Jonatán a ja – mesiac osemnásty

Majdalenka Apolenka 2

Doteraz som si myslela, že už neexistuje nejaká možnosť zrýchlenia pohybu nášho najmenšieho a že viac sa patlať v jedle  ako doteraz sa už nedá. V oboch aspektoch som sa mýlila. Napriek tomu, keď vidíme, ako rastie a ako s radosťou každému z nás rozdáva nádherné usmiate pevné objatia, tak jednoducho nemôžeme to naše túlidlo nemať radi.

Bez prekážok

Tak teda – ten pohyb. Celkom nad tým vážne premýšľam: ako je možné, že kým má drobec malé nohy, frčí s nimi ako namydlený… a čím ich má dlhšie, tým, ehm… podľa seba mám? Lenivejšie a pomalšie. Isté je, že Jonatán nemá brzdy – čomu zodpovedajú aj príslušné modriny na nohách, zvlášť teraz, keď sme ho v kraťasoch vyvliekli na záhradu a v kuse sa hojdal sám na záhradnej veľkej hojdačke… Hore a dolu stokrát…  a odpich lepší, ako formula jedna pri štarte.

Rýchly je ale všade – a vylezie tiež už všade, takže  už aj posledné bašty stoličkové obrovské pri počítači sú teraz pre zmenu po ležiačky, lebo nemám šancu stále ho obhliadať ani byť mu za pätami. Najnovšie ale neviem, ako zlikvidovať úchytky na šuflíkoch v kuchyni či malú bočnú poličku – tade sa predsa dá tiež vyliezť, mama! (To, že si urobil bunker pod stolom za chalanskými školskými taškami a v poličke botníka, už ani nekomentujem.) Dokonca sa už naučil vliezť sám aj do stoličky na kŕmenie, len von nie,  to robí ako pravý kamikadze iba štýlom idem a padám.

Najnovšie sa naučil otvárať vchodové dvere na byte a špacíruje sa po chodbe pri výťahu. Kým ho to ťahalo nahor, ešte ako tak, ale teraz už ho vábia schody aj dolu  od nás zo šiesteho, a to teda nevieme, ako by dopadlo. Lebo schody – to je jeho ďalšia vášeň. Hore už pomaly, ale isto, vyšliape aj sám, pridŕža sa steny či zábradlia, občas  skúša aj bez držania, ale to mu ešte moc nejde. Stále však žasnem nad jeho motorikou, ktorá presne strieda nohy – ani jeden z jeho starších súrodencov sa k takémuto systematickému pohybu po schodoch v jeho veku nemal.

Aj vonku behá rýchlo a nadšene – najviac sa mi páčilo, ako skombinoval svoje behanie a drozdy ráno v tráve na dvore. Nedoplo mu, že drozdy s ním hrajú naháňačku a tak sa pekne zabavil, až to bolo k neuvereniu… a ja tiež.

Výmyselník

Napriek všetkému, že je milý, usmiaty, očká mu bľuskajú veselými ohníčkami – tak má svoje muchy. Je lapaj. Pohrozenie, prísne slovo, či ukázať nono – to pre neho nič neznamená, leda ak veľký vtip. Očividne skúša, čo urobíme, keď … vyhádže školákom školskú tašku, lebo už vie rozopnúť zipsy na nich… keď rozvlečie topánky po celom byte (najlepšie sú tie najväčšie) a nejako ich „zabudne“ v hrnci na zemi v kuchyni… … keď ťahom myši a šikovným prstom vypne počítač ako nič… keď vyťahuje smeti z koša a skúša, čo je jedlé… (takže chudák kôš zas poputuje na balkón).

