizácie, ktoré tieto problémy naprávajú, su chytré, nepoukážu na začiatky problémov v zlom prístupe rodičov, ved to by potom neinkasovali platby za nápravu…oni predsa naprávajú niečo, čo vzniklo proste len tak, lebo to vzniklo…a pýtajú si dosč…naozaj veríte, že hocičo vznikne len tak?…akože vrodené?…napríklad taký dysgrafik?…ak ano, nachystajte si vela penazí a casu
Jako psycholožka si po přečtení článku musím položit otázku, co se autorky asi tolik dotklo, že ji to vedlo k takto neobjektivnímu a zaujatému pohledu (bohužel nemohu srovnat s její další tvorbou, protože ji neznám).
Za prvé, “attachment parenting” není totéž, co liberální výchova bez hranic, kterou zde popisuje. Zde má autorka poněkud chaos v pojmech a mluví o něčem docela jiném, nebo tento přístup nepochopila již od základu. Za druhé, z čeho při svých odsuzujících tvrzeních matek vlastně vychází? Když podle jejích vlastních slov neexistují srovnávací studie? Snad z pozorování maminek na písku? Cituji: “Pretože veľa detí, ktoré poznám… sú deti nezvládnuté, istým spôsobom sociálne zanedbané, pretože ich reálnym potrebám mama nevenuje pozornosť.” Já zase znám mnoho dětí “oněch matek”, které jsou sebevědomé, klidné, radostné a skvěle prospívající – a co to vypovídá?
Není příliš zjednodušující na základě několika osob, které údajně praktikují AP a podle názoru autorky nevěnují svým dětem dost pozornosti, odsoudit celý přístup? Jak to spolu vůbec souvisí? Pokud již mám takové ambice pustit se do kritiky nějakého systému, měla bych velmi dobře vědět (a umět doložit), z čeho má tvrzení vycházejí, jinak má slova vyzní jako iracionální “výkřiky do tmy” z pera naštvané a popuzené ženy, která vlastně tak úplně neví, proti čemu se bouří. Tento článek, ač měl snad původně být konstruktivní kritikou, tak bohužel zůstává bez jakékoliv informační hodnoty
Plne súhlasím s názorom. Tiež som zostala zaskočená článkom
Smutne, ze pani redaktorka, reprezentujuca caspis pre rodicov (!!) ma potrebu takto urazlivo hodnotit to, co zjavne sama nepraktizovala. Ten arogantny ton celeho clanku, cele to budi dojem ze si tu niekto lieci svoje frustracie. Kde prisla autorka na to, ze matka, ktora koji podla potreby dietata, sa mu inym sposobom nevenuje?? a vyrazy typu “nacapit na prsnik” ?? Pardon, to myslite vazne? Neviem, ako caspis pre rodicov moze znevazovat kojenie, ale je pravda ze propagacia kojenia nic nevynasa, zatial co propagacia umelej vyzivy ano, vsakze… Ked uz chcete napisat kriticky clanok, aspon to skuste neutralnym tonom.
Redakcia rodinky! Myslim si, ze tento clanok by ste mali stiahnut z tychto dovodov:
Je napisany velmi zaujato
Pouzity ton je velmi odsudzujuci a ofenzivny, nie neutralny alebo informativny (co ako samotne staci ako dovod na neuverejnenie clanku)
Obsahuje uplne scestne informacie!
Takyto clanok na rodinku nepatri! Ked uz, nahradte ho kritickym clankom na urovni bez urazliveho tonu!
Kat a nejaky KONKRETNY argument by nebol?
Ktore informacie su scestne?
Len by ma zaujimalo… ked uz diskutujeme
lebo zatial co autorka dala argumentov vela, u vas vidim len to odsudenie a ofenzivu…
Kedže ma pozývate do diskusie, pridám svoj pohľad. Možno ani nie tak na tento konkrétny článok, ale na to, čo máme/ nemáme publikovať. Na rodinka.sk nájdete články, ktoré sú podpísané celými menami a titulmi odborníkov, prípadne našimi internými redaktormi, ktorých poznáte z tiráže. Ale máme aj iný druh článkov, kde nájdete možno len krstné meno, alebo “nick”, ktoré napíše niekto ako svoju osobnú skúsenosť, svoj pohľad na vec – bez toho, aby sa vydával za autoritu. Myslím že v tejto kategórii je aj tento článok. Máme tu nejakú skúsenosť mamičky, ktorú podáva tak, ako ju subjektívne vníma, akú má skúsenosť. A emócie sú väčšinou súčasťou skúsenosti. Následne však je tu priestor presne na tieto diskusie, ktoré môžu priniesť možno ešte väčšiu škálu informácií, polemík, skúseností, ako článok sám. Preto sme tu “internet”. Samozrejme hodnotné sú konkrétne postrehy, znalosti, argumentácia, prečo niečo nie, alebo áno. Nie osočovanie autora.
