Chcem dať dieťa do jaslí!

Čo robiť, keď chce mama nastúpiť do práce a dieťa musí do jaslí? 

Niektoré mamy v tom majú jasno. Doma zostávajú s dieťaťom do troch rokov, venujú mu plnú pozornosť a do práce sa chystajú až vtedy, keď sa ich milovaný potomok bezpečne zabýva v škôlke.

Iné mamy naopak nechcú zmeškať ani jedno, a tak si popri radostiach materskej dovolenky berú notebook do ruky už v pôrodnici. Aj počas starostlivosti o dieťa sa snažia udržať si dobré pracovné miesto a zarobiť niečo navyše. Je to náročné, nenaspia viac nocí než mamy, ktoré sa venujú len bábätku, ale kvôli financiám aj vlastnej sebarealizácii im vynaložená námaha stojí za to.

Poslednou skupinou sú ženy, pre ktoré je práca zväčša veľmi dôležitá, rovnako ako ony zostávajú nepostrádateľné pre svojich zamestnávateľov. Tie si užívajú materskú len úchytkom, pretože vedia, že po roku kočíkovania, prebaľovania a kúpania malého človiečika ich čaká veľký návrat do kancelárie.

Keď možnosť sebarealizácia proste chýba

Aký ťažký môže byť návrat do práce, zistila po 18 mesiacoch materskej dovolenky aj mamička Klára. 

„Mala som už päťročného syna, keď sa narodila naša Simonka. Krátko po narodení sa mi ozval šéf, že keď sa s dcérou trochu zabehneme, môžem začať na jednom pracovnom projekte, kde by ma vedeli využiť. Malá veľa spala, takže som to počas denného spánku a po nociach zvládla. Potom ale prišla ponuka na polovičný úväzok. 

Dlho som odolávala, nakoniec som sa ale rozhodla. Simonka šla do jasieľ, ja späť do práce. Myslela som si, že to zvládneme dobre, lebo malá miluje spoločnosť a deti. Opak bol ale pravdou. Nástupom do práce mi začala padať na hlavu nielen domácnosť, ale aj rodinné problémy,“

Mnoho žien sa rozhodne pre návrat do zamestnania, pretože sa cítia zbytočné a nevyužité. Chýba im kontakt s kolektívom, zaujímavé výzvy, možnosť pekne sa obliecť a mať čas pre seba. Naopak, rodičovský stereotyp a kontakt jedine s dieťaťom ich ubíja.

Práca sa teda mnohým mamičkám javí ako jediné východisko z celej situácie. Aj za cenu, že dieťa nastúpi do jaslí.

Zvykne si či nezvykne?

Mamička Klára verila, že dcére si na jasle postupne zvykne a budú sa jej páčiť.

„Simonka každé ráno plakávala, v jasliach mi ju museli učiteľky trhať z rúk. Tým, že tam chodila len doobeda, som ju vždy vyberala v čase spánku. Takže ju buď museli zobudiť, čo znamenalo pol dňa peklo, alebo som na ňu čakala. Taká vyčerpaná z práce som musela nastúpiť na ďalší kolotoč makačky doma.

Po čase ma začali upozorňovať, že Simonka v škôlke odmieta jesť, budí sa s krikom zo sna, a že jednoducho adaptácia neprebieha dobre. Nejaký čas sme s ňou mali problémy aj doma, začala sa biť s ostatnými, bola večne mrzutá a nervózna. Cítila som sa samozrejme ako najhoršia matka na svete!“

Negatívny názor na jasle má aj uznávaný český psychológ Marek Herman. Ten tvrdí, že pre dieťa je najdôležitejšia, aby si v prvých troch rokoch vybudovalo u mamy pocit bezpečia a istoty, ktorý mu môže poskytnúť len intenzívny čas s ňou.

To, že je dieťa pripravené na zmenu v podobe jaslí, spozná každá mama jednoducho.

„Nechajte sa viesť dieťaťom. Keď je pripravené ísť na ďalší schod, tak vám to ukáže. Povie vám to jeho správanie potom, ako mama odíde, čo vám dobrá učiteľka vie neskôr pretlmočiť.

Ak sa dieťa začne normálne hrať s ostatnými, začne sa rozprávať, komunikovať, tak viete, že je to v poriadku. Ak však stuhne, uzavrie sa do seba, prepne na tzv. núdzový režim a len čaká, kým sa mama vráti, vtedy je zle. A malo by to byť pre mamu jasným znamením toho, že dieťa naozaj ešte pripravené nebolo,“

Hľadajte ďalšie riešenia

Ak sa ukáže, že vaše dieťa ani po niekoľkých mesiacoch nie je pripravené opustiť bezpečnú rodičovskú náruč, nemusíte hneď dávať v práci výpoveď. Najprv sa skúste poobzerať po viacerých možnostiach- home office, skrátený úväzok, opatrovanie či výpomoc z rodiny.

Alebo sa na ďalšom pracovnom postupe dohodnite so zamestnávateľom a zapojte aj otecka. To urobila aj mamička Klára.

„Keď som po pár mesiacoch prišla za šéfom s tým, že napriek veľkej snahe Simonka jasle nezvláda, zachoval sa perfektne. Navrhol riešenie, ktoré vyhovovalo celej rodine.

Pridelil mi projekt, ktorý som robila z domu a do práce som chodievala raz či dvakrát týždenne. Vtedy si dal home office môj muž, ktorému zas vyšli v ústrety jeho zamestnávatelia. 

Naviac ma môj šéf v čase materskej zapísal na angličtinu, ktorú som poctivo študovala z domu a učila niečo nielen seba, ale aj Simonku. Práca ma baví a oceňujem, že šéf sa zachoval tak dobre. Viem aj o kolegyni, ktorá mala podobný problém a doma sa striedala so svokrou.

Takže vidím, že cesta sa vždy nájde. A Simonka? Po roku sa začala medzi deti pýtať sama a keď minulý rok nastúpila do škôlky, bola tam šťastná a spokojná. Stačilo len nechať jej čas, aby dozrela,“