Domperidon pri podpore laktácie. Naozaj bezpečný?

Justis,
ja som Vám predsa na Vašu otázku odpovedala, tak si skúste moju odpoveď ešte raz prečítať
Porovnávať laika, ktorý si niečo prečíta na internete s postupmi uznávaného lekára, ktoré sú overené rokmi praxe s obrovskými množstvami mamičiek, sa proste nedá.
Ste za podporu tvorby mlieka, ale nie liekmi. Žiaľ, naozaj sa vyskytnú situácie, kedy to inak nejde.
Keď máte tak dobre naštudovaný domperidón (a mali by ste teda vedieť aj to, že sa bežne predpisuje aj deťom pri určitých tráviacich ťažkostiach) alebo univerzálnu masť na bradavky, skúste si doštudovať aj ostatné zložky poradenstva pri dojčení z protokolov, ktoré sú všetky prebrané od Dr. Newmana. Možno potom konečne pochopíte, že k zvýšeniu tvorby mlieka poradkyne pri svojom poradenstve odporúčajú komplexné protokolové riešenie, z ktorého domperidón je len jednou súčasťou, a nie v každej situácii. Hlavnú úlohu pri zvyšovaní tvorby mlieka hrá vylepšenie prisatia, zefektívnenie vyprázdňovania prsníkov, časté prikladanie – dojčenie na požiadanie, intenzívny telesný kontakt koža na kožu, často k tomu treba pridať ešte aj odsávanie/odstriekavanie, a napriek tomu všetkému to niekedy nestačí, a treba to ešte podporiť bylinkami alebo domperidónom. Úplne inú náročnosť – psychickú aj fyzickú, prináša situácia, kedy sa dieťatko odmieta na prsník prisať. A v takej situácii je výborná tvorba mlieka priam nevyhnutná. Naozaj máte pocit, že keď si ju mamička podporí hoci aj liekom, a dieťatko sa jej potom prisaje, že to nezdvihne jej materské kompetencie a nebude sa cítiť lepšie? Myslíte si, že keby to nechala „na prírodu“ a nakoniec by bola nútená skončiť pri umelej výžive a fľaši, žeby sa cítila kompetentnejšie? Podľa čoho súdite, čo zvyšuje kompetencie matky, a čo nie? Máte Vy vôbec predstavu, v akých rozličných náročných situáciách sa mamičky niekedy nachádzajú? Verte mi, že nič neprispeje k zvýšeniu materskej kompetencie tak, ako keď zúfalej mamičke pomôžete zachrániť dojčenie, keď prispejete k tomu, že dieťatko, ktoré ju odmietalo a nechcelo sa jej na prsník prisať, sa začne konečne prisávať a obaja – aj mamička aj dieťatko si konečne môžu dojčenie užívať a vychutnávať. Alebo keď už konečne môže prestať dokrmovať, pretože už jej tvorba vlastného mliečka pokrýva plne potreby bábätka.

Vôbec nechápem, z čoho pramení Vaša tak agresívna reakcia, ale srší z nej absolútne nepochopenie práce poradkyne pri dojčení.
 
Od VYPOČUTIA matky a pozorovania dojčenia sa odvíja celý ďalší postup, tam vlastne celé poradenstvo začína.
A ak reagujete na „zoznam“ krokov, ktoré sú krokmi na zlepšenie mamičkinej situácie ako na niečo, čo na Vás útočí a vyčíta Vám, že zlyhávate, tak to už potrebujete pomoc iného odborníka, nie poradkyne pri dojčení.
Keď Vám lekár povie, že na tú zlomenú nohu treba dať sadru, tiež to pochopíte ako že Vám vyčíta, aká ste nekompetentná, že ste si tú nohu zlomili?
 
Snahou každej poradkyne je pomôcť mamičke. Čo si myslíte, čo iné by ju motivovalo k takej náročnej práci? Tá snaha zahŕňa empatický, chápajúci a citlivý prístup ku každej mamičke, a teda v tomto duchu sa mamičke predkladajú aj všetky kroky, ktoré na vyriešenie problému treba podniknúť. Plus ďalšia psychická podpora spočíva v množstve e-mailovej, smskovej či telefonickej komunikácie, ktorá tiež patrí k tomu. A schopnosť empatie poradkyne ešte zvyšuje fakt, že my samy sme tiež matky, z ktorých mnohé si tiež vytrpeli svoje v súvislosti s dojčením, takže to často prežívame spolu s mamičkou a napríklad to nesprávne prisatie nás zabolí rovnako, ako ju samotnú.
A že tej podpory dávame mamičkám naozaj dosť, nám potvrdzuje spätná väzba, ktorú dostáva každá poradkyňa, a o ktorej nájdete dôkazy aj na stránke Mamily vo forme príbehov mamičiek, v ktorých ďakujú za pomoc a povzbudenie poradkyne a povzbudzujú nimi aj ostatné mamičky.

