Piata kapitola(1). Tretia priorita: partner

S treťou prioritou sa začneme venovať sviatosti manželstva a najmä tomu, na čo sa vzťahuje Katechizmus, keď hovorí o manželstve ako o zvláštnom type posvätenia (KKC, 1535). Posvätiť niečo znamená vyčleniť niečo na špeciálny účel a v tretej priorite sa zaoberáme prvým účelom sviatosti manželstva: rozvíjanie hlbokého a osobného vzťahu medzi manželmi, odrážajúc zvláštnu milosť jednoty, ktorá spája manželské páry.

Podobne ako pri kňazskom svätení si potrebujeme uvedomiť, že sviatosť manželstva má umožniť splniť poslanie – v tomto prípade poslanie služby a lásky voči manželovi (manželke).

Zdráhavý vzťah

Bol september. Mala som dvadsaťsedem rokov. Chystala som sa vyjsť si večer von do mesta s priateľmi. Do izby vošla mama a niesla darčeky od Philipa. Otvorila som krásnu bonboniéru a vdychovala vôňu úžasných ruží s dlhými stopkami, ale zrazu ma pochytila zlosť. Prečo, ako sa opovažuje? Veď dobre vedel!

Stále som bola sama a práve v tú jeseň som nastúpila na bakalárske štúdium a Philip odišiel na inú univerzitu do Ottawy, aby si tam urobil magisterské štúdium. Povedala som mu, že ak by som sa niekedy vydala, bol by to určite za neho – pretože z neho by bol dobrý manžel a otec – ale že nemám ani v najmenšom úmysle tak urobiť. Napokon, Philip bol môj priateľ a chcela som, aby to tak zostalo. A nezáležalo na tom, čo som k nemu cítila, pretože som sa zaprisahala, že sa vzdám akýchkoľvek milostných vzťahov. Chystala som sa dokončiť školu a potom vyriešiť, či ma Boh povoláva stať sa rehoľníčkou.

A teraz si trúfa poslať mi cez polovicu krajiny kvety a čokoládu! Zavolala som mu a obvinila som ho zo skrytých úmyslov. „Posielaš mi darčeky ako prejav dvorenia! Ako si mi mohol poslať takéto darčeky?“

Samozrejme, Philip sa hral na neviniatko a ospravedlnil sa mi so slovami, že naozaj nepomyslel na význam kvetov a čokolády. Chcel mi iba poslať nejakú drobnosť na moje narodeniny, keďže sme priatelia – vari je to nejaký hriech?

Keď bol doma na Vianoce, stále som mala pocit, že má azda záujem o viac ako iba o priateľstvo. Keď sme boli raz spolu na večeri, obvinila som ho z toho, že ma odvádza od môjho povolania.

„Stanem sa rehoľníčkou,“ povedala som, „a ty ma chceš odviesť od povolania, ku ktorému ma sám Boh povoláva! Daj si pozor!“ Philip sa však iba hlasne zasmial.

Zmiatol ma jeho nenútený prejav a trochu ma nahneval jeho rafinovaný úškrn na tvári. Pre mňa to bola vážna vec! Na tridsiate narodeniny som si sľúbila, že sa nikdy nevydám. Dokonca aj v prvých začiatkoch puberty som si myslela, že je tak veľa dôležitejších vecí, ktorým sa môžem venovať; môžem byť rocková hviezda alebo politička, alebo právnička, alebo urobiť kariéru v reklame! Svet som mala otvorený dokorán a nič nebolo menej dôležité, ako vydať sa, mať deti a natierať malý drevený biely plot!

Môj odpor k manželstvu zosilnel, keď sa moji rodičia odlúčili po dvadsiatich šiestich rokov manželstva. V sedemnástich som usúdila, že manželstvo je zlá vec, fraška, niečo plné napätia a nepochopenia, čo sa môžskončiť iba bolesťou. A keď som videla moju mamu plakať každý deň po celý rok, vedela som, že to nie je pre mňa. Nikdy by som nepripustila, aby som sa stala takou zraniteľnou a otvorenou takému silnému pocitu odmietnutia.

