Medzigeneračný pohľad na dojčenie

Keď som po prvýkrát otehotnela, mama mi s radosťou venovala knihu Naše dieťa (tú, ktorú má vo svojej knižnici asi 99% našich mám a ktorá bola snáď jediným zdrojom informácií v 70. tych rokoch minulého storočia pri starostlivosti o bábätko). Utrúsila som poznámku v duchu, že veda isto pokročila, ale zabalila som si ju a doviezla z dediny do veľkomesta.

Napokon som v nej začala listovať, ale keď som si v kapitolke „4.mesiac“ prečítala, že dieťaťu, ktoré si strká pršteky do úst treba dať lepenkové manžety, ktoré zabraňujú zohnutiu rúk v lakti, rýchlo som ju založila niekam na spodnú policu a myslela som si o nej svoje.

O dojčení

O to, čo sa v tejto knihe píše o dojčení, som sa nestarala vôbec. Vlastne som dojčenie počas tehotenstva neriešila. Veď predsa je to prirodzené a prečo by som práve ja dojčiť nemala? Prvé dni po pôrode boli pre mňa tristné a z počínajúcej depresie ma vytrhol až telefonát kamarátky, vtedy už skúsenej mamy, ktorá mi v skratke objasnila začiatok dojčenia. A hlavne ma upokojila a povzbudila.

Keď som si pred pár dňami vzala opätovne do rúk spomínanú knižku, hľadala som, či v nej vôbec niečo o dojčení je. Na moje prekvapenie som toho našla pomerne dosť. Napriek tomu, že kniha k dojčeniu vyzýva, podporuje ho, 90% odporúčaní, ktoré v nej v súvislosti s dojčením nájdete, je v kategórií „zabijak dojčenia“ (napr. prvých 12-14 hodín sa nedojčí, ďalší deň len 3x a tretí deň 5x; trojhodinové intervaly medzi dojčeniami, dezinfekcia bradaviek pred dojčením bórovou vodou – nedivím sa, že nám moc nechutilo …).

S takouto informačnou výbavou asi naše mamy a staré mamy naozaj nemali veľkú šancu dojčiť dlhšie než pár týždňov. Navyše, keď pôrodnícky systém nebol vôbec nápomocný rozvoju laktácie a utváraniu väzby medzi matkami a deťmi. Pôrody sa presunuli z domáceho prostredia do pôrodníc, zlepšila sa starostlivosť o deti, o ženy, no napriek nespornému prínosu k zníženiu pôrodnej úmrtnosti žien aj detí to viedlo k akémusi odosobnenému rozvíjaniu vzťahu medzi matkou a jej dieťaťom. A to nielen v súvislosti s dojčením.

Inštinkt?

Pred časom som čítala knižku Materská láska (E. Badinter), kde autorka hovorí o rôznych postojoch k materstvu francúzskych žien v 17. – 20. storočí. Zároveň sa zamýšľa nad tým, či „materská láska“ je naozaj inštinkt, ako sa o nej hovorí (to príde, keď porodíš – budeš vedieť, čo máš robiť; to zvládneš, matka dobre vie, čo jej dieťa potrebuje …). Je tento inštinkt naozaj v každej z nás, bez ohľadu na dobu, v ktorej žijeme a na prostredie, ktoré nás obklopuje? Nosíme v sebe odpovede na všetky otázky, ktoré nám vyvstanú v súvislosti s našou novou životnou rolou, keď porodíme dieťa?

Myslím, že veľa vecí v materstve robíme inštinktívne, ako to v tej chvíli cítime. Väčšinou je to aj dobre. No zároveň som presvedčená, že každá z nás má svoje inštinkty na rôznej vlnovej dĺžke. Inak citlivé na podnety, inak reagujúce na potreby dieťaťa. U žien, ktoré majú svoje „radary“ preladené na inú frekvenciu, než je bábätko, môže veľmi pomôcť (alebo aj NEPOMôCŤ) práve spomínané prostredie. Či už je to najbližšie okolie – rodina, kamarátky, alebo celkovo prostredie, v ktorom žijeme.

Podpora (alebo nepodpora), ktorú žena zažíva krátko po takom emocionálne vypätom a hormonálne sýtenom zážitku, akým je pôrod, je nesmierne dôležitá pre to, ako sa jej podarí vysporiadať sa s jej rolou matky. Ak na začiatku zažije pochopenia a podporu od personálu v nemocnici, uistenie, že robí dobre veci, túto istotu si pravdepodobne odnesie aj domov. Keď domáce prostredie žene poskytne lásku, trpezlivosť, pomoc a podporu v jej rozhodnutiach, veľmi pravdepodobne bude lepšie zvládať aj prípadné neúspechy a krízy. A samozrejme naopak. V prípade, že sa žena potýka s neustálym spochybňovaním svojich rozhodnutí, rôznymi komentármi čo a ako urobila, môže to na ňu pôsobiť zneisťujúco, ba až depresívne.

Zaujímavosti ….

Keďže tento článok je o postojoch k dojčeniu medzi generáciami, niekoľko zaujímavostí:

• v roku 1780 bolo z 21 tis. detí, ktoré sa narodili vo Francúzsku, dojčených ich matkami len 1000 detí.
• v 16. a a17. storočí pedagógovia a teológovia odporúčali rodičom „chladnú“ výchovu. Španielsky kazateľ Vivés dokonca hovorí: „Matky zatracujú svoje deti tým, že ich pôžitkársky živia“. Akoby na odpoveď tomuto tvrdeniu začala psychoanalýza tvrdiť opak, a to že od tohto prvého vydareného vzťahu (cicania) závisí zdravá psychická rovnováha človeka ….
• veľmi starý zvyk je „platené dojčenie“. Aj vy si pamätáte z našich klasických rozprávok dojky? Pre mňa to v detstve boli takmer mýtické osoby (hoci som len matne tušila, čo to tá dojka vlastne mala za úlohu pri tej princeznej …), objemnejšie dámy, vždy usmiate a múdre. Myslím, že mi aj bolo ľúto, že ja som takú dojku nemala. Prvá agentúra pre dojky bola zriadená v Paríži v 13. storočí.
• ak by ste si mysleli, že dojky využívali tie zámožnejšie vrstvy, nie je to pravda. Vo Francúzsku to boli tí najťažšie pracujúci (robotníci v hodvábnictve, remeselníci).
• počet plne dojčených detí v 6. mesiaci života na Slovensku stúpol od roku 2000 do roku 2006 o 13%. V roku 2000 bolo v 3. mesiaci dojčených 60,1% a 6. mesiaci 32,96% detí. V roku 2006 to bolo v 3.mesiaci 71% a v 6. mesiaci 45,9% detí. Osveta sa teda vypláca, môžeme predpokladať, že čoraz viacej žien sa rozhoduje svoje deti dojčiť.

Ako svoje dojčenie a medzigeneračné dišputy vnímajú samotné matky, si môžete prečítať o týždeň.