VychovávameVychovávame

Hranice a pravidlá: kedy povedať dieťaťu áno a kedy nie?

 Anna Veselá   24.03.2021   0

Možno sme už videli známu scénku, keď sa rodič neúspešne doprosoval svojho dieťaťa, aby niečo urobilo alebo nerobilo, ale minulo sa to účinkom. Možno sme to zažili na vlastnej koži. A žijeme to dennodenne.

Je to stále o tom istom: ako deťom postaviť hranice (veď my predsa vieme, že sú potrebné, aby sa dieťa normálne rozvíjalo), čo dovoliť a čo nie, ako sa zachovať, keď ich dieťa nerešpektuje – nechať tak, vysvetľovať, trestať, kričať...

Shutterstock

 

Keď dieťa vyrastá s jasne postavenými hranicami, postupne si tak rozvíja schopnosti, ako čeliť rôznym životným situáciám.

Pravidlá sú ako šípky, ktoré nám ukazujú smer: vieme, ktoré správanie je v poriadku a ktoré nie.

Aby plnili túto úlohu,

  • musia byť jasné, konkrétne a dobre zadefinované.
  • Nemali by byť rigidné „raz a navždy“ platiace, ale zohľadňovať vek dieťaťa, na druhej strane, pravidlá nebudú pravidlá, keď raz platia a inokedy nie - dávať si pozor na dôslednosť. Ak ste dôsledný, dieťa vie, že vás nemôže lámať hocikedy a hocikde, aby ste ich zmenili.
  • Pozitívne formulácie, napríklad „Prečítam ti rozprávku, keď budeš mať umyté zuby a budeš prezlečený v posteli,“ alebo „Pôjdeme do parku, len čo upraceš hračky,“ vedia byť nápomocné. Porovnajte si ju s vetou: „Nepôjdeme do parku, kým si neupraceš izbu.“ Rozdiel, že?

Aj keď hovoríme to isté, posolstvo môže byť iné. Dobre postavené hranice sú zamerané na pozitívnu spoluprácu.

Vedieť ustáť „nie“

Deti testujú hranice. Na odpoveď „nie“ reagujú rozčarovaním: sú smutné, nahnevané, začnú plakať. To je normálna reakcia na frustráciu a treba vedieť, že je aj nevyhnutná v živote dieťaťa. Bez nej nám „nevyrastie.“

Buďme krok na pred a očakávajme tieto prirodzené reakcie. Nevysmievajme sa deťom vtedy, nekričme na ne, ale ani ich neutešujme. Prijmime ich pocity, buďme empatickí – neznamená to však uľútostiť sa nad slzami dieťaťa a zmeniť názor (ach, tá dôslednosť), ani keď dieťa prosí, plače, kričí.

Pretože ak sa rodič zľakne dieťaťa hádzajúceho sa o zem a povolí, bude to lekcia, ktorú si zapamätá – ukázali ste mu návod, čo má robiť, aby si aj nabudúce presadilo svoje. Ak sa pokúsi zopakovať takéto správanie v škôlke, zrejme narazí a problémy sa prenesú aj tam.

No ak sa rodič bude držať svojich vlastných pravidiel, deti sa ľahšie naučia rešpektovať druhých, nebude pre nich ťažké ovládať sa, budú mať lepšiu toleranciu zvládania frustrácie a tiež sa naučia prebrať zodpovednosť za svoje správanie.

Odosielam Váš hlas...
Hodnotenie: 4.0 z 5. Celkom 1 hlas(ov).
Kliknite na hviezdičky pre ohodnotenie článku.
O AUTOROVI

Anna Veselá

Vyštudovala som pedagogiku, ale odkedy som mamou, zisťujem, že sa stále mám čo učiť. Najviac o živote sa učím od svojich detí. Len čo zaspia, už aj píšem :)
Najčítanejšie
Komentáre k článku

smile zwinker Big Grins Confused Cool Cry Eek Evil Frown Mad Mr. Green Neutral Razz Redface Rolleyes Sad Surprised





Náš TIP
Komentáre k článku

smile zwinker Big Grins Confused Cool Cry Eek Evil Frown Mad Mr. Green Neutral Razz Redface Rolleyes Sad Surprised