Môj najväčší zápal proti manželstvu však prišiel až po obrátení, pretože som nedokázala vôbec pochopiť, ako by som mohla milovať Ježiša a zároveň aj nejakého muža. Zdalo sa mi, že tie dve veci sa navzájom vylučujú. Nevidela som spojitosť medzi životom viery a manželstvom; ako svetáckosť manželstva s pozemskými starosťami a povinnosťami môže viesť k svätosti alebo približovať človeka k Bohu.

Prekvapivý telefonát od Boha

Nasledujúcu jar sa Philip vrátil do môjho rodného mesta a ja som s ním, samozrejme, trávila čas, veď bol mojím dobrým priateľom – v skutočnosti najlepším priateľom. Počas leta som však začala pociťovať niečo nové: povolanie do manželstva a vzťah k Philipovi! Vo svojom zmätku som sa porozprávala s niekoľkými kňazmi a oni sa prikláňali k tomu, čo som rozpoznala. Zašla som za rehoľníčkou, ktorú som poznala, a povedala som jej o svojej dileme. Dala mi dobrú radu: mala som sa zaoberať náboženským životom a zároveň chodiť s Philipom.

Keďže som sa stále nevedela rozhodnúť, zaumienila som si v tú jeseň ísť na púť do známej quebeckej svätyne k sv. Anne de Beaupré, ktorej sa pripisuje veľa zázračných uzdravení. Dva dni som strávila v bazilike a horlivo som sa modlila o vedenie. V istej chvíli, keď som sa modlila pred sochou starého svätca, som sa zrazu naklonila bližšie, aby som si prečítala jeho meno. Bol to sv. Joachim. Srdce mi prestalo biť. Pozrela som od jeho sochy ku väčšej soche sv. Anny v hlavnom kostole. Prelietavala som pohľadom medzi nimi dvoma a zalapala som po dychu: „Svätá Anna si vzala za manžela sv. Joachima!“

Moje druhé meno je Anna a Philipovo Joachim. Anna a Joachim! Philip a ja! Bola som si istá, že som dostala odpoveď.

Keď som sa však vrátila domov, začal ma trápiť nepokoj z toho dôvodu, že by som mala ísť do manželstva. Stále som sa modlila k Bohu: „Ak chceš, aby som sa vydala, musíš ma donútiť, aby som to chcela, pretože nechápem, čo má manželstvo so mnou spoločné!“ Ako zvyčajne aj teraz Boh konal so mnou rovnakým spôsobom. V januári, po typicky dlhom období zmätku, prišiel okamih poznania: videla som, ako slová „Milujem ťa“ vhupli ako blikajúca neónová reklama do mojej predstavivosti a v tom okamihu som vedela, áno, chcem si zobrať Philipa za muža. Už som nemala nijaké pochybnosti.

Philip a ja sme sa vzali, ako sa patrilo, na sviatok sv. Anny a Joachima, 26. júla toho roku.

Manželstvo je dôležité

Napriek novoobjavenému presvedčeniu a láske k Philipovi mi veľa rokov trvalo, kým som prekonala niektoré ťažkosti, ktoré som mala s manželským povolaním. No keďže som vedela, že Boh ma do neho povoláva, musela som mu dôverovať, že ma obdaruje potrebnými milosťami na úspešné manželstvo. Keďže som vedela, z akého prostredia som vyšla, musela som veriť, že Philipova vyrovnaná výchova prelomí akýkoľvek kolobeh zlyhania, ktorému by som mohla byť vystavená. A tiež som študovala a modlila som sa, aby som sa dozvedela, ako mať dobré manželstvo.

