Jonatán a ja – mesiac tretí

Majdalenka Apolenka 0

Pozerám na obrovitánsku tašku, plnú vecičiek, nad ktorými som len prednedávnom híkala nadšením a nehou.

Všetky tie prdelaté záležitosti, voňavé, vyprané, sú nachystané na expedíciu k ďalšiemu potencionálnemu užívateľovi – lebo nám sú už malé.

Rastieme ako z vody – či z mliečka?

Jonatánko teda šľape – každým dňom je väčší, krajší a šikovnejší. Možno by som si to ani tak neuvedomovala, nebyť kontroly mojej kamarátky, ktorá Jonka vidí tak raz za týždeň, keď sa vráti z práce v zahraničí.  „Ale on je zas väčší, Mária!“ Zvýskne zakaždým nadšene a porovnáva ho so svojou Líviou, ktorú opatruje a je od Jona len o deň mladšia. „Veď tá má len tri kilá… bojím sa ju prebaliť a chytiť!“

Jon má teda požehnané šunky – všade a poctivo založenú bradu. Čo je však najkrajšie, vôbec mu to neprekáža v nadšenom kopčení, mávaní rukami a otáčaní sa. V polovici tretieho mesiaca sa sám od seba obrátil z chrbátika na bok – takže dávame na neho pozor, nech sa mu nič nestane… Už žiadne novorodeňa, ktoré leží, spí a nehýbe sa! 

Zmena je aj v pohybe – je oveľa mrštnejší a samozrejme na svoje si prišla aj ruka – ťahanie plienky či osušky je národným športom, o vlasoch ani nehovoriac, aj keď je to všetko ešte len skôr náhodný pokus niečo zovrieť a sám od seba ešte plánovite do ruky nechytí. Hrkálku však udrží a ku koncu tretieho mesiaca s nadšením ťahá motýliky na kolotoči nad sebou. 

Neuveriteľné sú jeho pokroky v „rozprávaní“ – pridávame aé, oé, gé, a aj aó… z krátkeho slabikovania prechádzame do pospevovania si a komunikáciu si obe strany – pretože Jonatánko sa rád rozpráva s kadekým, dokonca aj s realitnou maklérkou vo veku, ktorá je z neho paf – neskutočne užívajú. 

Z čoho sa však všetci doma tešíme, je jeho smiech – pretože už nie je len pohybový, teda ústami, ale aj hlasný – a smeje sa rád a často. Jakub dokonca povedal, že Jonatánko sa smeje celým telom, čo jednoducho treba vidieť! Najkrajšie je, že mladý malý muž začína byť šteklivý a jeho mierne obranná rozveselená grimasa pri šteklení je nákazlivo smiešna. 

Prešli sme do veľkej vane – vaničku po sestre sme definitívne umyli a postavili na expedíciu späť. Jonatán si veľkú vaňu očividne užíva a čľapoce sa tak, aby nik nemal pochybnosti o jeho nadšení z vody. Horšie je to stále s obliekaním, ktoré ani náhodou nepatrí k obľúbeným činnostiam nášho drobca. Na počudovanie ale má rád kočík, a nechá sa v ňom voziť do nemoty – rekord máme 4 hodiny v parku bez dojčenia, a domov sme šli len preto, lebo mama bola už mierne omrznutá. 

Posledná novinka prišla teraz dva dni nazad – Jonatánko sa už v polohovateľnom lehátku nielen pozerá okolo seba, ale zaprie sa lakťami za seba a nadvihne sa dopredu, koľko sa len dá. Deti sú z neho nadšené a pištia, najradšej by už boli, keby behal (to by asi bol rád aj Jon), takže ich musíme trošku hamovať.

Pupček máme stále prelepený, aby sa pekne stiahol – už je to podstatne lepšie, len nebudeme provokovať.

Na poradni vo veku 10 týždňov sme zas hviezdili – pani doktorka nás pochválila, akurát sa nášmu chlapčiatku nepáčilo to strieborné koliesko, ktoré mala pani doktorka zavesené na šnúrke okolo krku a potom mu ho kládla na bruško a chrbátik. Jon mal vtedy 6630 gramov a 63 cm. Keď som sa pýtala, ako má vlastne vyzerať také dieťa vo veku nášho syna, dostala som úsmevnú odpoveď, že Jonatánko má parametre minimálne 5 mesačného dieťaťa.

Z hračiek má najradšej Jon svoje vlastné päste a ruky – prehrá sa s nimi dlho, a statočne si ich tlačí do pusy. Po cca 80 minútach však môjmu bohatierovi dochádzajú baterky, takže odchádza do hajan.  Zmenu máme i v tom, že sa nám darí samému odgrgnúť si vo zvláštnej polohe v spánku a dokonca už neprotestujeme proti papaniu mliečka po ležiačky pri mamine v noci.

Zvládli sme aj náročnú cestu z juhu Slovenska na sever, ktorú takmer celú Jon prespal… teda, za pomoci jedného prazvláštneho dojčenia bez odopnutia hladoša z vajíčka… a zvykáme si na babyšatku.

… a ja…

Stále by som spala. Mám pocit, akoby na mňa padlo všetko  to čakanie a pôrod a tiež šestonedelie.  Len spať nie je kedy, všetko sa tu točí v rýchlom tempe. U gynekológa som ešte stále  nebola, ale zvláštnymi cestičkami som sa dostala k lekárke, ktorá dala moju astmu pod kontrolu. Je to neuveriteľne príjemné nemať opuchnuté a slziace oči. Na radu sa dostáva aj psoriáza – po návšteve kožnej sa na tvár odváži už len zriedka a nakrátko – zato zakotvila na mojich rukách, ktoré sú bodkované, našťastie teraz nič spod svetra nevidieť.

Váha už tak šialene nejde dolu a podľa toho, či som vyspatá alebo nie, sa cítim byť tučná. Na rotanu sa mi ale nechce, skôr mám chuť stále viac jesť napriek predpísanej diéte kvôli psorke. Na spodnom poschodí je pokoj – ešte sa neozval žiadny príznak plodnosti, maximálne sa tak na pol dňa objaví trochu hustého hlienu. Užívame si teda s drahým amonorheu, ako sa dá a ako nám obom únava dovolí – lebo pravdou je, že nie je ani reči po mojom bežnom ponocovaní a do postele padám často skôr ako naši puberťáci, niekedy zárovno s Jonatánkom. Túžim po obedňajšom spánku, ale veľmi sa mi  nedarí.. teda, už ani neviem, kedy som tak naposledy spala. Domácnosť a vybavovačky okolo domu plus návraty detí zo školy v čase môjho najväčšieho zívania nedávajú spaniu cez obed šancu na úspech.

S Jonatánkom sa z nás stáva zohraná partia… a je nám spolu dobre.

 

1 Hviezdička2 Hviezdičky3 Hviezdičky4 Hviezdičky5 Hviezdičiek (12 hlasov, priemerne: 4,90 z 5)
Loading...

Pridaj komentár