Nemala som ťažké detstvo, s bratom a maminou sme boli bežná socialistická rodina. Jedno mi však vadilo veľmi. Málo slov a príliš veľa diktatúry. Túžila som po pokojnej rodine plnej slov. Teraz ju mám. Ale už ju asi nechcem…
Mám dvoch krásnych synov (4 a 6), pri ktorých sa po uliciach hýbem ako pávica. Mám ich veľmi rada, sú múdri a šikovní. Nikdy som ich do ničoho nenútila. Už prvé násilie v podobe očkovaní u pediatričky som uľahčovala znecitlivujúcimi náplasťami.
V škôlke neplakali, všetky odborné vyšetrenia či podávanie liekov sme dlho pred tým rozoberali, len aby deti neboli do ničoho nútené, aby situáciu sami pochopili a sami aj chceli riešiť. Doteraz som na to bola pyšná, že naše deti nie je treba biť. Máme doma pokoj, fakt pekný vzťah aj s manželom.
Doma a na ihrisku
Prvýkrát mi padla sánka, keď nášho trojročného Lukáša na ihrisku obrala o jeho vlastné odrážadlo ledva jeden a pol ročná fešanda – za hurónskeho rehotu jej príbuzných.
„No môj zlatý, tak vieš čo? Bráň sa! Nenechaj si hračku vytrhnúť, a keď je treba, udri!“
Rozhodla som sa! Kto chce byť klamaný, nech je a kto chce drsný svet, nech ho má. Odvtedy je náš syn lakomý. Vysvetľovala som mu, že hračku nemusí požičať, ale riskuje, že ani jemu nepožičajú. Je to biznis na míle vzdialený od malého dieťaťa. Podstatné je nedať sa.
Napchať deti cukríkmi
Druhýkrát som precitla, keď som vypustila syna samého medzi deti. Mal už 4 a pol roka. Vrátil sa s hŕbou cukríkov v ruke. To bol deň, kedy si začal všímať oddelenie cukroviniek a prestal si všímať ovocie.
Cukríky sú okolo nás úplne všade – u lekárky, v škôlke od učiteľky, od svokry, od detí z ulice… No dobre, je to boj (sladkosti verzus ovocie), ale bojujem. Hádam pri trvalých zuboch pochopí.
Prečítajte si tiež: Závisláci na cukre a iní sladkožrúti
Moja tretia rana prichádza po šiestich rokoch.
Nášho predškoláka prekvapuje násilie medzi deťmi. Sedemročná Lucinka ho núti, aby sa volal Tadeáš. „Musíš, musíš!!!“ Slzy. Spolužiak Samko odhaľuje jeho chyby vo výkrese výrazným pokrikovaním a výsmechom. Slzy a sklamanie. Štvorročný Igorko z ihriska nevie prejaviť náklonnosť ináč, iba fúkaním do ucha, hádzaním piesku či strkaním všetkých naokolo. Slzy a rozčarovanie – Lukášove.
Hlavu mi dvíha iba náš druhorodený, ktorý je ťažko nad vecou akéhokoľvek problému. Napriek tomu, že bolestivé očkovanie nezažil ani raz, do škôlky nechodí vôbec a nejaké postrkovanie od detí rieši s rehotom a útekom. Našťastie nie je násilnícky, bol by z neho bitkár ako hrom.
Prípadné tretie dieťa však pôjde do škôlky nasilu a na celý deň hneď od začiatku, v roku mu strčím do ruky lízanku, aby nebol neskôr šokovaný (u zubárky sa s ním párať nebudem, počkám ho pekne v čakárni) a sem-tam mu jednu liznem, aby sa v škole medzi deťmi necítil čudný. Pridáte sa?
(32 hlasov, priemerne: 3,60 z 5)
Loading...
Čo treba vedieť o krvácaní po pôrode
Separačná úzkosť
Čierny kašeľ - prudko nákazlivé ochorenie
Ako dlho žije škrečok?