Najviac mi však pomohlo zistenie, že manželstvo bolo v prvom rade neoddeliteľnou súčasťou Božieho plánu pre stvorenie. „A stvoril Boh človeka na svoj obraz… muža a ženu ich stvoril“ (1 Gn, 1, 27). Keď som mala biblické štúdium kníh Genezis a Exodus, prekvapilo ma, že každá väčšia postava v týchto knihách Starého zákona žila v manželstve! Adam, Noe, Abrahám, Izák, Jakub, Jozef, Mojžiš… Pane Bože, veď aj Panna Mária bola vydatá! Tajomstvo manželstva, jeho poslanie a prijímanie manželskej lásky mali akosi v Božom pláne prvoradé postavenie. A pochopila som, že ak som povolaná do manželstva, svätosť dosiahnem iba cez toto povolanie.

Vážne rozčarovanie

S Philipom sme strávili medové týždne cestovaním po Kanade. Otehotnela som skôr, ako sme prišli do nášho nového domova v Calgary. Obaja sme dostali takmer hneď zamestnanie učiteľov na miestnej katolíckej škole.

Prvé dva roky manželstva sme mali nečakané ťažkosti. Stres z novej kariéry, geografická zmena, okolo iba zopár priateľov a nejaké rodiny, prvé tehotenstvo s ťažkými nevoľnosťami a potom bábätko, nové finančné úvahy a fakt, že na nás začali klásť obrovskú záťaž rodinné povinnosti, ktoré pre nás boli dovtedy neznáme. A spôsob, ktorým sme zvládali stres, bol nesprávny.

Prestali sme sa ako pár spolu modliť a do nášho zvyčajne blízkeho vzťahu vstúpilo napätie a tlak.

Mala som pocit, že Philip už nebol ten muž, ktorého som si vzala. Milujúci a láskavý muž, s ktorým som bola zasnúbená, bol teraz zavalený požiadavkami nového zamestnania a voči mne bol odmeraný. Chýbali mi naše dlhé a pútavé rozhovory, najmä keď som bola doma na materskej dovolenke s bábätkom. Tým, že som bola tak ďaleko od domova a nemala takmer nijakých priateľov či rodinu, často som sa cítila opustená, nechcená a osamelá.

Chcela som, aby mi Philip nahradil všetku tú osamelosť tým, že mi venuje celý svoj voľný čas. Časom som v srdci začala pociťovať, že som bola oklamaná – že manželstvo bude naozaj také, akého som sa pôvodne obávala. Srdce sa mi začalo uzatvárať. Už som Philipovi menej dôverovala. Bola som doma čoraz viac nešťastná a cítila som sa odmietaná, keď sa Philip po príchode z práce so mnou nechcel po večeroch rozprávať.

Philip, naopak, sa nechcel rozprávať, pretože mal pocit, že ja som mala stále nejaký „problém“ a on už viac problémov zvládnuť nedokázal. Pre neho bola moja nespokojnosť iba ďalším stresom na jeho zozname stresov, a to takým, s ktorým si nevedel dať rady. Bezradne si uvedomoval, že som si jeho zaneprázdnenosť vysvetľovala ako odmietnutie – ako skutočnosť, že pre neho už nie som taká dôležitá. Vedel však, že pre svoje pracovné zaťaženie mi nedokáže venovať toľko dlhých nenútených hodín ako v časoch zasnúbenia, keď mal čas na to, aby mi masíroval chodidlá alebo hral so mnou karty.

Napokon, teraz už mal povinnosti a cítil sa dotknutý, že som neprejavila dostatok pochopenia pre tlak, ktorý mal v práci. Trápili ho finančné starosti a podkopávali jeho sebadôveru, pretože pre neho to bol znak zlyhania v jeho úlohe zabezpečiť rodinu. Ani sa nechcel so mnou modliť, pretože mal pocit, že môj duchovný život by nejako nabúral alebo zatienil jeho vlastný.

Odo mňa očakával predovšetkým to, aby som tu „bola“ pre neho, aby som ho podporovala, ja som však bola príliš ponorená do svojich bojov. Po čase sme sa opäť presťahovali na východné pobrežie. Philip a ja sme boli vážne rozčarovaní jeden z druhého a zo všetkých našich vznešených ideálnych mét o dokonalom manželstve. Namiesto toho sme sa vzájomne čoraz viac odcudzovali a nedostávali sme jeden od druhého to, čo sme hľadali.

