Skôr než som začala so svojou regulou, napadla mi ohromujúca definícia frátra Johna Hardona o smrteľnom hriechu zvanom lenivosť. Lenivosť je „lenivosť vôle alebo otrava z vynaloženého úsilia nevyhnutného na vykonanie každej dobrej práce“. Áno, vedela som, aké to je, keď sa mi nechcelo vstať z kresla a otravovať sa s domácimi

prácami. Vedela som, čo to znamená nudiť sa z toho dôvodu, že som doma.

„Dobrá práca môže byť fyzická úloha, ako napríklad chodenie; alebo duševná úloha, ako napríklad písanie; alebo duchovná povinnosť, ako je modlitba.“

Veru tak, patrí sem aj umývanie dlážky okolo záchodu alebo udržiavanie vyrovnaného rozpočtu, alebo modlitba ruženca v rodine!

„Neodmysliteľná pre lenivosť je neochota vynaložiť úsilie na výkon povinnosti, lebo si to vyžaduje obetu a úsilie.“ Koľko ráz som sa počula povedať: „Ale ja nechcem; bude to trvať večne?“

„Ako hriech sa to nesmie zamieňať so smútkom nad ťažkosťami spojenými so splnením záväzku, ani s neslobodnými pocitmi odporu, keď čelíme nepríjemnej práci. Stáva sa to hriechom, keď dovolíme, aby zdráhanie ovplyvnilo vôľu, a následkom toho sa nevykoná to, čo by sa vykonať malo, alebo sa to vykoná horšie, ako by to vykonal zodpovedný človek.“

Takže keď sa mi niečo nechcelo urobiť, to bola jedna vec, ale ak som konala podľa tohto pocitu, potom sa to už stávalo hriechom. Ak som mala vo zvyku neumyť riad po obede alebo neustlať si ráno posteľ, či nepotrestať deti za zlé správanie, potom sa veci nakopili a ja som zbadala naozaj iba ovocie svojej lenivosti.

„Lenivosť môže tiež znamenať odpor k Božím vnuknutiam alebo priateľstvu s Bohom, keď máme obetovať seba alebo prácu, čo je potrebné na spoluprácu s milosťou alebo na zachovanie si stavu milosti,“ píše fr. John Hardon. „Tento druh lenivosti je v priamom protiklade s láskou k Bohu a je jedným z hlavných dôvodov, prečo sa niektorí ľudia možno po rokoch čnostného života prestávajú snažiť o dosiahnutie svätosti, alebo sa dokonca Bohu odcudzia.“

Premýšľala som, či moja neschopnosť nájsť si náležitý čas na modlitbu nebola skôr dôsledkom lenivosti ako zaneprázdnenosti. Zdalo sa, že vždy som mala čas na čítanie knihy alebo časopisu, alebo na sledovanie televízie, ale s modlitbou to akosi nevychádzalo.

Začala som si uvedomovať, že lenivosť je skutočne smrteľný hriech, pretože je to choroba vôle. Je to duchovná rakovina, ktorá sa šíri potichu, takže to pacient ani nezbadá, a celý čas vyžiera duchovnú vitalitu. Vždy, keď som sa jej podvolila, dokonca v takej hlúpej veci, ako je pranie, dovolila som chorobe viac sa zakoreniť. Lenivosť by dokonca mohla ohroziť moju večnú spásu. Nechcela som stratiť dušu pre kopu špinavého šatstva!

A tak som uvidela skutočné spojenie medzi stavom mojej duše a stavom môjho domova a rodinného života. Možno som nemala obviňovať svoje povolanie za to, že sa mi zdalo také bezvýchodiskové; možno som bola na vine ja! Sama som si bola najhorším nepriateľom.

Neskôr som si uvedomila, že som prišla na všetko toto učenie o lenivosti počas tej zimy v novom tisícročí, keď som si myslela, že mi Ježiš nepomáha, ako sľúbil. On mi však pomáhal. Počas čítania Svätého písma mi odhalil veľmi závažnú trhlinu v mojej duši. A odrazu som to všetko asi po prvý raz vnímala veľmi vážne. Bola som úplne usvedčená – a trochu zúfalá.

