Ako sme si s kamarátkou vymenili deti

Nástup do práce na Slovensku nie je len tak. Obvykle sa totiž naše kariérne plány skrížia so škôlkarským režimom. 

Presne to sa stalo mne. Prvé dni v práci, skúšky v škole, jedno dieťa v predškolskom zariadení, druhé doma. A všetci vieme, ako dobre sa pracuje s krpcom za chrbtom.

Lebo to nielen zabaviť a nakŕmiť. To chce aj navariť, oprať, vymyslieť program a popri tom odpovedať na maily, odtelefonovať, zapísať a vymyslieť.

Za všetkým hľadaj Majku

V jednu zúfalú chvíľu, keď mi padal na hlavu dom, nedovarený obed, rozpísaný článok a skúška z ekonómie, sa ozvala ona. Kamoška Majka, ktorá vždy prichádza načas. V momente materského pološialenstva zavolá, že je na ceste, a že si dáme kávu.

Super. To je moment, keď môžem zavrieť notebook, odstaviť polievku, odignorovať pípanie práčky a natiahnuť dieťaťu čisté tričko. Lebo návšteva. 

Samotné kávičkovanie v pondelok ráno by nebolo ničím ojedinelým. Veď takto sme spolu posedeli už nejeden raz. Tento deň bol však iný. Okrem toho, že som sa (zas) vyťažovala, sa stala jedna vec.

Keď sa Majka zdvihla so svojou dcérou na odchod, zdvihla sa aj moja odurdená slečna. Vraj ide s kamoškou. Že oni sa chcú ešte hrať. Presviedčala som ju, že si dáme spolu (stále nedovarený) obed, pozrieme si rozprávku, že jej kúpim lietadlo… také tie materské sľuby, aby sa ráčila vyzuť a vrátiť domov.

Ani za svet! Chytila sa kľučky a do očí jej vhŕkli slzy. Nakoniec mi Majka vraví: „Vieš čo? Veď nech ide s nami. Aj tak nemám nič na robote.“ Chvíľu som protestovala, samozrejme opatrne, aby si to nerozmyslela. Čo ju mám čo zaťažovať?

Majka si to našťastie nerozmyslela. Moja slečna si teda zbalila fľašku s vodou, hračku, Pribináčik a šla. Stal sa zázrak. Prestala som prokrastinovať a začala pracovať.

Štartuje domáca škôlka

Keď sa mi podarilo úspešne dokončiť prácu, dovariť obed a vypiť tretiu kávu, začalo mi to vŕtať hlavou. Niečo na tom je. To ticho, pokoj, pohoda.

Vytiahla som teda poloroztopenú čokoládu pre Majku a vybrala sa po dieťa. Vravím kamoške: „Počuj, čo keby sa zajtra hrali baby u nás? Nech nie som dlžná.“

Majka robila drahoty tak dlho ako ja. Na druhý deň sa teda návšteva zopakovala. Akurát v mojej réžii. Babám som v rámci letných horúčav napustila vodu do bazéna na balkóne, spoločne sme kreslili, skladali lego, dokonca asistovali pri varení a pečení.

Obe sa cítili dôležito a ani raz sa nepobili o hračku. Najviac ma prekvapilo, že aj mňa to s nimi celkom bavilo. Nebola to síce masáž a kokteil, ale zafungoval včerajší oddych a fakt, že mi nehrozili stresy a nedokončené povinnosti.

A spoločný čas celkom rýchlo ubehol. Kto to môže pri dvoch deťom povedať? Tým dňom sme zahájili našu súkromnú „domácu škôlku“.

Tajomstvo výchovy

Tretí deň sa celý program zopakoval. O deviatej nabehla moja slečna k Majke. V ruksaku voda, hračka, jogurt a čokoláda pre pani opatrovateľku. Ja šprintom naspäť domov.

Robiť, učiť sa, variť obed, zrýchlene upratať. O pol tretej naspäť pre dieťa, ktoré vyzeralo spokojné, šťastné, zamilované do svojej novej rodiny. Káva s kamoškou, kde sme poohovárali ostatné mamy, ktoré náš „systém“ neobjavili.

Na ďalší deň som zas mala deti ja. Šli sme na prechádzku a do kaviarne (čo bolo super, lebo deti ma ignorovali a venovali sa jedno druhému).

Doma som ich zabávala v montessori štýle – lúskali hrach, príborovým nožom (za môjho ostražitého dozoru!) krájali jahody a prestierali taniere na stôl. Kamoška zatiaľ upratala, nakúpila, objednala sa k lekárovi, vydýchla si a pol tretej mi pri káve zvestovala novinky zo sveta. 

Cez víkend bola „škôlka“ zavretá. Každá sme si nechali ratolesti doma. Tá moja mi pílila uši, kedy k nám príde jej spriaznená duša. No kedy, zlatino? Zase v pondelok.

Tento spôsob domácej škôlky, alebo ak chcete striedavej starostlivosti, sa ukázal ako zásadná pomoc aj v čase letných prázdnin, keď chýbala pomoc babky a ockovia zarezávali v robote. 

Oplatí sa vyskúšať!

Domáca škôlka, ktorú sme si vymysleli, pomohla mne aj Majke.

Konečne sme „lapili“ večne unikajúci čas, ktorý patril domácnosti, škole, práci, a úprimne, predovšetkým nám. Bez blbého pocitu, že naše deti sedia niekde v jasličkách, pred telkou, u svokry, ktorá kvôli opatrovaniu už stý raz odložila plevanie záhradky.

Pretože s malým kamošom, s ktorým sa dieťa vyhrá a vyjaší, je proste dobre. 

Obrovským plusom bolo, že deti mohli počas troch mesiacov, kedy náš program trval, vidieť dve domácnosti, a tak aj dva spôsoby, ako to v rodinách funguje.

Niekde spolu varili, niekde pomohli s upratovaním. Iné hračky, iné nápady, iné knižky. Tá mama, ktorá ich mala doma, dokázala bez pocitu, že zamešká povinnosti, stráviť hodiny hraním a čítaním.

A tá druhá zas mohla s rovnakým pocitom pracovať, ale sa aj zabaviť. Ja som sa takto napríklad vybrala po sto rokoch sama na plaváreň a načerpala energiu na ďalší rok. 

Celá výmenná starostlivosť fungovala najmä vďaka tomu, že sa deti už dobre poznali a párkrát sme si opatrovanie vyskúšali. Baby sú v rovnakom veku, čo znamená podobné nároky aj záujmy.

A hlavne my mamy sme sa spoľahli jedna na druhú. Že to dobre zvládne a má to zmysel. Že to všetkým prospeje a že vás tým možno inšpirujeme.

Je tu Nový rok a s ním čas záväzkov a výziev. Okrem chudnutia a väčšej trpezlivosti si dajte aj jednu materskú. Nájdite si opatrovateľskú spriaznenú dušu. Zmení vám život.