Spomínam si, ako som jeden večer sedela na kraji nízkeho stolíka, pozerala na Philipa, on na mňa, a pomyslela som si: „To je tá chvíľa, keď sa ľudia rozvádzajú.“ Chcela som ho ignorovať, zabudnúť na neho a žiť si svoj život ďaleko od povinností, ktoré nás spájali. Philip sa práve cítil bezmocne a chcel uniknúť z problémov.

Aký bolestný a odporný okamih to bol. Nemali sme v úmysle sa rozviesť a ja som premýšľala, či by som ho len tak vedela ignorovať a pokračovať vo svojom vlastnom malom svete. Takmer všetko mi pripadalo lepšie ako manželstvo, a mne sa nechcelo vynakladať úsilie na to, aby sa to zlepšilo. Keď Philip nakoniec povedal: „Podľa mňa by sme to mali vyriešiť,“ moje srdce sa zdesilo.

A potom sme urobili jedno veľmi malé rozhodnutie, ktoré sa týkalo toho všetkého, čo môžeme urobiť vzhľadom na oslabený stav našej zdráhavej a znechutenej vôle: rozhodli sme sa zúčastniť na šesťtýždňových prednáškach v čase veľkého pôstu v našom kostole, jednu hodinu týždenne, ako znak nášho sľubu voči sebe a Bohu. Bola to jediná vec, ktorú sme boli schopní urobiť, aby sme nepreťažili naše už beztak zaťažené duše.

A toto rozhodnutie spôsobilo, že milosť v našom manželstve začala účinkovať. Hoci sa zdalo, že sme si odniesli málo z obsahu tých prednášok 40-dňového Pôstneho obdobia, náš záväzok, že budeme pracovať na našom manželstve, vyústil do začiatku skutočnej zmeny medzi nami.

Úloha manželskej lásky

Pomaly som si začala uvedomovať, že zdravie manželstva závisí od našej definície lásky. Keď som si vzala Philipa, urobila som tak, lebo som ho „milovala“. Z dnešného pohľadu si však myslím, že som bola v tomto smere tak trochu sebecká. Hľadala som koniec rozprávky „a žili šťastne až do smrti“. Chcela som, aby ma rozmaznával a aby som bola spokojná ako v čase zásnub. Chcela som, aby ma Philip podporoval. A očakávala som, že láska predstavuje ustavičnú útechu od Boha zmiešanú so všetkým dohromady!

Začala som si však uvedomovať, že manželská láska nie je taká, ako sa opisuje v rozprávkach. Láska nie je o emóciách či sentimentalite. Nie je to ani o erotike či sexuálnej príťažlivosti. Nie je to o romantike ani o náklonnosti. Nie je to dokonca ani o priateľstve či spoločnosti. Uvedomila som si, že manželská láska nie je v zásade niečo, čo mám hľadať pre seba.

Namiesto toho som začala vidieť úlohu prislúchajúcu zvláštnemu posväteniu našej sviatosti. Boh mi zveril úlohu manželky. Lásku som mala vnímať ako niečo, čo mám dávať, a nie prijímať; dávať svojmu manželovi dar seba samej: dar môjho času, mojej podpory, mojej prítomnosti, celej mojej bytosti. Postupne som sa mu teda začala dávať, dávať sa do služby pre neho, začala som klásť jeho potreby nad moje a žasnúť nad darom tohto skvelého muža, ktorého mi Boh priviedol do života. Tohto muža, ktorý sa tiež začal učiť milovať ma, slúžiť mi, utešovať ma – napriek všetkým mojim slabostiam a chybám!

Táto zmena sa vždy začína s Božou milosťou. Veď ako manželky musíme spolupracovať s milosťou. To nie je vždy ľahké. V niektorých ťažkých chvíľach, keď sa mi nechcelo byť k Philipovi milá alebo niečo pre neho urobiť, som si dokonca myslela, že ho nemilujem! Pomaly som však čoraz viac chápala, že odovzdať sa mu, milovať ho, byť tu pre neho, aj keď sa mi nechce, to bola tá najväčšia láska.

