Jonatán a ja – mesiac osemnásty

Doteraz som si myslela, že už neexistuje nejaká možnosť zrýchlenia pohybu nášho najmenšieho a že viac sa patlať v jedle  ako doteraz sa už nedá. V oboch aspektoch som sa mýlila. Napriek tomu, keď vidíme, ako rastie a ako s radosťou každému z nás rozdáva nádherné usmiate pevné objatia, tak jednoducho nemôžeme to naše túlidlo nemať radi.

Bez prekážok

Tak teda – ten pohyb. Celkom nad tým vážne premýšľam: ako je možné, že kým má drobec malé nohy, frčí s nimi ako namydlený… a čím ich má dlhšie, tým, ehm… podľa seba mám? Lenivejšie a pomalšie. Isté je, že Jonatán nemá brzdy – čomu zodpovedajú aj príslušné modriny na nohách, zvlášť teraz, keď sme ho v kraťasoch vyvliekli na záhradu a v kuse sa hojdal sám na záhradnej veľkej hojdačke… Hore a dolu stokrát…  a odpich lepší, ako formula jedna pri štarte.

Rýchly je ale všade – a vylezie tiež už všade, takže  už aj posledné bašty stoličkové obrovské pri počítači sú teraz pre zmenu po ležiačky, lebo nemám šancu stále ho obhliadať ani byť mu za pätami. Najnovšie ale neviem, ako zlikvidovať úchytky na šuflíkoch v kuchyni či malú bočnú poličku – tade sa predsa dá tiež vyliezť, mama! (To, že si urobil bunker pod stolom za chalanskými školskými taškami a v poličke botníka, už ani nekomentujem.) Dokonca sa už naučil vliezť sám aj do stoličky na kŕmenie, len von nie,  to robí ako pravý kamikadze iba štýlom idem a padám.

Najnovšie sa naučil otvárať vchodové dvere na byte a špacíruje sa po chodbe pri výťahu. Kým ho to ťahalo nahor, ešte ako tak, ale teraz už ho vábia schody aj dolu  od nás zo šiesteho, a to teda nevieme, ako by dopadlo. Lebo schody – to je jeho ďalšia vášeň. Hore už pomaly, ale isto, vyšliape aj sám, pridŕža sa steny či zábradlia, občas  skúša aj bez držania, ale to mu ešte moc nejde. Stále však žasnem nad jeho motorikou, ktorá presne strieda nohy – ani jeden z jeho starších súrodencov sa k takémuto systematickému pohybu po schodoch v jeho veku nemal.

Aj vonku behá rýchlo a nadšene – najviac sa mi páčilo, ako skombinoval svoje behanie a drozdy ráno v tráve na dvore. Nedoplo mu, že drozdy s ním hrajú naháňačku a tak sa pekne zabavil, až to bolo k neuvereniu… a ja tiež.

Pomaly sa skúšame preklápať na jednofázové spanie, ale teraz je to taký vabank: podľa toho, ako vstane. Dlhú fázu bez spánku síce Jon zvládne, ale večer nevie zaspať a budí sa ešte častejšie, ako keď si to pekne odtočí cez deň na dvakrát. Stále na mliečku, občas skúšame aj bez neho, keď príliš šantí, a dá sa vcelku rýchlo dostať do hajan. Len musím pri ňom posedieť… No a vyliezol nám ďalší zub – dolu naľavo trojka, takže čakáme na tú hornú.

…a ja..

Bojujem. Nielen s pubertou v štyroch vydaniach. Ale aj s časom a neskutočnou únavou. No a tým, čo mi nedokázala napriek sérii vyšetrení sestra v nemocnici diagnostikovať: pračudesnými hrčkami v podpazuší, ktoré si prídu, pobolia, odídu – vždy pravda po pár namáhavých dňoch či nociach… oficiálne mi nič nie je, výsledky mám ako z učebnice zo všetkého, na sone pani doktorka vyhlásila, že rakovina to určite nebude. Tak už len prežiť.

Babrem sa v záhrade a kosím strunovou kosačkou vraj tak dobre, ako chlap J. Len by som rada vedela, či aj chlapi potom mali tri dni takú svalovicu, ako ja. Snívam o dni, kedy u nás bude ticho, čisto, budem môcť do kina či divadla, slušne sa oblečiem a stihnem sa namaľovať, budem mať čas na svoje hobby a trošku sa budem aj nudiť. Zrejme som v polčase materskej dovolenky. Ale keď to reálne zvážim, momentálne by som nemenila. Dlhé ticho je nudné, poriadok a čisto znamená, že by nik u nás nežil… eeee – radšej nech je to práve takto! Rušno a pritom vo vedomí, že k sebe všetci patríme.