Jonatán a ja – mesiac siedmy

Tento mesiac znamenal pre nás mnoho nových skúseností – aj keď niektoré neboli pre nás oboch ani trochu príjemné. A priniesol mi poznanie, že napriek pokoju vo vnútri a prijatiu Jonatána ako úžasného dieťatka, moje telíčko predsa len už ťahá za kratší koniec…

Noviny

Normálne som začala premýšľať, ako to všetko bolo v tomto prelomovom období s našimi staršími deťmi – a veru sa priznám, že si to vôbec nepamätám. Napriek tomu všetky sedia, lozia, chodia, rozprávajú, motorika funguje, matiku milujú. Začalo to jednoduchou otázkou cez sms: A už sedí?

No nesedí. Chvíľu som aj bola taká mimo, predsa len ten tradičný míľnik 6 mesiacov znamenal kedysi, že už drobec musí (!) sedieť a hotovo. Lenže po pár pokusoch som videla, že snaha zdvihnúť sa by aj bola, len koordinácia pohybov a tiež naša váha a veľkosť budú potrebovať ešte nejaký čas. A tak sme stoličku na kŕmenie zatiaľ odložili z dohľadu, lebo pár kuknutí na múdre slová na nete ma presvedčili, že najlepšie Jonkovi urobím, ak ho nechám blázniť sa na brušku a trénovať nášup do sedu samého.

Presedlanie do športového kočíka privítal ale s nadšením – výhľad, ktorý má, sa mu páči a tiež aj to, že vieme spolu dobre komunikovať aj pohľadom aj slovne. Tak ako vždy som totiž vsadila na kočík, ktorý je otočený tvárou ku mne – chcem svet spoznávať s Jonkom spoločne a spolu sa z toho tešiť.

Čo miluje, je voda – naučili sme sa bláznivo špliechať dlaňami, chytať do náručia nie jednu, ale aspoň tri rybky či vyťahovať si štopeľ z vane len tak pätičkou…  Okrem toho bojujeme s chlípaním vody – takže jednak nedávam do nej nič penovaté či sprchovacie a jednak ho predsa len trochu chránim, voda u nás na sídlisku je termálna a pre malé deti značne železitá, takže ju pediatrička neodporúčala ani do váry.

No a sme pri tom: jedenie. Nejako sa mi veľmi do toho nechcelo, ja som nikdy nečakala na odbitie presného polroka, aby som začala deti niečím tlačiť. Niežeby Jon už zúfalo nepozeral do tanierov a nestrkal mi tam ruky. Ale nebyť jeho bráchu Kuba, ktorý sa v polovici siedmeho mesiaca rozhodol mu uvariť prvú mrkvičku, asi by sme sa ešte k tomu nedostali. Keď sa nám chce, varíme a papáme, keď nevychádza čas, nie. Zatiaľ však to čo dostal, neprotestoval, i keď občas mám mrkvovú pleťovú masku. Skúšali sme aj hrášok, zemiačik, kaleráb, a dnes aj tekvicu. 

Najlepšie je na tom so spánkom: okrem času, kedy nám liezli zuby a strašili nás bacily spáva v noci aj cez deň úplne skvele. Rozostupy dvoch  hodín bdenia sa momentálne utriasli s troma, max. štyrmi blokmi spania, kedy ho nezobudí nik a nič, pravda, ak občas na ňom nepristane iniciatívne niekto z jeho rozjašených súrodencov. Najkrajšie sú jeho prebúdzania kedykoľvek: úsmev, roztiahnuté rúčky a oči beťársky dokorán.

Bacily sú osobitná kapitola spolu so  zubami. Smutne sme si vzdychli, že s nimi zle a bez nich ešte horšie, lebo každé pretlačenie zubu nám prinieslo horúčky, hnačky, zlé zaspávanie a spanie… Nočné pochody nás obrali o sily, našťastie nám vždy po týždni priniesli zúbky – takže už ich máme dva dolné! Ešte čakáme, čo a kedy a za akého scenára prinesú horné navreté hrče a dúfame, že to už bude bez podozrení na bacily, sáčky na moč, výtery a odbery krvi. 

Oveľa radšej sa vidíme, keď si tárame bababa, vava, tata… a keď v nepokoji pekne počujem: Ma-ma! Hráme sa s rukami, skúšame pinzetový úchop aj hladkanie iných, a najradšej si obzerá svoju ruku, keď si sám sebe ukazuje, mám sa všelijak… A spievať, spievať, spievať, posúvať sa po zemi ako zvedavý červík, pričom klasické baby hračky dostávajú košom, lebo zaujímavejšia je garáž s autíčkami jeho veľkých bráchov a ešte lepšia obrovská farebná tatrovka. Alebo aspoň misky, lyžičky a varechy z maminej kuchyne.

No a mama

Tá si spieva „Už mi lásko, není 25…“. Jasne som to pocítila, keď sme mali nočné pochody: bola som síce nadmieru pokojná a rozvážna, chápala som Jonkove bolesti aj ich príčiny, nedokázala som sa na neho hnevať, trpezlivosti som mala za vagón, čo mi teda občas pri starších deťoch chýbalo… Len – dospávam každú noc týždeň, padám do postele ako kameň a týždeň nevyspatia pre mňa momentálne znamená prebratie štafety bacilov a tak som teraz rada, že nemusím (a nemôžem) hovoriť. Mať dieťatko v tomto veku je nádherné, ale telíčko už nemá drive ako v rokoch dvadsiatich a nie je obnoviteľné za 4 hodiny spánku…

S Jonatánkom sme však zohratá partia – a niet nad to, keď ho volám k sebe, on roztiahne rúčky a nadšene sa ku mne ťahá. Teda, okrem situácie, kedy mu čistím nos a uši, samozrejme…