Tri typy správania rodičov, ktoré vedú k neistej citovej väzbe s dieťaťom

1. Neistá citová väzba- vyhýbavá

Niektoré deti sú príliš nezávislé a ani si nevšimnú, keď sa od nich rodičia trochu vzdialia, prípadne odídu alebo keď sú od rodičov separované. Na prvý pohľad sú tieto deti veľmi adaptabilné. Potrebujú málo času na to, aby sa prispôsobili novému prostrediu, človeku a pod.

I keď veľa rodičov by takéto dieťa prijalo, nie je to vývinovo vhodné správanie. Rodičia týchto detí sa sústreďujú na autonómiu dieťaťa. Keď dieťa potrebuje ochranu a podporu, hovoria dieťaťu, že si so stresom samo poradí, že je už veľké, že nepotrebuje telesný kontakt a podporu niekoho milujúceho.

Takíto rodičia chcú, aby bolo dieťa čo najskôr sebestačné, aby zvládalo situácie samo, bez plaču, ochrany, podpory či blízkosti. Medzi typické reakcie rodičov patrí ignorovanie potreby dieťaťa po telesnej blízkosti, odmietanie dieťaťa, bagatelizovanie stresovej situácie, zosmiešňovanie alebo aj obviňovanie dieťaťa, výčitky a hrešenie dieťaťa. 

Deti sa postupom času naučia, že je zbytočné vyjadrovať svoje emócie, a tak svoje pocity začnú potláčať. Zaujímavé je, že navonok síce neprejavujú stres, ale na fyziologickej úrovni majú všetky prejavy stresu (zrýchlený tep, dych, vylučovanie stresových hormónov).

A keďže stres z tela len tak nevymizne a väčšinou sa presunie do inej časti tela, veľakrát sa stáva, že takéto deti majú veľmi často rôzne telesné symptómy ako bolenie brucha, hlavy, nevoľnosť, či poruchy spánku. Sú to také neuvedomené volania dieťaťa po láske, ochrane a bezpečí.

Príklad:

Mamička ide po chodníku so svojím 1,5 ročným synom. Oproti nim ide pes s paničkou. Malý chlapček chce psíka pohladkať, čo mu pani dovolí. Ako vzťahuje rúčku ku psovi, on sa rozbreše, pretože zbadá  niečo v diaľke.

Chlapček sa zľakne, rýchlo stiahne ruku a rozplače sa. Ťahá sa mame na ruky, ale ona reaguje odtlačením syna a hovorí:

„Čo sa bojíš? Veď je to len malý pes, ten ťa neuhryzne. Ty si strachopud. Bože, ako sa môžeš báť takého malého psa! Daj ruku, pohladkáš ho. Čo tak strašne plačeš, veď ťa nepohrýzol. Nebuď malý!“ apod.

2. Neistá citová väzba – ambivalentná

Niektoré deti sú naopak príliš závislé a prejavujú ťažkosti pri separácii a pri nezávislej hre. Aj deti s bezpečnou citovou väzbou prejavujú stres pri odlúčení od rodičov, avšak rozhodujúci moment je príchod rodiča naspäť a reakcia dieťaťa.

Dieťa sa na jednej strane teší z prítomnosti rodiča (rozbehne sa k nemu), ale na druhej strane ho odmieta (odtláča sa od neho rúčkami). Prejavuje sa protirečivými signálmi, ktoré rodičia ťažko čítajú a často sú zneistení a bezradní.

Lenže aj rodičia vysielajú protirečivé signály dieťaťu, raz sú ochranárski, raz karhajúci. Reakcie rodičov sú pre dieťa tiež nečitateľné a nevie predvídať, ako budú rodičia reagovať. Preto aj dieťa nevie, ako reagovať a aj jeho správanie je raz také, raz onaké. Je to taký začarovaný kruh.

Okrem toho, to je dôvodom, prečo potrebujú viac času na to, aby sa v stresovej situácii upokojili. Odlúčenia sú dramatickejšie, nakoľko rodičia svojím správaním dávajú dieťaťu najavo, že skúmanie okolia je nebezpečné, ohrozujúce či zraňujúce.

Dieťa je tak brzdené vo svojom prirodzenom vývine a jeho potreba skúmania okolia nie je naplnená. Dieťa sa vzdalo tejto prirodzenej potreby kvôli ochrane a bezpečiu rodičov.

Príklad:

Otecko ide s 2-ročnou dcérkou na ihrisko a tá hneď vylieza na šmýkačku. Otecko ju napomína a upozorňuje, aby išla pomalšie po schodíkoch, lebo spadne. Lenže dcérka ide rýchlo, potkne sa a spadne.

Otecko ku nej príde a vynadá jej, čo tam tak rýchlo lezie, veď už niekoľkokrát na tom spadla. „Ja som ti to hovoril, aby si liezla pomaly. Prečo si nedávaš pozor? Poď pofúkam ti to. Ty moja maličká.“

A zároveň odvedie dcéru hrať sa do piesku, kde je to „bezpečné“.

3. Neistá citová väzba – dezorganizovaná/dezorientovaná

Rodičia týchto detí majú väčšinou nejaký nespracovaný silný zážitok, traumu (napr. potrat alebo úmrtie dieťaťa) alebo sa vyskytuje u detí, ktoré sú rodičmi rôzne zanedbávané, týrané, zneužívané.

Deti sa vyznačujú správaním, ktoré je na prvý pohľad čudné. Napr. chcú utiecť v prítomnosti rodiča, majú stereotypné časti správania (kývajú sa, tlieskajú a pod.). Keďže tu sa jedná už o extrémnejšiu situáciu, ktorá vyžaduje komplexný prístup, nebudeme sa ním tu zaoberať.

Z uvedených prejavov správania sa rodičov môžeme vytvoriť akýsi podporný manuál pre rodiča, ktorý bude rozoberať jednotlivé typy správania sa rodiča, poukazovať na určité formy správania, ktoré nie sú žiaduce a podtrhovať práve to správanie, ktoré je chcené a vytvára bezpečnú citovú väzbu.