Jonatán a ja – mesiac devätnásty

Znakujeme?

Hm, tak som si včera uvedomila, že moje dietko, ktoré síce toho moc nepovie  – ale podľa pediatričky je ok – znakuje odušu. Má svoje signály a prejavy, ktorými dá presne najavo, čo potrebuje a čo chce. Je to úžasné, nikdy som si to tak neuvedomila a ani neskúšala pri ostatných deťoch, že môžeme nájsť skôr, ako príde k verbálnej zhode a porozumeniu, spoločnú reč.

Tak vieme, ako si poprosiť, ukázať, kam ide, tešiť sa, hnevať, dať najavo, že sa nám nepáči alebo jednoducho prejaviť nehu. Tú vie Jonatánko dať najavo tak spontánne a kdekoľvek, (ak sa mu ozaj človek pred ním páči, nasilu to neurobí), ako aj teraz v kostole v nedeľu – zo srdca objal o pár mesiačikov mladšiu Terezku. Nádherný je aj v tom, ako vie dať krásne bozk – a to sa smejem, že až mi nestihne dať môj drahý, tak Jon to v pohode nahradí. Cmukne to parádne.

Po poradni

Vieme, koľko vážime – nepribudlo toho veľa, kostrička má 11,35 kg. Zaujímavejšie je to s cm, pretože je vytiahnutý a mnohí mu hádajú minimálne dva roky. Keď si pomyslím, že jeho staršia sestra mala v roku 72 cm a on má v roku a pol takmer o 20 viac, tak je to dosť. Horšie je, že sa Jonatánko stále bojí p. doktorky po tých odberoch a vôbec sa mu nepáči fonendoskop. Je príliš studený a to je béééééééé! Pre mňa horšie je to, že jeho malý, plochý,  hemangióm na brušku blízko pupka, s ktorým prišiel na svet, treba preskúmať na všetkých úrovniach – a tak nás čaká fúra vyšetrení. Hoci ho má pod dohľadom aj Jonkova krstná ako poctivá lekárka, treba toho viac.

To nám však vôbec nebráni behať, skákať, loziť, tancovať na stole, skúšať počítač, otvárať všetky skrine a vyhadzovať z nich veci, vybehnúť za dvere na chodbu paneláku, spievať, tancovať a – čítať! Naše dieťa má proste rovnaké gény ako my všetci. Knihomoľské nadšenie ho pochytilo neskutočnou silou a tak všade čítame, knihy má furt v ruke, je mu jedno aké. Vie byť veľmi pozorný, vytrvalý a vnímavý – a čo nás teší, knihy netrhá.

… a ja…

Ja zaváram. A chudnem – teda, na páse, kde mi ostali nejaké tie gumy po Vojtíkovom a Jonkovom pôrode a už mi lezie na nervy, že poniektoré veci nemôžem obliecť. Nie je to len o starých krásnych veciach, ktoré mám poctivo odložené, ale aj o tých nádherných spoločenských jemne meňavých svetlomedených šatách, ktoré sme s Máriou kúpili viac-menej potajomky vo výpredaji… už len trošku na páse a dodojčiť a budem za hviezdu v strihu a farbe, ktoré mi totálne sedia. 

A hnevám sa. Na naše milované „mesto“. Po piatich rokoch som znovu vstúpila na plochu našich ihrísk – teda toho jedného nového, ktoré malo byť spolu s ďalšími dvoma výkladnou skriňou mesta. Pieskovisko neudržiavané, napriek všetkým predpisom… mechanizmus zasúvacej dosky pokazený… o výmene piesku len snívať. Drahý francúzsky nonšalantný plot vo výške čosi nad meter neprežil slovenské pomery. Ešte že preliezky držia, aj keď ten, čo projektoval ich rozloženie, asi detí nemá. Smutno mi je o to viac, že pripomienky, ktoré som vážne dávala ako rovnocenný partner a šéfka materského centra v tom čase mestu, odplávali hore komínom a čas mi dal za pravdu.

No a zas robím stavebného manažéra a zízam na zázraky, o ktorých asi niekedy bude kniha. Ony sa dejú. Napriek tomu, že málo spím, moje bláznivé hrčky pod pazuchou akosi odplávali… a zatiaľ mi nechýbajú. Astma spí, ekzém v norme, puberťáci ma občas pretrénujú z hlasiviek a môj manžel? Pssstttt…  je nám dobre, aj keď sme unavení a kasa je vyvetraná. Sú veci, ktoré peniaze u nás nevedia ovplyvniť – a tak to má byť. 

Pekné leto…

Majdalenka Apolenka