Amniotómia - prepichnutie plodovej vody v pôrodnici
Viete čo robiť, keď vaše dieťa uhryzne pes?
Súťažte o 150 € na ošetrenie v Poliklinike Mlynská dolina
Výhercovia súťaží 2024
Všeobecné podmienky súťaží
No a preto je svet okolo presne taky aky je. Lebo vacsina si vyberie tu lahsiu cestu. Viac nasilia nikdy neprinieslo mier, vzdy to bola snaha priniest pokoj.
moja kludná synova výchova a neustále prízvukovanie, že sa nesmie biť, musí byť milý, dobrý, že múdrejší ustúpi … sa mi po nastúpení do kolektívu vrátila tak, že toho dosť veľa vytrpel. Zažil si šikanu zo strany spolužiakov, a to fyzickú (2x v školke rozbitá hlava) a aj psychickú … deti veľmi rýchlo zistili, že sa nebráni, tak na neho radi všeličo nažalovali. Učiteľky sa spravidla nezaťažovali nejakým vyšetrovaním situácie a on aj tak nič nepovedal, nebránil sa, len ticho znášal krivdy a trpel. Doma sa potom apaticky pozeral do steny, mlčal a v noci plakával zo sna, alebo sa do krvi rozškriabal.
Až to dospelo do štádia, že sme domov dostali prapodivnú poznámku, že mi skoro oči vypadli. Bola to veľmi vážna vec, ale syn mi doma tvrdil, že on to neurobil a nechápe, prečo napísali jemu… Vôbec to nebola pravda, keď som nabehla do školy a žalobáb sa na rovinu opýtala, ako o bolo, hneď vyklopili pravdu, že náš malý tam len bol nablízku, tak na neho nažalovali… veď on sa nebránil. Prečo sa neopýtala previnilcov učiteľka, dodnes neviem … asi nepotrebovali nič riešiť, len nájsť nejakého „vinníka“ a mať ruky čisté a pokoj.
Syn rastie, postupne zisťuje sám, že ľudia sú aj zlí (aj tí malí, aj tí veľkí), pomáha nám čítanie rôznych príbehov a učíme sa , ako sa nebiť, a pritom si nenechať po hlave skákať. Ako riešiť situácie a že aspoň mne musí povedať pravdu. Snáď z neho vyrastie slušný človek, aj keď, niekedy to bude mať s tou dobrsrdečnosťou ťažké…
Svet je zlý a bude horší…pozrite sa na tie spravy každý večer. Neskutočne a zlé,čím viac. Deti treba vychovať s láskou ale sebavedomím a bojovnosťou. Treba aby boli priebojne a nebali sa. Ale boli dobrí ludia. Bude to ťažke…som mamina ročneho chlapčeka,ktorý je velmi citlivý a tulinkavý ale nejako to zvladneme… 🙂 držím palčeky
Uf…ano, je to tazke. Mam 15mescnu dcerku je prirodzene mila, opatrna a jemna k inym detom, ludom, zvieratkam. Ale zial to iste spravanie ocakava aj od ostatnycha nie vzdy je tomu tak..
Boli sme na navsteve u rovnako stareho dievcatka a kym sa nasa dcerka hrala, ona ju niekolko krat strkla, postipala, vytahala za vlasky a zhodila na zem. Dcerka samozrejme vzdy velmi plakala a bezala ku mne, nechapajuc PRECO??? Najhorsie vsak boli rekacie zo strany mamy toho dievcatka :“Ale neplac! Zvykaj si. Mali by ste chodit viac medzi deti, nech je trochu socializovana!“ 
A tak sa pytam, je toto socializacia? Naozaj to bude tak, ze prezije len ten, kto ma ostre lakte a udrie …?