Tak toto sa mi nedalo ani docitat. Totalne nepochopenie “attachment parenting” a uplne scestne informacie. Mam pocit, ze toto bolo pisane jednou velmi zakomplexovanou mamickou s mnohymi predsudkami. Som na fore, kde su tisicky zien praktizujucich tento (normalny) sposob rodicovstva a prave naopak, velmi sa zaujimaju o vyvoj a vzdelanie dvojich deti, ako aj ostatne stranky zivota. A extremy? Tie su vo vsetkych oblastiach zivota a su mizivym percentom, nie reprezentaciou tej ktorej skupiny.
Otrasny clanok…prirodzene spravanie matky, alebo pudove nie je potrebne nazyvat vztahovym ani ziadnym netreba to skatulkovat…takto by to malo prirodzene fungovat…autorka clanku je zrejme trosku totalne mimo
Noemi, nejaky padny argument, dke je KONKRETNE mimo? Lebo ako citam, tak citam, nikde tam nevidim, ze by hovorila o tom, ze sa detom netreba venovat, ze ich netreba dojcit alebo nieco podobne. CO som citala ja je, ze nestaci ist podla nejakych “idolov” slepo, v prvom rade treba vidiet dieta a reagovat na jeho VLASTNE potreby. A tam okrem priputania je aj potreba poznavania a objavovania. Co sa samozrejme da len, ak ma dieta pevnu zakladnu. Ale ta sa netvori spanim, dojcenim, nosenim… primarne… tvori sa bezpecnym vztahovanim sa k dietatu.
Ja si napriklad myslim, ze vsetky teorie a odporucania vznikli v urcitom sociokulturnom prostredi, ako reakcia na to, co sa tam dialo. Ze urcita generacia americaniek zabudla na tieto uplne zakladne a samozrejme veci, a bolo treba im to pripomenut, tak to Dr. Sears v zaujme deti spravne urobil. To ze si niekto vysvetlil, ze tie zasady stacia same o sebe, alebo ich prehnal do krajnosti, pripadne ze sa aplikovali do kultury kde vobec nechybali a tak jedina moznost bola neumerne zvysit to, co uz bolo, je druha vec. Podla mna clovek musi vzdy pouzivat vlastnu hlavu. V case, ked Dr. Sears pisal tieto knizky predsa boli moderne neslavne metody od 50tych rokov, ako nechat dieta vyplakat a podobne.
Smutná pravda je, že tie deti sa nevedia učiť, nemajú návyky, nemajú schopnosť sa sústrediť, nemajú naučenú schopnosť kontroly vlastných emócií. Nemajú ani minimálne nároky na seba samého.
Čo z toho, že majú sebavedomie, keď si nemôžu zažiť úspech z toho, že neičo dokážu.
A dopredu píšem, že som dvoje deti dojčila do dva a pol roka, nosila v šatke, bezplienkovala, spali s nami v posteli. Čiže som podla všetkých zásad praktikovala kontaktné rodičovstvo. Ale ešte pred tým, ako sa zvrhlo na kult dieťaťa bez hraníc.
A v realite si myslím, že kontaktné rodičovstvo sa nedá robiť aj bez nárokov na seba samého ako rodiča. Lebo odolávať frustrácii dieťaťa korigovať jeho emócie, viesť ho k samostatnosti a vyžadovaniu povinností je – podľa mna – v prvom rade ta najväčšia makačka pre rodiča.
Splniť dieťaťu všetko, ustúpiť, strčiť mu tablet/pustiť DVD Spievankova alebo toho tralala čohosi (čisté vymývanie mozgu)/TV/super stimulačnej aplikácie – miesto toho, aby som sa s ním hrala/tvorila/čítala/rozpráavala ja sama, to je proste JEDNODUCHÉ. A tie deti naozaj su sociálne zanedbané. Nemajú ADHD, majú nedostatok kvalitnej pozornosti. Sú sociálne deprimované, aj ekď sú z normálneho/finančne dobre zabezpečeného prostredia.
Úprimne, kde beriete ten čas sedieť na nete, vypisovať do diskusií, prečo ten čas netrávite s dieťaťom?
