Jonatán a ja – mesiac štvrtý

Najkrajšie komentuje nášho rastúceho Jonatánka naša kamarátka Erika, ktorá pracuje vo Viedni. Vidí ho tak raz za dva týždne a vždy zhíkne: „Ale veď on je zas väčší, krajší a šikovnejší!“ Nie je to tým, že sa nemá kde nabažiť bábätka – opatruje len o deň mladšie dievčatko…

Valibuk a smejo

Jonatánka sme vážili na poradni, keď mal asi 14 týždňov – a váha nám vtedy ukázala 7130 g a namerali sme 67 cm. Očkovať nás hneď nemohli, lebo prvú stopu po očkovaní na ramienku zhodnotila pani doktorka ako citlivú – ale nakoniec sa o týždeň ukázalo, že je to len vec pokožky, nie zlého hojenia. Pichanie zvládol s troškou plaču, ale našťastie teplôt alebo nejakých výkyvov v správaní. 

Bežným poznávacím znamením nášho Jona začína byť hlasný smiech a neustály pohyb – ako sme skonštatovali s ockom, žiadny flegmatik sa do našej rodiny nepritrafil. Nakoniec – niet ani divu pri tejto našej hyperaktívnej zostave, ktorá v kuse rozpráva a hýbe sa, vyzeral by medzi nimi fakt ako čierna ovca. Najkrajší je Jonatánko po zobudení, nádherne sa usmieva a je dokonalým životabudičom pre nás všetkých. Dokonca aj po puberťáckej prehánke, keď je ešte niektorý z nich ofučaný, Jonatánov úsmev v štýle „ja ťa mám stále rád“ dokáže zlikvidovať zlú náladu ako zázračným prútikom.

Začíname sa vo veľkom dvíhať do sedu a ešte viac sa mu páčia „hrátky“ na lietadlo – smiechu nie je konca. Šikovno si chytá hrkálky, ale má len pár obľúbených, za ktorými je ochotný sa natiahnuť. Na oltár vlasti padli vďaka dvom šikovníkom aj motýliky na hracom kolotoči – Jon ich ťahal do nemoty za krídla a aj s Mikiho pomocou zlomili závesnú tyčku z plastu. Náhradu som ešte nevymyslela, ale očividne drobcovi motýliky chýbajú. Ku koncu štvrtého mesiaca sme sa naučili výskať – a to mali naše deti ohromnú radosť z nového prejavu a Jon ešte viac z toho, čo dokáže. Chlapčiatko dostalo aj novú interaktívnu hraciu deku, ale radšej je, keď sa s ním ktokoľvek rozpráva.

So spaním sme v zásade dobre – zaspáva lepšie, pomaly dochádzame na finty. Udalosťou mesiaca je, že sme sa konečne naučili piť poležiačky v spánku, dokonca už neskôr odmietal v noci byť dojčený na rukách. Ide nám to tak fajn, že sa netreba ani dávať odgrgnúť, z čoho mám pri jeho váhe veľkú radosť. Veľkú noc sme však oplakali obaja: maminka maškrtila a experimentovala a Jonatánkovo bruško štrajkovalo… Takže sme od soboty do štvrtku spali prabiedne, a ja som mala svalovicu po nočných pochodoch plus herpes ako hrom.