ahojte, som rada, ze som nasla tuto diskusiu a vidim, co nas este caka…. Filipko ma 11mesiacov. Vcera tu bola kamoska s 15mesacnym chapcekom Jankom, venuje sa mu, mile dieta. A predsa po 30min nezavislej hry – kazdy so svojim, sa Janko rozhodol nasmu Filipovi vziat hracky, s ktorymi sa hral a odmietol sa podelit (Filip mal zaujem o konkretny gombik, ktory uz vie ovladat…). Jankova mama sa do sporu nezapajala, mne plakalo krokodilie slzy frustrovane dieta. Snazila som sa ho odlakat na ine hracky s tym, ze so svojimi hrackami, co ma Janko sa moze hrat neskor, ale vzdy sa to skoncilo konfliktom a slzickami. Mam sa do toho zapajat? V tomto veku este vychova asi nezohra velku rolu, alebo ano?
…súhlasím…nie ja nútim dieťa, aby sa bránilo, aby facku vrátilo..je to svet, v ktorom žijeme…dlho som uvažovala akú zvoliť formu výchovy a potom som prišla na to, že deti sú veľmi zlé, zákerné, uštipačné(dlhodobé sledovanie detských ihrísk:-) ) a svoje deti učím: “ ak ťa niekto udrie, zbije, kopne-VRÁŤ mu to!!!..kamarátka učila svojho syna nebiť sa, neustále ho okrikovala pokiaľ sa strhla zvada na pieskovisku, máte vidieť, čo s ním dorábajú chlapčiská teraz..mám pocit, že si z neho spravili boxovacie vrecko..viem, že ma nie je nič do výchovy iných detí,ale zatavila som ho po takej “ bitke a ukázala som mu, že musí dať ručičku v päsť a vrátiť úder, nesmie sa báť…..v očiach sa mu pomedzi slzičky zjavila iskierka nádeje…
Môj názor. Budem svoje deti učiť aby čelili úderom iných detí, aby vrátili úder, aby sa nestiahli s plačom do kúta…aby to bol základ, pred údermi života. Vysvetľujem,že biť sa nemá, že ubližovať druhému je zlé, že bitku nech nezačínajú, ALE NECH SA BRANIA…
Hračky ..učím nebrať hračky…učím, naskôr si hračku vypýtať….ak niekto chce nasilu..nedať si..brániť si svoje.
Cukríky….to nemusíme, nepapáme a ak aj niekto chce dať..nemá šancu..odmietame. ….cukríky, to je to najmenšie zlo..
Prajem všetkým maminkám úspešné vychovávanie detičiek s odkazom : nedovoľte aby bolo vašim deťom ubližované ale nedovoľte, aby oni ubližovali bezdôvodne iným…
Ja si nemozem pomoct, podla mna lepsie riesenie je naucit deti, ako si veci vyjednat bez nasilia. A kym su malicki, zamozrejme, ze im pomozem vybavit si to, ale tym im vlastne davam vzor, ako riesit situacie. Nemusia vzdy pozicat. Staci decku povedat „on sa s touto hrackou este hra, ked skonci mozes si ju vziat ty“. Ak je to jeho hracka, staci povedat „toto je jeho oblubena lopatka, pozicaj si nejaku druhu“. Dospeli si tiez vsetko nepoziciavaju.
A ked ho niekto udre nech sa sam seba zastane, ale bez nasilia: „prestan, ludi nebijeme“ a ked udre znova, ideme od neho prec – dotycny skoro zisti, ze ked bude deti bit, nebudu sa s nim hrat.
Vybavit si to neznamena zmlatit a prave to musime deti naucit.
Nuž nepísla som dlho nič na babetku. Teraz mi to nedá neozvať sa. Starší syn sa mi začal v noci pocikávať, vykrikovať zo sna. Občas dokonca veľmi dobre porozprával, čo zažil. Stále som si myslela, že žiarli na moje druhé tehotenstvo. Zašla som ku psychologičke a výsledok dvojmesačného sedenia u nej bol, že mi ho šikanuje dievčatko ako lusk – usmievavé nádherné dieťa ako obrázok – mladšie a o hlavu menšie. Stúpala mu po rikách, keď sa nikto nedíval, štípala ho do rúk, …
Dnes niečo podobné riešim s dcérou a tiež mladším a o hlavu menším dievčatkom a jej mamičkou.