Všíma si veci a nič neujde jeho pozornosti –  vietor, kamióny na ceste, stromy, deti. Na počudovanie ho vôbec nevzrušujú chrobáky. Na všetko ukazuje prstom, komentuje tou svojou „jonatánčinou“, lebo rozprávať sa nám veľmi nechce. Skúša sa skamarátiť s nočníkom, ale sám – mama, ty sa mi do toho  nemontuj!!!  Vlezie a vylezie z kočíka, vyzúva si za pochodu topánky kdekoľvek a čiapku podľa vzoru svojho najstaršieho bráchu veľmi rýchlo hodí za seba… môže byť zaviazaná akokoľvek… Vášňou stále ostávajú vtáčiky, vlaky, lopta. A telefón!!!

Toto nemusím…

Tento odsek by mohol byť stručný: nemusíme jedlo,  obliekanie a sprchu. Bez tohto by bol svet nesmierne krásny, ale ktovie prečo, mama stále chce, aby aspoň 3x do dňa jedol niečo normálne …  Zatiaľ ale vyhráva mama, a minimálne tie tri razy niečo do malého dostane… Na zemi inak skončí všetko: fľaška s pitím, chlieb, rožok, cestoviny, ovocie aj zelenina… Milosrdenstvo by dostali lekváre a cukríky, čo teda ja nepripustím… Nejako však ešte zázrakom prospieva a rastie, tak to neriešim.

Pomaly sa skúšame preklápať na jednofázové spanie, ale teraz je to taký vabank: podľa toho, ako vstane. Dlhú fázu bez spánku síce Jon zvládne, ale večer nevie zaspať a budí sa ešte častejšie, ako keď si to pekne odtočí cez deň na dvakrát. Stále na mliečku, občas skúšame aj bez neho, keď príliš šantí, a dá sa vcelku rýchlo dostať do hajan. Len musím pri ňom posedieť… No a vyliezol nám ďalší zub – dolu naľavo trojka, takže čakáme na tú hornú.

…a ja..

Bojujem. Nielen s pubertou v štyroch vydaniach. Ale aj s časom a neskutočnou únavou. No a tým, čo mi nedokázala napriek sérii vyšetrení sestra v nemocnici diagnostikovať: pračudesnými hrčkami v podpazuší, ktoré si prídu, pobolia, odídu – vždy pravda po pár namáhavých dňoch či nociach… oficiálne mi nič nie je, výsledky mám ako z učebnice zo všetkého, na sone pani doktorka vyhlásila, že rakovina to určite nebude. Tak už len prežiť.

Babrem sa v záhrade a kosím strunovou kosačkou vraj tak dobre, ako chlap J. Len by som rada vedela, či aj chlapi potom mali tri dni takú svalovicu, ako ja. Snívam o dni, kedy u nás bude ticho, čisto, budem môcť do kina či divadla, slušne sa oblečiem a stihnem sa namaľovať, budem mať čas na svoje hobby a trošku sa budem aj nudiť. Zrejme som v polčase materskej dovolenky. Ale keď to reálne zvážim, momentálne by som nemenila. Dlhé ticho je nudné, poriadok a čisto znamená, že by nik u nás nežil… eeee – radšej nech je to práve takto! Rušno a pritom vo vedomí, že k sebe všetci patríme.

1 Hviezdička2 Hviezdičky3 Hviezdičky4 Hviezdičky5 Hviezdičiek (7 hlasov, priemerne: 4,40 z 5)
Loading...

Komentáre k článku

  1. sisi, však je ich len sedem 🙂 TERAZ som frajerka, keď už najstarší sú samoodkladateľní puberťáci… ale dá sa, ak to berieš s humorom. Budem však úprimná – keď som mala prvé dve, tiež som padala na hubu. Vekom a pribúdaním počtu sa to všetko lepší – aj ja, aj deti 🙂

  2. Maria, kolko to mate deti? Ja mam len dve a teraz sa vytesujem, ze spia. Nechapem, ako ich dokazes upratat tak, ze jeden druheho, tretieho,…. nevyrusuje. Jaaaj, a to je len prvy den prazdnin. Ale hadam – zaciatok dobry, vsetko dobre?

Pridaj komentár