Jonatán a ja – miesiac ôsmy

Toľko trpezlivosti ako tento mesiac som v sebe ešte nikdy nenašla. A to iba pre jedinú vetičku, ktorú mi do telefónu zaštebotala moja kamarátka ešte v deň, kedy mal Jon šesť mesiacov: „Už sedí?“ 

Už!

K tomu samostatnému sedeniu sme sa dopracovali pár dní pred ukončeným ôsmym mesiacom. Som na seba hrdá, že som to vydržala a nechala Jonatánka „bejt“ – všetko, čo som naštudovala na nete k sedeniu a správnemu času k tomu, sa do bodky potvrdilo. Jon bol často na brušku – čo nakoniec miloval – a každodenné pechorenie a motivácia sa vyplatili. Už sa dokáže aj sám samostatne posadiť, aj keď ešte to nie je na jednotku a tým pádom to ani nerobí stále, stojí ho to ešte dosť námahy. Sedí však už pevne a nepadá do strán ako puding, čo predtým, keď som sa o to pokúšala, bolo pravidlom – dokonca aj vo vysokej stoličke. Teraz už máme zo sedenia všetci radosť, Jon asi najväčšiu, lebo môže svoju pozornosť sústrediť na iné svoje priority.

Jasné, že medzi ne patrí pohyb dopredu. Plazenie a gúľanie mu idú neuveriteľne rýchlo! Neexistuje na zemi nič, čo by nedočiahol a nedostal sa k tomu.(Takže bolo na mieste varovanie pre jeho súrodencov, aby si láskavo začali ukladať svoje veci na miesto…)  Najkrajší bol hneď v prvý deň, ako sme ho zaniesli začiatkom ôsmeho mesiaca do chlapčenskej priestrannej izby. Priestoru okolo sa vôbec nezľakol a prvé, na čo sa zameral, bola obrovská vyklápacia tatrovka jeho bráchov. Doplazil sa k nej a celý sa nasúkal do vyklápačky. Hovel si tam tak šťastne, až sme sa mohli od smiechu popučiť. Nakoniec, vášeň k autám – a pramalý záujem o vlastné hračky – mu ostal. Najmilším miestom hry je drevená garáž plná autíčiek Janka a Vojtíška a ja som veľmi rada, že všetky ich štvorkolesáče sú natoľko kvalitné a pevné, že Jonkovi neublížia. Z jeho hračiek ostali v milosti len niektoré: určite však závesné zrkadielko, loptička s rolničkou vo vnútri, „TV“ farma  a obrovská kocka na rozvoj motoriky. Gumové hračky či hrkálky rovnako ako u ostatných súrodencov nie sú jednoducho v kurze.

Ďalšou vášňou je… papanie! Dokonca až tak, že si sám diriguje nahlas, kedy bude papať. „Mmmmammma, ham!“ Je jedno, či mu ponúknem svoje mliečko, ktoré je stále No 1., alebo niečo z repertoáru ovocia a zeleniny nasurovo – najlepšia je očistená mrkva. Bežne spráska banán, dokonca a j kúsky melóna, jablko ho veľmi neberie, ale dá sa nakecať. Polievky a zemiačky sú in, rovnako, ako aj večerná kaša, ktorá pribudla až koncom mesiaca, keď veľmi búchal do pultíka na stoličke pri našej večeri…  Najviac sa mi na ňom páči, že nepotrebuje nič extra jemné a rozmixované priam do rozplynutia. Oveľa väčšiu pasiu má z hryzkania a objavovania skutočnej štruktúry potravy, aj keď samozrejme, berieme ohľad na to, že zuby sú ešte len štyri.

No, keď sme pri nich – prvá jednotka hore vyšla v pokoji, kým tá druhá si zmyslela, že pravý orechový čas je počas cesty na dovolenku naprieč Slovenskom na diaľnici za horúceho dňa v autosedačke.. a tak sme ku kamošom dorazili s čerstvo prerezaným zubom a riadne umrnčaným Jonkom.  Odvtedy ale máme načas pokoj a Jonatánkov úsmev patrí k najkrajším na svete.