Rodina dievčatka má pocit, že dvojročné dieťa môže, veď je malé. Veď ako by mohlo ublížiť také malé stvorenie, keď na odrážadle začne udierať – tým odrážadlom do sediacej mojej dcéry na chodníku pri preslení kriedami? „Pani nebuďte na svoje dieťa precitlivelá, veď ako by jej mohlo ublížiť? Veď má pevné kosti na chrbtici.“
Tak a od tohoto klinčeka otca dievčatka, už nechodíme sa hrávať pred dom , ale na dosť vzdialené ihrisko.
Ivka ,dobre som sa pobavila . Viem presne o čom hovoríš .Mám štyri deti .Tie prvé dve som vychovávala v duchu buď dobrá,pomôž ,požičaj ponúkni.No poviem ti výchova na túto dobu úplne nanič. Je pravda že moje deti zdravia starších ľudí,usmejú sa pomôžu ,no ostatní tuto dobrotu zneužívajú. Keď treba niečo zohnať vybaviť tak nikto iný len moje deti. Je pekné že sa im niekto za to poďakuje ,ale v dnešnej dobe si „za to nič nekúpiš“. Tie mladšie deti sú ešte malé ,ale už nebudem taká „sprostá“ ako predtým. Naučím ich bojovať v tomto tvrdom svete.Nedať si vziať svoje a netisnúť sa nikomu do ….. .
Ale isto nezabudnem ani na to aby pozdravili suseda -ktorý im aj tak neodpovie- je to predsa pod jeho úroveň,či podržali dvere mamičke s kočíkom-aj keď zabudne poďakovať .Držím ti palčeky v tvojej ďalšej výchove-alebo skôr v boji zo životom ;-)))
Mile mamicky,
ja ma pocit, ze az na jednu vynimku ste si to vsetky vzali akoby az prislis k srdcu…ja v Ivunych slovach citim hlavne ironiua prehananie. Vobec sa mi nezda, ze by tie posledne slova myslela smrtelne vazne….
pekny den
Este musim reagovat na Norin prispevok, hlavne na jej poznamku o zbohatlickych detoch a ich manieroch. Neviem co je to tlupa nevychovancov zo zbohatlickych rodin, to je nejaka nova narodnost? Pretoze nevychovancov ja vnimam vsade bez ohladu na vysku konta. Tak v rodinach socialne odkazanych ako aj dobre financne situovanych. Take pieskovisko na detskom ihrisku je skvelou pozorovacou vzorkou. Najma na masovom sidlisku. Najdes tam vsetky mozne skupinky a poviem Ti, ze je dost nevychovanych deticiek aj medzi detmi z prave nie naj pomerov. Take to „zbohatlicke“ dieta sa na beznom ihrisku ani nehrava, to vezme matka drahym autom niekde inde. Medzi seberovnych.
Iva, no musim priznat, ze z tvojho clanku nemam dobry pocit. Najprv som nepochopila co tym chces vlastne povedat a neskor som nadobudla dojem akejsi agresie, ktora na mna z tvojho clanku „dychla“. Nepochopila som co maju spolocne cukriky so spravanim deti voci sebe na ihrisku, aky vplyv ma tyzdenna priprava dietata na ockovanie a pod… Zaver tvojho clanku je neprimerany zazitym skusenostiam a posobi na mna naozaj agresivne. Treba vediet rozlisovat a realne posudzovat vzniknute situacie, netreba sa dat strhnut trendom okolia a netreba vyvodzovat vseobecne poplatne zavery v podobe zatrpknuteho durneho spravania. Narazam na tvoju neschopnost realne posudit pocin jeden a pol rocneho decka (rodicov nekomentujem), tvoje zdesenie z pritomnosti cukrikov vsade okolo nas a pod. Cukriky boli aj budu a je na rodicovi ako dieta nauci odolavat pokuseniu dat si z nich. Ja som cukriky nejedla v zivote,pretoze som k ich konzumacii nebola vedena. A prilezitosti bolo neurekom. Mas nespravny nazor aj co sa tyka posudzovania spravania sa deti. Moj syn uz dostal par na zadok, ale deti vonku nebije, agresivny nie je a cukriky ani nevie co su. Zato on uz dostal zopar razy od inych. Tiez sa mi to nepaci, cakam od rodicov zasah. Tiez nezdielam nazor, ze dieta musi nutne svoje hracky pozicat. Nemusi, ale ucim syna nesiahat na cudzie, ani to nerobi a detom hracky neberie. Vysvetlim, ze sa moze iba pozriet, ze hracka patri inemu dietatu. Atd. Neucim syna branit sa bitkou. Najma nie voci mladsim.
