Montessori prístup: deti upratujú hračky samé od seba

Predstavte si, ako si vaše troj-štvorročné dieťa odloží hračky na miesto, len čo sa s nimi dohrá. Bez toho, aby ste ho pekne poprosili alebo sa mu škaredo vyhrážali.

V Montessori škôlkach bežný pohľad, samozrejme, rodičia sú načisto vyšokovaní. Hneď si predstavia tú spúšť v detskej izbe, kde niekedy ledva vidno podlahu. Prebrodiť sa hračkami ich stojí menej úsilia, ako bez dramatickej vsuvky prinútiť potomka, aby bol taký láskavý a niečo s tým urobil.   

Montessori učitelia uplatňujú metódy, ktoré vedia osloviť už najmenšie deti k tomu, aby boli poriadkumilovné, ale nenájdete medzi nimi ani milé upozorňovanie, na to, čo má dieťa spraviť, ani frustrujúce opakovanie jednoduchého pokynu po tisíci raz.

1. Sprav miesto pre každú jednu hračku

Hodiť všetko do jednej veľkej krabice a „akože sme upratali,“ sa javí na prvý pohľad ako jednoduchá skratka, lenže toto na deti nefunguje. Majú v sebe prirodzený zmysel pre poriadok a majú rady, keď veci majú svoje miesto. Pokiaľ vedia, kam ktorá hračka patrí, skôr ich nahovoríme, aby hračky upratali, namiesto veľkého chaosu v jednej krabici.

Ideálne by bolo nedospieť do bodu, kedy je celá izba zaprataná vecami. Ak už sa ale v tomto štádiu nachádzate, potom si odsledujte, s ktorými hračkami sa vaše dieťa hrá najradšej a ostatné aspoň na čas schovajte, aby ste izbu prevzdušnili a sprehľadnili.

Obľúbené hračky, ktoré ostanú v najužšom výbere, následne roztrieďte do zmysluplných kategórií (napríklad drevené stavebnice, lego, autíčka…) a uložte ich na poličku, kde budú mať svoje miesto. Menej je viac, tak by mohlo znieť základné pravidlo. Dieťa sa vie jednak zorientovať rýchlejšie, s čím sa chce hrať a následne vie, kam hračku odložiť naspäť.

2. Odmalička viesť k poriadku

Najlepší spôsob, ako deti naučiť, aby si upratovali svoje veci, je byť im príkladom, plus potrebujú dostať príležitosť, aby túto vlastnosť rozvíjali od raného veku. To znamená, že nebudeme robiť upratovaciu čatu za nich, čakajúc na to, kým zaspia, ale sa do toho pustíme spoločnými silami.

Najmenšie bábätká nás pri tom budú pozorovať, staršie deti sa postupne pridajú. Je pravdepodobnejšie, že sa dá do toho dieťa vtedy, keď to vyplynie ako prirodzený spôsob pomoci, než ako keby sme ich do toho nútili a spravili z toho večný boj o to, kto z koho.

3. Predlož deťom, čo od nich očakávaš

Deti potrebujú vedieť, aké máš očakávania, čo sa týka poriadku a upratovania. Či už je to pravidlo, že každé ráno majú mať ustlanú posteľ a večer nesmie byť na zemi pohodený ani jeden kus oblečenia, je potrebné im to explicitne povedať.

Nemá zmysel donekonečna sa naťahovať, že v ich izbe „zase vybuchla bomba“ – zabudnite na vágne vety plné vaty. Vyberte si základné pravidlá, na ktorých trváte, oboznámte s nimi deťmi a pripomínajte im to, až kým si ich naozaj neosvoja.

4. Môže to byť aj zábava

Áno, nie vždy máme energiu na to, aby sme poňali ukladanie hračiek hravou formou, ale keď sa nám podarí vytvoriť si dobrú atmosféru pri tom, čo pokladáme za „povinnú jazdu,“ môžeme mať ďalšiu spoločnú príjemnú aktivitu k dobru.

Dajte si pri upratovaní navzájom úlohy, napríklad, kto vyzbiera všetky modré kocky a kto červené, kto uprace vláčiky a kto koľajnice? Kto bude mať poupratovanú svoju krabičku rýchlejšie?

5. Pozitívny signál do práce

„Kým neupraceš hračky, nebude večera!“ Aj vy sa občas pristihnete pri tomto polovýhražnom tóne? Pritom stačí jemná zmena a celé to môže vyznieť inak.

Napríklad jemne to preformulovať na „Keď si upraceš hračky, potom sa spolu navečeriame.“ Rozdiel spočíva v tom, že dieťaťu oznamujeme, čo bude nasledovať, a to majú deti rady.

6. Nemusí to byť „na silu.“

Ak je dieťa niečím zamestnané, potom len ťažko môžeme očakávať, že sa s radostným úsmevom na tvári a rýchlosťou blesku zdvihne od toho, čo práve robí a začne upratovať, len preto, že na neho zvyšujeme hlas, že má upratať kocky, keď dostavalo, tak prečo sedí a kreslí si ďalej…

Nuž, ani my, dospelí, nemáme radi, keď sa sústredíme na to, aby sme dokončili nejakú vec a niekto druhý nás vyruší so svojou ohromnou požiadavkou. Trvá nám to istý čas, kým sa „prepneme“ a dokážeme vnímať, čo nám vlastne hovorí.

Niekedy nechať ich, aby dorobili to, čo majú aktuálne na práci, môže byť vysoko efektívne oproti kričaniu, či sú naozaj hluchí.

Bez ohľadu na to, koľko má dieťa rokov, postupne krôčik po krôčiku sa dokáže naučiť upratať si po sebe svoje veci. Nám rodičom prajem len veľa trpezlivosti a dôslednosti, kým sa sen stane skutočnosťou.