Navážajte sa do autorky… ale šlapla na kurie oko… a pomenovala realitu
Zaujímavé je, že všetky matky kritizujú na FB a osočujú autorku, že je zranená a zakomplexovaná a rieši si komplexy. Otázka pre mňa je, kto si vlastne lieči čo?
Lebo realita života je, že deti potrebujú minimálne možnosť uvedomiť si, že majú potrebu. Keď ich potreby naplníme skor, ako si ju uvedomia, ako to vlastne zistia?
A druhá vec, naozaj ide o dobro dieaťa? Nepotrebuje dieťa aj hranice? Minule som čítala na diskusii vnímavých matiek, že ako máme vlastne prísť do obchodu, keď malá chce ísť na prechádzke inam a hnevá sa, keď nie je po jej. Podotýkam, že dieťa okolo dvoch rokov. To naozaj ten ideálny ciel rodičovstva je, že dieťa rozhoduje o tom, čo bude celá rodina robiť?
Nieje potom “vzťahové”rodičovstvo v tomto ponímaní proste čistá manifestácia rodičovskej neistoty vyhnaná ad absurdum do situácie, že veríme, že dvojročné dieťa vie lepšie čo je správne, ako dospelý?
Fakt ste si istí, že cielom je to, že dieťa si robí čo chce? Cítia sa tie deti lepšie? Naozaj toto robili naši prastarí rodičia? Veľmo o tom pochybujem. Keď vidim film ako babies, mám pocit, že tieto deti boli súčasťou komunity, života, povinností. Že mali priestor hrať sa popri činnosti dospelých, ale zároveň sa od nich postupne očakávalo, že sa činnosti dospelých naučia a preberú časť povinností. A v rámci toho získavali pracovné návyky, schopnosť sústrediť sa, pokúšať sa niečo urobiť, zniesť frustráaciu, ak to nejde… proste sa pripravovali na reálny život. Naproti tomu vidím v okolí opak. Deti, ktoré neobsedia v reštaurácii bez úplatku ako je tablet alebo mobil. Deti, ktoré rozhodujú o tom, čo sa bude diať. Deti, ktoré paradoxne “ideálne” stimulované v 5 rokoch nevedia písať ceruzkou, lebo “sa im nechcelo”. Deti, ktorým plynule vybavujeme v prvom rocniku ZS ADHD, lebo oni su take kreatívne, tvorivé a neposedné a to len pani učitelka je stará štruktúra a nechápe ich jedinečnosť.
Janis, attachment parenting v ziadnom pripade nie je o tom, ze dieta si robi co chce. Ja neviem kde na tieto informacie chodite. Ja zasnem.
Kat, ja nehovorim o tom, že attachment parenting je o tom, ze dieta si robi co chce.
Ja hovorim o tom, ze v realite je tak casto praktizovany. Ci je zle pochopeny a z toho vyplyva takato jeho realizacia, to uz neviem. Ale realita, ktoru vidim casto, ci na diskusnych forach, ci na pieskovisku, ci v materskych centrach je to, ze mama je bezradna, lebo to dokonale priputane dieta jej “skace po hlave” a ona je bezradna v zadavani hranic. Pretoze to dieta sa v 4 rokoch nevie utisit inak ako na prsniku. Ze este v 10 rokoch po odreninke place na mieste stuhnute a bezradne ako 2 rocne batola. Ze nevie fungovat vo vztahoch, kde sa ocakava, ze nebude zohladnovat len svoje potreby, ale reciprocne aj potreby toho druheho.
Lebo laska (pre mna) nie je to, ze dieta udusim pozornostou, prsom, nosenim…
ze naplnim jeho potreby skor, nez si ich uvedomi
alebo –a to uz budem isto kamenovana – si naplnam SVOJU potrebu BYT DOKONALOU MATKOU tym, ze robim toto dietatu, ze o to dieta nakoniec ani nejde, je len objektom uspokojenia mojej potreby.
Ano hlboko verim, ze Sears to myslel dobre a ze metoda “vyrevania” separacie, institucionalizacie je rovnako zvrhla. Ale aj toto bohuzial nie je ideal. Lebo je to proste umele. Ako som pisala vyzsie, attachment parenting pred 100 rokmi neznamenal, ze zivot sa prisposobil dietatu. Dieta sa prisposobilo zivotu v rodine a ked bolo prakticke ho nosit, bolo nosene. Ale nie stale, nie vsade (odporucam si pre porovnanie aj precitat knizku Materska laska). Proste si tu minulost nejak prudko neidealizujme…