Ahoj, po prečítaní článku, ako aj reakcií naň, mi nedá tiež pridať pár slov. Mám 5 ročného syna a dosť často vídam reakcie a výchovu rodičov v dvoch extrémoch. Jedni sú schopní urobiť všetko pre to, aby ich deti žili naozaj ako v bavlnke, no a tí druhí si zasa neuvedomujú, že deti nie sú na tomto svete pre ich pobavenie alebo naopak pre vylievanie ich zlosti. Len postupne prichádzam na to, že je už veľmi málo ľudí, ktorí dokážu udržať vo výchove nejaký ten stred, kde netreba všetko, čo má dieťa prežiť (napr.očkovanie) považovať za traumu, ale na druhej strane, keď sa dieťa niečoho skutočne bojí, tak ho posmeliť a byť mu oporou. Tiež som zástancom skôr radikálnejšej výchovy a to z jedného jediného dôvodu, dieťa je potrebné do dospelosti (v dnešnej dobe už do puberty) pripraviť na reálny život, v ktorom sa musí dostatočne dokázať prispôsobiť (samozrejme nie vo všetkom) a pritom zostať samostatne zmýšľajúcou osobnosťou, ktorá vie, kedy a kde sa má ako správať a čo je dobré a čo nie. Občas u nás padne aj tvrdšie slovo, alebo pár na zadok, no na druhej strane, keď to môj syn potrebuje, kedykoľvek sa na mňa môže obrátiť a som mu oporou, ktorá mu vysvetlí všetko, čo ho zaujíma. Tak napríklad, keď mu zakážem niekam liezť a napriek tomu tam lezie a spadne, moja bežná reakcia je: „teraz mi tu nenariekaj, keď si ma neposlúchol, sám si sa rozhodol, a tak sa aj sám vyrovnaj s tým, že ťa to bolí (napr.rozbité koleno)“….máš pocit, že som pre to horšia matka? Lebo ja nie
Je to tazke! Vcera si moj syn pozical na piesku buginku a tlacil ju. PRisiel druhy chlapec o trochu vacsi a chytil kocik. Moj maly ho capol po ruke, tak som mu vysvetlila, ze ved predsa mozu tlacit spolu, alebo vystriedat sa (druha mama suhlasila). Na to druhy chlapec schytil kocik a viac sa s nim neukazal. A jeho mamina mu asistovala. Tak mi to bolo luto….Vyzera to nevinne, no v podstate su to modelove situacie, ako sa budu spravat v dospelosti. NIekedy som z toho riadne rozladena. Ja sama mam cely zivot tendeniu len uhybat a nie je to dobre.“Ti silnejsi“ to vzdy vyuziju. Kupila som si knizku Psychicka odolnost predskolniho ditete. Je to fajn. Odporucam. Aj ked teoria je vzdy jedna vec a prax druha. No netreba stracat nervy a trpezlivost. Som optimista.