Je to preto, lebo skutočná láska je rozhodnutie, a nie pocit. Je to skutok vôle, odovzdanie seba druhým pre ich dobro. Je to ustavičný proces, a nie niečo, čo sa dá zvládnuť naraz, a niekedy to môže byť veľmi nepríjemné ako každé ukrižovanie sebeckosti. Neprináša to vždy všetky tie emocionálne odmeny, ktoré očakávame, aspoň nie na začiatku.

Temná noc duše v manželstve

Tu som spoznala, že to strašné rozčarovanie, ktorým sme prechádzali, bolo temnou nocou duše v manželstve. Keď sme skutočne jedno, zjednotení sviatosťou, Boh našu manželskú lásku očisťuje a premieňa. Ako Boh očisťuje dušu jednotlivca od hriešnosti, aby napomohol jeho vzťah s ním, tak to bude tiež robiť u tých, ktorých povolal do vzťahu s ním ako pár.

Svätá Faustína nás uisťuje, že Boh použije všetko, aby uskutočnil našu premenu – že on nepremárni ani jediný pokus privodiť dobro.

Pre temnú noc je typický druh slepoty – nevidieť nijaký náznak toho, že sa deje niečo veľmi dôležité. V manželstve je realita našej sviatostnej lásky často nejasná – niečo, čo ide hlbšie, ako sme schopní vytušiť či pochopiť. Rovnako ako najintenzívnejšie pôsobenie Boha v našich dušiach je skryté, čisto duchovné, a my to teda nedokážeme rozpoznať naším rozumom či pocitmi, takisto opakujúci sa nedostatok uspokojenia v manželstve môže mnoho ráz viesť k tomu, že si myslíme, že to už nie je láska.

Ťažkosti a suchota týchto období tu však nie sú na to, aby spôsobili koniec. V Božom pláne je pre každé ukrižovanie určené zmŕtvychvstanie.

Keď sa zdalo, že sebeckejšia láska medzi mnou a Philipom odumrela, začali sme zažívať jemnosť čistejšej, obetavejšej lásky a spoznali sme, že milovať sa navzájom je základná úloha nášho povolania.

Fulton Sheen raz povedal, že práve z tohto dôvodu je manželský sľub na mieste. Sľub má ochraňovať manželstvo pred prirodzenou ľudskou túžbou odísť v tom čase, keď sa zdá, že veci nefungujú. Sľub má byť ochranou, reťazou, ktorá udržiava pár spolu dosť dlho na to, aby Boh mohol pretvoriť ich manželstvo. Ako povedal Sheen, vysoký stupeň rozvodovosti v našej spoločnosti nie je ani tak znakom, že tieto páry majú vážnejšie problémy ako druhé páry, ale že iba jednoducho nedodržali svoje slovo.

Mnohé páry nemajú dostatočnú predmanželskú prípravu, nesprávne si vykladajú, čo sa deje v ich manželstvách, a mylne sa domnievajú, že manželstvo sa skončilo. A z tohto dôvodu sa im zdá logické rozviesť sa.

A dodalo mi to nádej, že aj napriek temným časom, keď sa zdalo, že milujúci vzťah medzi mnou a mojím manželom je nemožný, keď sa všetko zdalo na hranici zrútenia, Boh naozaj pracoval. Bol tam, či už som ho vnímala, alebo nie. Dodalo mi to tiež nádej, že on nás z toho vyvedie. A to aj urobil.

Potreba dobrej komunikácie

V každej sviatosti sú vždy slová, ktoré sprevádzajú udelenie milosti. Kňaz slovami vyslovuje rozhrešenie v spovedi a dáva pritom znak kríža a sviatosť je účinná. Takisto aj v manželstve vyslovujeme sľub v deň svadby a spoločne s naplnením manželského aktu je sviatosť platná.