Nuž v prvom rade, poradkyne nič nepredpisujú, ale odporúčajú, a odporúčanie domperidónu robíme z rovnakého titulu, z akého odporučíme dokrm umelou výživou v prípade, že je to treba. A to po komplexnom vyhodnotení situácie. Tak, ako pri odporučení domperidónu mamičku vždy oboznamujeme so všetkými rizikami spojenými s ním, informujeme ju aj o rizikách umelej výživy. Mamička sa vždy rozhodne sama na základe informácií, ktoré má (a tie sú lekársky zastrešené už toľkokrát opakovaným uznávaným lekárom) To nefunguje tak, že poradkyňa príde k nej na návštevu a strčí jej krabičku domperidónu do ruky.
 
A hladkanie si ega? Takže nakoniec sú poradkyne frustrované a straumatizované pacientky, ktoré nevedia čo s voľným časom pri vlastných deťoch a pomocou zúfalým mamičkám si liečia svoje nízke ego? Takáto Vaša predstava zaváňa skôr nejakým Vaším problémom, pre ktorý z nejakého pre mňa nepochopiteľného dôvodu kritizujete úplne všetko, čo poradkyne pri dojčení robia: odporúčanie lieku bez medicínskeho vzdelania, vraj nedostatočné podporenie materských kompetencií, resp. ich úplné ničenie, nevypočutie a žiadna emocionálna a psychická podpora a napokon, ešte aj závislačenie na dobrom pocite z pozitívnej spätnej väzby. Z tohto všetkého nadobúdam pocit, že podľa Vás nie je na našej práci nič dobré a vlastne sme úplne zbytočné.
 
Alebo z čoho ste vlastne zúfalá? Čo Vás tak tlačí v topánke?

Určite je smutné, že máte negatívnu skúsenosť s prístupom poradkyne, ale ja predsa tiež nepoviem, že všetci zubári sú necitliví mäsiari len preto, že som na jedného takého natrafila. Tvrdíte, že nechcete globalizovať, ale robíte to.
Supervízia je bezpochyby mimoriadne dôležitá v poradenskej profesii, uvedomte si však, že nie každá poradkyňa robí poradenstvo ako svoju profesiu, mnohé z nás to robia dobrovoľnícky popri materskej či rodičovskej dovolenke, kedy svoje rodiny reálne o seba ukracujeme. Určite to nie je najšťastnejšie riešenie pre poradkyne, ale z pohľadu matiek týmto poradkyniam naozaj nemáte čo vytknúť.
A Mamila sa samozrejme o svoje protokoly opiera a zameriava sa na praktickú pomoc mamičkám, nie na riešenie tráum poradkýň z minulosti (čím netvrdím, že poriešenie rôznych tráum nie je nápomocné a dobré). Ale naše poradenstvo nie je o nás, ale o matkách a bábätkách. Keď si zavoláte stolára, aby Vám opravil zlomenú stoličku, čakáte od neho, že ju prakticky opraví, takže na nej budete môcť znova sedieť. To isté očakáva zúfalá mamička od nás v situácii, kedy to reálne s dieťatkom nezvláda a našou snahou a úlohou je okrem všetkých tých psychologických samozrejmostí ako podpora a empatia, ponúknuť jej najmä praktickú pomoc. To znamená, že ak nás zavolá mamička, ktorú od pôrodnice bolia bradavky, lebo dieťatko sa zle prisáva (nikto jej neukázal správne prisatie), tým pádom nedostatočne vyprázdňovalo prsníky, tým pádom je znížená tvorba mlieka, mamička zatína zuby už len pri predstave žeby dieťatko mala prisať, do toho dieťatko neustále plače, lebo je reálne hladné, takáto mamička očakáva naozaj praktickú pomoc – potrebuje sa zbaviť bolesti pri dojčení (a to naozaj akútne, ak Vás nikdy neboleli bradavky zo zlého prisatia, prípadne z pridruženej infekcie, tak nemáte šainu čo je to za bolesť), potrebuje reálne niečím nakŕmiť svoje dieťa a potrebuje zvýšiť tvorbu mlieka. Toto sú praktické kroky. Keď tak dokonale ovládate teóriu fungovania pomáhajúcich profesií a podporenia kompetencií, malo by Vám byť naprosto jasné, že tieto kroky mamičke nepodávame štýlom „no, robili ste to celé naprd, musíte teraz urobiť toto toto a hentoto“ ale každá veta sprostredkujúca nejakú praktickú informáciu je skonštruovaná z citlivých, podporných a empatických slov, tónu hlasu a všetkých neverbálnych prvkov, ktorých primárna podstata je úprimné chcenie poradkyne tej mamičke pomôcť. To je náš hlavný cieľ a to je dôvod, pre ktorý nás matka oslovila. Napriek tomu, že Vy to neuznávate, lebo sa takáto profesia podľa Vás nemá robiť zo snahy niekoho zachrániť.