priklanam sa k na zoru XX.. vase deti ziju v bubline, ktora ked splasne budu dezorientovane a vsetko co nepoznali bude pre nich uzasne a carovne a potom este len mozu nastat problemy – zdravy stred je zdravy stred – raz pridu do styku so sladkostami, drogami nasilim… a budu prekvapene – nie pripravene… a dovolim si tiez pochybovat – ba zda sa mi az smiesne – vykreslovat svoj zivot, sposob vychovy a zivotne postoje ako uplne ciste a jedine spravne, bez chyby a zakolisania dokonale… naozaj? moze to niekto takto tvrdit ? z clankov niektorych mamiciek mam pocit ze su sväte a bezposkvrny – tiez ma to uz nudi …
Milá Iva, plne chápem tvoje rozčúlenie, ale treba sa na to pozerať z toho hľadiska, že čo chceme, aby z našich detí vyrástlo. Ja mám tiež 2. Prvé je dievčatko a je to ideálne dieťa, všetko jej vysvetľujeme a ona všetko chápe, má krásnu dobrosrdečnú povahu ale je veĽmi vnímavá a citlivá, v škôlke problém neboli, ale problém nastal tento rok v škole, bola prváčka a neviem čo sa to pozbieralo do ich triedy, ale či dievčatá či chlapci ju totálne ubíjali svojimi divočinami. 1. mesiac plakávala, ale vždy sme si vysvetlovali čo a ako, aké su povahy detí a ako sa voči takýmto veciam brániť, ale ja ako mama jej nemôžem riešiť vzťahy v škole za ňu. Doma sme si nacvičovali situácie čo zažívala v škole a trénovali sme ako vzdorovať pred silnejšími povahami. Spoločnými silami sa nám to podarilo. Naďalej ostala tým čím je a neostala nikde v kúte a nechodila domov s plačom a bola obľúbená v triede. A najväčší problém bol ten, že my nemôžme čokoládu vzhľadom na alergiu, toto ju začalo trocha vyčleňovať z kolektívu, lebo všetky deti mali na desiatu čokoládu prip. keksíky s čokoládou a ona nie. Hovorím jej nech im vysvetlí, že nie je iná, len jej to spôsobuje zdravotné problémy. Trvalo to asi mesiac a deti pochopili. Potom mi raz ráno kričala zbal mi viacej bebe keksov, lebo aj ostatným deťom to chutí a chcem im ponúknuť. To bola pre mňa veľká odmena. Dokonca ku koncu roka mali nejaké oslavy a všetci na ňu mysleli a torty boli ovocné bez čokolády. Netreba to vzdávať a vychovajme si svoje deti
Lutujem, ze som si sem klikla. Uz ma zacina unavovat to neustale porovnavanie a poukazovanie na to, ze ta moja vychova je ta spravna a vsetci naokolo su nevychovani, ze rodicia sa o deti nestaraju a pod.
Skutocne neviem, co prebieha v kruhu rodiny, ako ma rodina nastavene hodnoty, vychovu. Podla jednorazoveho spravania sa cudzieho dietata na ihrisku to nezistim a zasadne neriesim.
Myslim, ze neexistuje clovek, ktory sa za kazdej situacie sprava zodpovedne, vychovne, podla spolocenskych poziadaviek, vzdy je ustretovy, nema v sebe stipku arogancie… Urcite som velakrat nezaposobila na ludi idealne, v tomto pripade ako idealna matka, ale to neznamena, ze mi na vychove svojich deti nezalezi a neznamena to, ze sa nesnazim odovzdat svojim detom to najlepsie podla svojho najlepsieho vedomia.
ja som sa dobre pobavila, a teda beriem to ako paraaadne glosovanie momentaalnych trendov
)
Milá Iva, myslím, že všetko okolo detí beriete príliš vážne, netreba to preháňať, myslím, že ste ešte na materskej a preto všetko okolo detí je pre Vás priorita, myslím, že budete mať úplne iný pohľad na vec, keď pôjdete do práce a deti do školy, škôlky, budete mať iné starosti.