Hovorené slovo má byť teda v manželstve pokračujúcim zdrojom milostí, spôsobom neprestajnej zdravej komunikácie s partnerom. Komunikácia je kanál, ktorým majú milosti pravidelne vstupovať do nášho spoločného každodenného života. Je to základné jadro manželskej lásky. Bez nej nebudeme schopní priblížiť sa navzájom ako pár.

Počas nasledujúcich pár rokov som dostala dosť ponaučení v tejto oblasti. Ako prvé bolo, že som začala pripisovať Philipovým skutkom iba dobré motívy. Raz som sa celý deň na neho hnevala pre nejakú vec, čo urobil, a nakoniec som si ho večer podala, keď čítal v posteli. Obvinila som ho z toho a onoho a farizejsky som čakala na jeho odpoveď. On sa mi však len pozrel do očí a povedal: „Vieš, miláčik, bolo by určite lepšie, keby si sa ma radšej zastala namiesto toho, aby si si vymýšľala rôzne skryté motívy mojich činov.“ Potom sa obrátil späť ku knihe.

Uvedomila som si, že to, čo povedal, je pravda. Vždy som tak nedočkavo prekračovala vonkajšie zdanie vecí a pripisovala som negatívne úmysly všetkému, čo robil. Tak som sa rozhodla, že ho už nebudem posudzovať. Boli chvíle, keď všetko vonkajšie naznačovalo opak. No keďže som sa rozhodla, že sa ho zastanem (lebo nie je celkom jasné, či urobil zle), nikdy som si už nedovolila domnievať sa, čo si myslí, skôr ako mi to povedal. Pomohlo mi to pochopiť, aké zbytočné bolo, keď som ho z niektorých vecí obviňovala. Problémy sa i tak nevyriešia tým, keď sa nájde vinník. Namiesto toho som začala hľadať spôsoby, ako ja asi prispievam ku konfliktom medzi nami. A moje pokusy v komunikácii voči nemu začali byť otvorenejšie a úprimnejšie. Namiesto toho, aby som vstúpila do dialógu s obviňovaním, začala som radšej pristupovať k diskusiám so stratégiou „pozrime sa na to, ako by sa to dalo vyriešiť“.

Naučila som sa z toho aj ďalšie veci. Napríklad som sa rozhodla, že nikdy nebudem ženou, ktorá muža sekíruje. Alebo dokonca viac – uvedomila som si, že nemám právo snažiť sa muža ovládať, pretože nie je rozumné, aby som dospelému mužovi diktovala, ako má žiť svoj život, aké televízne programy má, alebo nemá sledovať, či ako má myslieť, alebo ako sa má cítiť.

To však neznamená, že nemám právo do ničoho vstupovať, alebo nič ovplyvňovať. Veď napokon práve som zdôraznila, aká dôležitá je komunikácia. Pokojne môžem niečo navrhnúť, alebo obrátiť Philipovu pozornosť na veci, ktoré považujem za dôležité, pretože súčasťou lásky je hľadať dobro druhého. A niekedy si to vyžaduje partnera povzbudiť, alebo láskyplne ho napraviť.

Existuje však úzka hranica, ktorá prináša so sebou pokušenie – medzi hľadaním jeho dobra a zasahovaním do jeho života. Rovnako ako Boh aj ja som musela dovoliť manželovi, aby uplatňoval svoju slobodnú vôľu a robil vlastné rozhodnutia o svojom živote. Musela som ho nechať tak! Veď je človek a musím prejaviť rovnakú úctu voči jeho osobnej slobode, ako by som to chcela aj ja pre seba.

Existuje však ešte niečo dôležitejšie pre dobrú komunikáciu, čo som sa tiež dozvedela od Fultona Sheena: že kresťanské manželstvá zlyhávajú len vtedy, ak manželia zlyhajú vo svojom kresťanstve. Uvedomila som si, že musím zaobchádzať s mojím manželom s rovnakou kresťanskou úctou, akú by som aplikovala na akéhokoľvek iného dôležitého človeka v mojom živote. Moje správanie, tón môjho hlasu a postoj vo všeobecnosti musí byť taký istý, aký by som použila pri kňazovi alebo pápežovi, alebo pri samotnom Ježišovi.