Ako mám nájsť východisko z tejto situácie? Cítila som sa príliš slabá.

Kvaky by nemali mať nijaké dierky od červov, ak ich chcete predať.

V Kanade je to kritérium, aby produkt dostal označenie „A“. Ak je tam dierka od červíka, môžete ju vyrezať nožom, ale nesmie sa pritom odlúpiť veľká časť šupky. Ak sú dierky od červíkov veľké a kvaka je celá poorezávaná, považuje sa za vyradenú a odhodí sa ako nepredajná. Ak je však na nej malá dierka od červíka a zvyšok kvaky je dobrej kvality, môžete ju položiť do debničky na predaj.

Philip vyrastal na rodinnej farme a často pracoval s najatými pomocníkmi, keď triedili a orezávali kvaky pred balením. Niekedy zbadal, že miera vyradených kvák je vyššia ako bežne a pri prehliadke často našiel dokonal použiteľné kvaky v debničke na vyradené plodiny. Napokon si uvedomil, že kým dával osobitné inštrukcie robotníkom, väčšina z nich robila to, čo mala, a množstvo vyradených kvak bolo v norme. No ak na niečo zabudol, alebo nezdôraznil nepatrný rozdiel, ako ten s dierkami od červíkov, mnohí robotníci na to sami od seba neprišli, a tak neodviedli dobrú prácu. Ak dodržiavali to, čo sa im povedalo, chránilo ich to pred výčitkami a mohli si oprávnene vziať svoju mzdu napriek tomu, že plytvali veľkým množstvom úplne dobrých kvák.

Problém bol v tom, že najatí robotníci sa nezasvätili do zmyslu postupu. Prácu vykonávali bez záujmu, nepoužívali pri nej rozum. To sa veľmi reálne môže stať, keď začnete s regulou matky – myslieť si, že keď ste sa už rozhodli, všetko pôjde hladko. Vyžaduje si to dávku realizmu. Pri rozhodnutí uplatniť regulu v živote musíme zapojiť nielen našu vôľu, ale aj náš rozum. V manželskom povolaní existuje len málo problémov, ktoré by sme nakoniec nezdolali pomocou modlitby a rozumu. Len čo som začala so svojou regulou, vstúpil do toho Boh a odhalil mi cestu, ktorou som sa podľa neho mala vybrať, a poskytol mi na to milosti a potrebnú chápavosť. No musela som aj premýšľať, a niekedy veľmi intenzívne. Občas som si dokonca pripadala, že na úlohu ženy v domácnosti asi musím mať doktorát!

A tak ako vo Philipovej skúsenosti na farme aj v tomto je rozdiel medzi najatým pomocníkom a synom. My matky nie sme najaté pomocníčky, ktorým sa iba povie, čo musia urobiť, a slepo sa tým riadia. Nie, my sme dospelé dcéry a ženy Kráľa a musíme konať ako dcéry a ženy. Musíme sa priznať k svojim povinnostiam a ujať sa poslania, ktoré nám zveril náš nebeský Otec, a aktívne sa odovzdať do plnenia jeho vôle. To znamená nechať si čas a veci si dobre premyslieť, aby sme našu regulu doladili a „pohrali“ sa s rozvrhmi a tabuľkami. To, že sa veci nedajú okamžite do poriadku, keď sa rozhodneme ich zmeniť, ešte neznamená, že niečo nefunguje. Chce to iba viac premýšľať. To všetko je súčasťou postupného zapájania sa do procesu. Mohlo by vám trvať roky, kým si vypracujete regulu podľa vašich predstáv, ale čas nerozhoduje. Ako raz povedala Matka Tereza: „Boh z nás nechce mať úspešných, ale verných ľudí.“

Zaváži skutočnosť, že ak aj padneme, znovu sa vyštveráme hore a použijeme svoj rozum, aby sme prišli na to, čo Boh od nás žiada, a opäť sa o to pokúsime.