….lenze vysledok bol nulovy, moje dieta bolo stale bite, tak som sa jedneho dna rozhodla a zmenila som postoj – milacik, ked ta niekto udrie, tak mu to vrát, ked ta niekto pohladka, tak ho pohladkaj aj ty…..najskor to nefungovalo, vzdy skrivila pusinku a otocila sa na mna…moja reakcia bola, musis si to vyriesit sama, ja tu vzdy nebudem aby som a chranila, a vysledky boli vidiet….toto sa dialo minuly rok a dnes ju nemusim ochranovat, brani sa sama, nikomu vsak neublizuje bezdovodne – su vynimky, ved nie je dokonala, ale to sama dobre vie, ze spravila zle a ospravedlni sa – vacsinou bez upozornenia…ked vidi niekoho plakat, pride k nemu a hladka ho, aby neplakalo…ked vidi, ze niekto ublizuje inemu, tak pride k nemu a povie mu, ze to nesmie robit….moja dcera ma len 2 roky a 3 mesiace, ale dokaze pochopit, co je spravne a co nie, samozrejme v ramci svojich moznosti….skusa byt nezbezdna ako ine deti, ale staci len v pravy cas zasiahnut…viem, ze este spravim vela chyb vo vychove, kym bude z nej dospela slecna, ale urcite by som nemenila svoje zasady pohlad na svet len kvoli tomu, ze na ihrisku su deti, ktorych rodicia nezvladli vychovu…robis spravne, ze sa s detmi rozpravas a vysvetlujes, ale pred realitou ich neochranis, vzdy sa s nou stretnu na ihrisku, v skolke, v skole, alebo na nejakych kruzkoch. medzi ludmi su rozdiely a treba to nase deti ucit….vlastne sa hovori, ze deti su nasim odrazom v zrkadle a moja dcera to potvrdzuje, niekedy az privelmi :0)
Vazne je to dilema,ci vychovavat svoje dieta tak,ako sme si to predstavovali,alebo ho vychovat do realneho sveta,v ktorom sa nestrati…Ci ho setrit pred kazdym sklamanim a bolestou,alebo ho naucit sa s tym vysporiadat..Ved zivot ho setrit nebude..Ja svoju malu vychovavam kompromisom,raz povolim,inokedy sprisnim,obcas dostane vychovnu na zadok,obcas ju okriknem, stale dookola jej vysvetlujem,ako sa ma v danej situacii spravat..Ma dva roky,ale je uz velmi vyspela..U deti sa musi pestovat aj EQ, pretoze by z nich vyrastli egoisticki egocentrici..A je pravda,ze na pieskovisku obcas vzniknu situacie,kedy som v rozpakoch,ze moj maly anjelik je vlastne diabol na entu,ale deti sa takto ucia a myslim,ze rodicia by do sporov nemali velmi zasahovat,az ked ide do tuheho..A sklamanie dietata je tiez formou ucenia..Ze nedostane vsetko,co si zmysli..Zivot sa s nikym nemazna – mozno az na par vynimiek – a dieta sa to musi naucit..inak skonci niekde na drogach,na alkohole, v depresiach alebo sa s tym nevyrovna vobec..Skuste si kliknut na http://www.depka.sk,kolko deti tam pise o sebevrazde,lebo svet je zly,lebo dospievaju a zrazu ich uz rodicia nemozu chranit a svet ich uplne zlomi..Ved je to uplne absurdne drzat dieta ako v bubline a cakat,ze z neho vyrastie dobry a hodnotny clovek..Musime ho proste usmernit,aby sa ucilo a ucilo..Ako ta cinska mudrost : Daj dietatu rybu a nasytis ho..Nauc ho lovit a bude syte cely zivot..
