Jonatán a ja – mesiac jedenásty

Naše rozkošné bábätko, ktoré som len toť pred rokom priniesla z pôrodnice v zrýchlenom scenári oproti ostatným deťom, má asi určitú rýchlosť danú geneticky – tento mesiac sa z neho stalo vysokorýchlostná mobilná jednotka s jasným cieľom objaviť všetko, čo stoji za to…

Pozoooooooooooooor!

Asi tak vyzerá teraz postoj nás všetkých, akonáhle je náš poklad hore a pohyblivý, teda ak práve nie je vo vysokej stoličke a nekŕmi sa, resp. nie je kŕmený. Tento status ale nezaručuje, že dieťa je pokojné a nič nechytá a neobjavuje…

Všetko, čo je v dosahu, je jeho – počnúc dverami na špajzi, cez obrus (včera som kúpila ďalší, lebo ten pôvodný padol na oltár vlasti trhacím vášňam), šuplíky s príbormi a čímkoľvek, čo sa ocitne na stole v dosahu z dôvodu krátkodobej strate pamäte kohokoľvek. Znovu pociťujem veľkú potrebu vyšľachtenia sliepok, ktoré síce vyzobú všetky pozostatky jedla pod vysokou stoličkou, ale okrem vajec im nevychádzajú odspodu žiadne produkty. 

Král elektriky

Jonatána sme jednoznačne vyhlásili za kráľa elektriky a elektroniky a ja objavujem zabudnuté ističe do zástrčiek, ktoré sme už vyše štyroch rokov jednoducho nepotrebovali. Čo presne však urobiť s dieťaťom, ktoré vie s rozkošou vypnúť na práčke detskú poistku, neviem. Asi budem musieť napísať výrobcovi, že nepomysleli na také deti, ako je napríklad to naše.

Ďalšou obeťou bol toť nedávno mobil jeho najstaršieho bráchu, tak pokojne sa nabíjajúci pri televízore. Našla som ho dosť rýchlo, ale pochopiť, ako môže taký špunt rozobrať v priebehu 2 minút celý mobil až tak, že aj SIM karta bola na pochode von…?

Na skrinkách sú všade gumičky, šnúrky a prisunuté stoličky. Horko sme ale oľutovali, že sme deťom tak nadšene pokupovali k pracovným stolom tie maxi stoličky s kolieskami… Jon pri nich padá a neostáva nič iné, ak sa na nich nesedí, len ich vykladať na posteľ. Teda, už hore na poschodovú, z ktorej je už odmontovaný spodný šteblík na rebríku.  A tak už sme všetci v strehu: neexistuje nechať náš pokladík chvíľu osamote, lebo to hraničí s niečím, čo neskončí dobre, momentálne zväčša pre objekt záujmu. 

Jonatánko sa totiž maximálne zdokonalil nielen v štvornožkovaní, kde dostáva hraničnú rýchlosť, ale pomaly sa pokúša aj obkračovať pri nábytku či len tak ostať stáť bez držania. Základom je ale tá super finta bezpečného pádu, z čoho sme úplne paf – naučil sa padnúť tak, aby sa mu nič nestalo, čo ale neznamená, že sa mu občas nepritrafí modrina alebo škrabanec, ak niektorý objekt včas nepochopí a neuhne sa. Za ruky veľmi chodiť nechce, zdá sa mu to obmedzujúce a po pár krokoch sa jednoducho pustí na zem a frčí. Tak vidíme, že bude mať svoju cestu, ako sa pohybovať a svoj čas, kedy začne chodiť.

Spinkanie – geniáne

So spaním je stále geniálny, aj keď bolo pár dní a nocí, kedy sme normálne nevedeli, vo co go? Ukázalo sa ale, že to skôr súviselo s posunom času na jesenný a po pár dňoch bolo všetko po starom – teda, že náš poklad spí cez deň ešte vždy trikrát a v noci, ak je všetko ok, sa budí dvakrát a potom už ráno. Zaspáva stále pri mliečku, čo je občas problém v aute či v kočíku, ale nejako ho už budeme musieť aj tu spracovať, lebo v babyšatke už tohto nášho cvalíka nosiť nevládzem, teda, búrlivé protesty má môj chrbát.

Celý mesiac sme boli zdraví, akurát sme pár dní soplili, ale podarilo sa nám toho zbaviť bez návštevy a vedomia našej pani doktorky. Jediné, čo nás občas trápi, je tuhšie hovienko na konci konečníka… ono obhrýzanie čohokoľvek, teda pre Jona najlepšie suchého rožku, nie je vždy ideálne, rovnako, ako nie je ideálne odmietanie večerných kaší, kde sa mu usilujem ponúknuť niečo, čo by jeho črievka lepšie pohlo. Inak je ale jedák poctivý, a na mliečku zavesený tak, že hoci má svoj pohárik s cucáčikom, zúrivo z neho ťahá ako z bradavky…

S rečnením je to veselé: má svoje bľabotanie, základom je mama, dede, de je a – spievanie. Tam už počuť aj nejaké to la la a kadejaké slabiky, lebo to, že celé tehotenstvo prežil v tieni gitary na mojom bruchu, sa začína čím ďalej tým viac prejavovať.

.. a ja…

Žijem, aj keď som chronicky unavená, v kuse chudnem, čo ale neznamená, že už oblečiem veľkosť 40… ešte nejaké tie kilečká okolo pásu sú, aj keď už mám tenšie nohy ako moja 10-ročná mladšia. Horšie je, že s prichádzajúcim chladným počasím riešim, ako dať dokopy tri veci: dojčenie, ochranu pred chladom a babský šmrnc. Teda, nerada by som preto, že som dojčiaca mama, vyzerala ako pochodujúce vrece. Pravdou je, že mnohé z mojich vecí, ktoré som si zadovážila po tom, čo som nútene odstavila kvôli astme Vojtíška, jednoducho nie je možné obliecť. Nie kvôli rozmerovým parametrom, dojčenie je v nich reálne nemožné.

Na druhej strane: najlepšie mi je – a Jonatánovi  tiež – v záhrade. Mne na strome či na kolenách, keď čistím vinič a kríčky ríbezlí a jemu v kočíku, keď prespí pomaly viac, ako tri hodiny v kuse popri čivkaní našej Fany, čo jest drozdica, obývajúca už nejaký ten rok na striedačku náš a susedov strom. No a novinka: vlasy definitívne nepadajú, takže konečne rastú a vyzerá to  so mnou dobre. Astma spí, psorka občas blbne, ale ja som v strehu a dobre vybavená, akurát teraz na jeseň sa pripomenuli moje kŕčové žily, takže niektoré dni som plánovane presedela.

Hm, a že ešte by som chcela vedieť, ako sa dá dobre zvládnuť domácnosť, malý drobček, plus štyria pubiši, jeden prvák, jeden škôlkar, záhrada, manžel, lekári, vybavovačky….? Lebo mne z toho ako škodná vyjde vždy kopa na žehlenie a obšívanie, ktorá rastie nejakým nevysvetliteľným koeficientom a tiež nejaká tá minútka môjho voľného – kvázi – času…

Jediné, čo si nenechám ale ukradnúť, je spánok. Jednoducho, keď padám, nechám sa padnúť a zatiaľ to, čo vyzeralo neodkladné a súrne a neviem aké, vždy do rána bieleho počkalo. To sa mi celkom páči!