Jonatán a ja – mesiac šiesty

Sedela som tak pred pár dňami nad našim spiacim zázrakom a pozerala fotky v mobile. Vrátila som sa až tam, kde som ho fotila prvý raz v nemocnici… aký rozdiel! Ako krásne vidieť, čo všetko sa už náš drobec naučil, ako rastie, mení sa a krásnie! Máme doma polročné bábätko a sme z neho stále nadšení.

Mrštné, usmievavé, utárané

Toto by boli asi také tri najdôležitejšie aspekty tohto nášho mesiaca, ktorým sme ukončili prvý polrok. Jonatánko je neuveriteľne mrštný a ohybný chlapček, napriek svojej veľkosti a váhe. Keď ho porovnám s prvorodeným, parametrovo podobným vo vývoji, tak jednoznačne mi z toho vychádza aj iná, akčnejšia povaha .

Kým Sam sa nikdy veľmi netrhal a nenamáhal – a dodnes mu to ostalo, Jon je presný opak: učenie a poznávanie nových vecí a hlavne pohybov ho neuveriteľne teší! Veľmi rýchlo pochopí aj maličký posun či náznak pomoci a využije ho vo svoj prospech. Tak sa teraz pokúša prísť na to, ako sa v polobrátke z chrbátika na bruško podoprieť, aby si mohol sám sadnúť alebo ako správne vsunúť kolienka pod seba, aby mohol liezsť a nie sa iba plaziť ako húsenica. Pozorovať ho pri tom je nádhera: nadšenie a vytrvalosť sú jednoznačne jeho silné stránky.

Už skúša aj otáčať dlaňou, keď sa ho pýtame: „Ako sa máš, poklad náš? Len tak, všelijak…“  a oči sa mu smejú. Prekladá veci z ruky do ruky a veľmi rýchlo chytí do nej čokoľvek, čo ho zaujme. Hoci sa mu nedarí samému ešte tlieskať, (ale trieskať do misky malou vareškou áno), hra na „ťapy, ťapy, ťapušky“ patrí k favoritom dňa. Už vidím, že za chvíľočku skončíme s polohovateľným lehátkom – naučil sa prichytiť sa kraja a celý sa zdvihnúť hore, aby viac videl a aspoň viac sedel… Sám sa v sede ešte veľmi neudrží, ale netrápime sa s tým – náš čas príde. Čo sa v ňom skrýva, vidno najlepšie večer vo vani: rýchlosťou blesku sa prevráti na bruško a loví svoje ryby do dlaní, cmúľa ich a šťastne plieska rúčkami do vody… akurát sa mu neveľmi páči, keď sa pri tom jašení omylom ponorí tvárou do vody a má tú potvoru mokrú aj v nose! To musíme rýchlo z vody von!

Napriek tomu je to jedno šťastné dieťatko, ktoré sa vždy pozná podľa veľkého úsmevu a zvedavých,  beťárskych očiek. Kamkoľvek ideme, vie sa krásne usmiať a tak sú z neho všetci fascinovaní. Zistili sme, že je to neuveriteľne výhodné pri vybavovaní na akýchkoľvek úradoch. Jonatánkov úsmev otvára všetky dvere lepšie a rýchlejšie, ako akýkoľvek bakšiš – ktorý som nikdy nedala a nemienim dať. 

Od začiatku mesiaca máme Jonka už aj neuveriteľne výrečného: okrem plaču a hrkútania sa nám vo veľkom prihovára svojím „da, de, do, ba, be, va, ta a te“, niekedy v dlhom slede za sebou. Deti s ním nadšene komunikujú a napriek nedokonalosti slovníka bábätkovkého si obe strany očividne veľmi dobre rozumejú. Najkrajší je Jon, keď niečo chce, a nie sme poruke tak, ako by si želal: to vykrikuje mierne rozčúlené, zato hlasné „A!“.

Zdraví sme ako repy, okrem nie veľmi šťastného pozostatku nejakej virózy, čo sme si minulý mesiac odhnačkovali a odhorúčkovali… zostali nám z nej pozostatky vo výsledkoch krvi, našťastie už je lepšie a tak sme aj čerstvo zaočkovaní.

Chystáme sa aj na ďalšiu novinku: hore cez ďasienko nám už vidno prvé dva zúbky, veľké ako lopatky… Jon je trošku nepokojnejší pri zaspávaní, ale napriek tomu úplne skvelý. V tomto štádiu už jeho súrodenci boli podstatne horšie zvládnuteľní.

No a máme športový kočík, hlboký je už posunutý tam, kde mu bude dobre.

A ako mama?

Mama urobila zopár radikálnych vecí: prvá z nich bola, že sa bola dať ostrihať a zafarbiť. Vlasy mi padali ako lístie na jeseň, len hrabať stačilo…  Nadôvažok som vyzerala prapodivne – pol vlasov šedivých, vyrastených, druhá polka ešte zafarbených. Strih mám taký hríbikový, ako na strednej škole – a som spokojná. Rýchla údržba mojich brčiek ma baví. Horšie to skomentoval manžel, keď sklamane povedal: „Toto nie je ono…“ Nuž čo, že vraj chlapi milujú dlhovlásky. Komentáre slečny nebudeme komentovať. Baby – kamošky strih veľmi pochválili a to je fajn.

Potom sa mama radikálne upokojila. To znamená, že prestala riešiť neriešiteľné a učí sa tešiť zo všetkého naokolo. Už ma neiritujú veci, vrátane puberťáckeho neporiadku, natoľko, aby mi to vzalo dobrú náladu, aj keď na poriadku stále trvám. A čuduj sa svete: čas problematickej, až vynútenej komunikácie s pubišmi na niektoré témy je tatam… prídu aj sami, chechceme sa, viem sa na nich spoľahnúť.

No a mama začala normálne spávať. To znamená, že líha do postele pred polnocou, lebo by nerada rozbila hlavou monitor nášho deduška z rodu PC. Akurát mi z jedného dňa na druhý odišla krásna pleť z čias tehu, takže musím vziať mojej madmoaselle niečo z tých jej zázračných fľaštičiek…