Cestujeme toto leto veľa a v zásade prežijeme, aj keď zaspávanie v sedačke je náročné. Ak šoférujem, musím ísť tak, že je mladý muž nadojčený, nakŕmený, prebalený a nie príliš naobliekaný – lebo teplo Jon nenávidí! A potom stačí len jemne spievať a je v limbu. Horšie to je, ak je cesta dlhá a na diaľnici ho schytí okamih „O“ a hodina „H“. Ešte horšie, aj keď sedím pri ňom a za jazdy ho dojčím – a ocko šoféruje… trvá to dlho… a môj chrbát to cíti, nadôvažok, spánok je potom len v rámci nevyhnutnej 45 minútovej pauzy. Čo nás však riadne vytrápilo, bol zápar na ritke z toľkého cestovania v teple. Ani jeden náš drobec nemal taký „vzorkový“ a to sme na to použili všetky možné super anti bio a neviem aké krémy. Skončili sme v repíkovom odvare minimálne 3x za deň plus Imazol… už je to lepšie a hojíme sa krásne, ale som v strehu. Jon sa totiž už podvedome na tých miestach škrabe a ja by som si najradšej s ním vymenila kožu.

Napriek všetkému tomuto spáva Jon neuveriteľne dobre ako vo dne, tak v noci. Stále má maximálne 2, až 2,5 hodinové intervaly, takže spíme 3x za deň. Večer sa uloží okolo ôsmej pri mliečku a prespí do polnoci, nadudá sa, do piatej sme v kľude, zas si stiahne svoje a potom okolo tej šiestej, pol siedmej ráno sa na mňa v posteli usmieva slniečko.

Že mu pusa ide, o tom niet pochýb, najlepšie by ho bolo počuť: mama, vava, tata, baba, papa, toto, dede….! Perfektne reaguje na každého člena rodiny a vie ho pekne priradiť. Na Annu sa smeje, ešte len ju začuje – vie, že ona je šašo. S Vojtíškom sa rád vyláska, s Jankom hladká, s Františkom pokecá a prehrá sa. Na výmysly je dobrá Mária a Filip na čítanie. Ale keď príde domov tata z práce, môže byť mama neviem ako  vzácna, je ochotný pustiť aj mliečko, len aby mu daroval ten najsamkrajší úsmev. Aj ráno sa k nemu domotká na posteli, aby si ho vyobjímal a pokecal si s ním…

… a ja…?

Vidím, že Jon veľa chápe a tak mi pribúda úloha znovu vychovávať a určovať hranice – nielen tým veľkým, od ktorých bude všeličo kopírovať a odkukávať (tak sa napríklad učia riešiť problémy pokojným rozhovorom a nie vrieskaním po sebe). Aj Jonatánko už začína pišťať pre kadečo a vidno, že je lapaj. Tiež sa musí učiť trpezlivosti a o tom, že by ma skúsil pri dojčení čo len pohrýsť, nie je ani reči. Skúsil to pár krát a bradavka šla von, príhovor bol prísny a Jon si pomrnčal – ale viac neskúšal. 

Unavená som zas za štyroch a do postele padám. Jon je síce nádherne pokojné a dobré dieťatko, ale aj on, aj súrodenci potrebujú svoje. Kým je hore, snažím sa robiť čo treba s ním a veľa si pritom spievať a rozprávať sa, čo miluje. Akonáhle však zaplače, robota ide bokom a vie, že mama je jeho. Je to v tomto kolose náročné, ešte dobre, že má dosť pestúnov. Už som však vyrástla z toho, aby som naťahovala umrnčané dieťa po byte len preto, lebo ešte nemám hento a toto urobené. Však robota nie je zajac… a deti rastú tak rýchlo! Kedy by som sa s ním vymojkala, keď nie teraz?

A.. odvážila som sa odvážiť. Fu, nič moc. Aj keď oblečenie o tom nehovorí a mnohí mi skladajú komplimenty, ako dobre vyzerám po pôrode a po toľkých deťoch. Napriek tomu tých 8 kíl naviac je nespochybniteľných. A tak teraz vyvíjam vedeckú teóriu o váhe plných prsníkov dojčiacej matky. Mohli by vážiť aspoň 6 kg, nie? Nech mám alibi a nemusím pozerať na zvyšky na bruchu… lebo ani len na rotanu sa mi nechce. Ale, prežijem.

Žiť mi chutí, napriek únave a hore povinností. E3te tak chytiť do rúk konečne gitaru – keď už Jon objavil hrkálky z rytmickej sady a zamiloval sa do nich – a môžeme sa zas tešiť z muziky.

A ešte aj z toho, čo príde… s Jonatánkom a jeho rastom, s čím súvisí stále pokojná a radostná atmosféra u nás doma. Som za to vďačná.