Iva z Tvojho clanku mam zvlastny, neurcity pocit. Na jednej strane chapem tvoje rozcarovanie a hrozu zo vztahov medzi detmi. Na druhej strane zas dobre viem, ze v skutocnom svete vzdy dochadza ku konfrantacii reality s nasim „domacim“ svetom. Ja nemienim menit svoj sposob vychovy, len preto, ze niektori su lahostajni k svojim detom a nechavaju ich rast bez „dospelackeho dozoru“ ako v dzungli a potom su ich deti ako bezprizorne. mozno nie som ta najidealnejsia matka, moja dcera dostane vychovnu po zadku, aj po ruke, ked z nicoho nic buchla kamaratku a nemala na to dovod. S mojim dietatom sa rozpravam ustavicne, nekonecne otazky a odpovede ma niekedy unavuju, ale zatial to zvladam, moje dieta je velmi citlive a vnimave – vela ludi skonstatovalo, ze az prilis na svoj vek, mzno je to vychovou a mozno povahou – neriesim to, jednoducho je taka. Ma chvilky, kedy je ochotna sa vzdat vsetkeho v prospech druhych – sedi na hojdacke a vidi prichadzat ine dieta a hned mi hlasi, ze babetko pusti na hojdu, ani nevie, ci to dieta tam pojde… a su dni, kedy je neuveritelne lakoma, nechce nic pozicat, nikoho pustit na hojdu, dokonca si pozicia hracku a potom ju neche vratit, lebo tvrdi, ze je jej. tieto situacie neriesim itkou ani krikom, snazim sa jej vysvetlit, ze lakome deti nemaju kamaratov a vacsinou to zabera i ked odchadzame s placom, ale hracku vrati, alebo pozicia. Mame kamaratku, ktora ju bezdovodne bije od vtedy, co vedia chodit, najskor sme to riesili my, maminy…..
Mila Iva, vo vacsine nesuhlasim s tvojimi nazormi. to, ze 1,5 rocne dieta este nechape, ze vytrhavat hracky z ruk ineho dieta sa nema (nebudem komentovat rodicov, s tym s tebou suhlasim, ze ich reakcia nebola adekvatna), ono to este nechape a navadzat svoje dieta, aby sa branilo voci mensiemu dietatu udretim je nespravne. je nieco ine, ak ho atakuje vekovo primerane dieta resp. starsie, ale voci mensim detom ho umyselne udriet neucim.
druha vec je, myslis si, ze ked dieta udiera ine, ze to je doma bite???? ja mam syna, ktory nepozna bitky, „capnutia“ po zadku, ruke, ci nebodaj hlave atd. a predstav si, na ihrisku je ten, ktory sa brani fackami.:-( som z toho dost nestastna, ucim ho, ze sa to nema, no ked ma „svoju“ naladu, tak musim byt riadne v strehu. vekom to iste prejde, ma 3,5 roka a verim, ze sa nauci, ze musi pouzivat usta a nie ruky, tak ako to vidi doma. aj v skolke mi pani ucitelky vraveli, ze cely den je to ok a akonahle nas zbada, udiera deti. ale to je ina tema, nie o vas.
dalsia vec- odvtedy je tvoj syn lakomy, co ho chcela obrat o hracku ta mala slecna.nas syn je od svojich cca 2,5 rokov „lakomy“ ako svet, ale tiez je to normalna vec, ktora trva do 7 rokov. a ja mojho syna nenutim poziciavat nasilu hracku, ked nechce a uz vobec nie nejakym vymennym obchodom, aby vsetko potom vnimal len cez vyhody, ktore by mohol mat vo svoj prospech.
a sladkosti- cim viac zakazujes, tym viac chutia. s mierou je vsetko ok.
pekny den
Ahoj Iva, plne Ťa chápem, ale… Nepridám sa. Budem radšej naďalej žiť vo svojom ideálnom svete a vychovávať svoje dva deti tak, aby sa od tlupy nevychovancov zo zbohatlíckych rodín, kde sa rieši „málo času na deti“ drahými darčekmi, aj naďalej líšili. A radšej utriem nejakú tú slzu a budem im dookola vysvetľovať, v čom sú lepší, rozumnejší a vnútrone krajší ako deti, ktoré si popísala vyššie.