Jonatán a ja – mesiac dvadsiaty

Leto je úžasný čas. Pre bábätká to platí dvakrát – menej obliekania, veľa pohybu vonku, všetko je také voľnejšie a trošku aj divokejšie.

Presne tak to platí aj u nás – vrátane pobytu na slovenskej malte, ktorý ale Jon zvláda ľavou zadnou a zo dňa na deň nás viac ohuruje svojím postrehom a šikovnosťou.

Tvor záhradný

Preliezli sme toho tieto prázdniny dosť – a ešte do posledných dní aj budeme. S Jonkom, samozrejme. Je z neho už celkom fajn cestovateľ, aj keď autosedačka nebude nikdy jeho kamarátkou a patrične to dáva najavo. O to viac, že zaspať v sedačke sa podľa neho jednoducho nepatrí, a pre mňa je náročné popri šoférovaní vyrábať mu zábavu.

Prehrá sa nádherne sám aj na pokopanej hriadke, a tak sme mu začali maľovať starú plechovú vaničku, do ktorej donesiem od Hely piesok. V záhradnom domčeku presedí dlhý čas a patle sa tam s hlinou, prekladá, mieša, celý zaujatý… rovnako ho fascinuje voda, keď polievam hadicou. Len nesmiem na neho! Voda je predsa na to, aby ju zmiešal so zemou do správnej konzistencie a celý blažený sa mi prišiel pochváliť… Taký je šťastný, že sa mu podarilo pár krát ma na blatovo objať… hm, keby to aspoň bolo blato z Mŕtveho mora… ale čo už…

S jedením sme o kúsok lepšie

– prišli sme na fintu „mamino koleno“, ktoré je podstatne lepším a dôstojnejším miestom ako jeho stolička na kŕmenie. Tam je jeho „jedenie“ beznádejné: väčšina končí na zemi či kade tade. Kým sedí pri mne – nik iný nemá na to odvahu pri poznaní jeho babrania sa v jedle – naje sa dosť, pekne a sme spokojní obaja. Horšie je to s hryzením, lebo hoci nám vyšla konečne horná trojka, znovu zapracovala kombinácia vrodenej poruchy vápnika a Jonových pádov… a dva zúbky máme mimo. 

Rozprávanie

nie je žiadny zázrak, ak nepočítame, že dôležitým hlásením sa stalo: „Mama, au, boooo!“ To je oznam, že môjho synátora niečo bolí a treba to okamžite pofúkať, poláskať a najlepšie zafixovať veľkou dávkou maminho mliečka.

No a ešte sa naučil odháňať muchy: Bzzz…. bac! Čo ale prišlo tesne pred dvadsiatym výmesačím, je okrem klasického mama a tata jasné pomenovanie niektorých jeho súrodencov: staršia sestra je Veve, stredný brácho Jaja, mladšia sestra Dada a brácho číslo päť je … Bebe. Je to tým, že Janko je veľmi opatrný a stále na neho dáva pozor, tým pádom mu všetko berie a Jon sa pajedí. A tak mu prischlo označenie veľkého zla: lebo keď je niečo zlé, je to iba „be“, keď je to veľmi zlé… je to „bebe“. Zvláštne je, že nepomenoval ani najstaršieho bráchu… ani Vojtíška, s ktorým sú ale parťáci na život a na smrť. 

Spíme ešte stále zvláštne,

ale už je to viac len raz za deň. Na „malte“ dokonca v tichu starej chalúpky potiahne aj 5 hodín v kuse… V noci ako kedy: ale mliečko musí byť, aj keď už čím viac zaspáva bez neho, keď si k nemu musím ľahnúť a niekedy teda špekuluje a mama musí pohroziť. No a povaha: rysuje sa z neho chlapčenská verzia našej Márie, s ktorou si bezkonkurenčne rozumie, čo je zjavný znak cholerika. Mať doma štvrtého je dobrý záber, na druhej strane ma už tak nedostane ako kedysi Máriine hádzačky o zem a trucpodniky…  Už len sa zdiaľky a niekedy vo vnútri usmievam, keď vidím, ako sa zlostí, ako si skryje rukami tvár a narieka… ale – život je ťažký… a výchova musí byť.