Pochopenie úlohy našich emócií

Aj keď mám to všetko na pamäti, ešte vždy sa mi stane, že sa nahnevám, alebo som netrpezlivá, alebo beriem veci osobne. Spočiatku ma to znechucovalo, lebo som nepochopila správnu úlohu svojich emócií.

Kultúra, v ktorej žijeme, zdôrazňuje emócie a pocity ako základ, na ktorom máme žiť naše životy. Namiesto toho, aby sme používali rozum na posudzovanie objektívnej skutočnosti vecí, na rozlišovanie dobra od zla a ako nástroj na rozhodovanie, pýtame sa sami seba, ako sa cítime. Všetkému, čo mi neprináša dobrý pocit, sa musím vyhýbať. Ak sa cítim dobre, veci sú fajn.

Ak sa necítim dobre, čokoľvek, čo spôsobuje tieto pocity, musí byť zlé. Veľmi významne to ovplyvňuje manželskú komunikáciu: ak je niečo pre mňa dobré a pre môjho partnera nie, on sa určite mýli. Ak vo mne niečo vyvoláva zlé pocity, ale u neho nie, potom sa opäť on mýli! Ak kladiem moje pocity na prvé miesto, zvyknem pristupovať k rozhovoru s vyhraneným postojom. Keďže mám pravdu ja, lebo sa takto cítim, on musí súhlasiť. Ak nebude súhlasiť, nemusím ho počúvať; musím ho len presviedčať. A preto k nemu nie som nikdy naozaj otvorená.

Potom sa stane, že základné skutočnosti sa stanú nejasnými. Konflikty sa nedajú vyriešiť. Nemožno sa dostať zo slepej uličky. Ako sme hovorili v kapitole o druhej priorite – o vlastnej osobe, ak sa budem slepo držať iba svojich pocitov, potom môj rozum nebude robiť svoju prácu a moja vôľa sa oslabí. Ak si nedokážem rozumne pohovoriť o situácii so svojím manželom, uviaznem v emocionálnom bahne.

Keď som si uvedomila toto úskalie, začala som tvrdo pracovať na každej konverzácii – rozlišovať medzi pocitmi, názormi a tým, čo bola skutočnosť alebo pravda. Úmyselne som začínala vety slovami „Cítim, že,“ „Môj názor na to je,“ a „Skutočnosť je taká,“ aby sme sa ja i Philip cvičili, ako rozlišovať skutočné problémy. To nám pomohlo zamerať sa na problémy rozumne, bez emocionálnych reakcií, ktoré nás zavádzali.

Harmonické spájanie názorov

Po čase som pochopila ďalšie dôležité hľadisko komunikácie: že skutočná láska sa prejavuje v úprimnej túžbe počúvať potreby toho druhého. Učila som sa pozorne počúvať a uvedomovala som si, že nemôžem vstupovať do dialógu s ním s úmyslom presviedčať ho a „vyhrať“ bez toho, aby som bola otvorená pre Philipov oprávnený názor.

No čo ak on nesúhlasil? Po čase som si uvedomila, že je možné a v skutočnosti veľmi bežné, ak majú dvaja ľudia s dobrým úmyslom rôzne názory a pohľad na tú istú vec. Musela som sa naučiť odolať svojmu prirodzenému tvrdeniu – „ak mám pravdu ja, on sa mýli“. Môže sa stať, že obaja máme pravdu, ale možno iba čiastočnú pravdu, a že sme povolaní zosúladiť obe hľadiská, aby sme dospeli k úplnej a harmonickej zhode. Uvedomila som si, že nikdy nemusím pozerať na Philipa ako na prekážku v mojich zámeroch a že manželia majú fungovať v jednote. A majú spájať aj odlišné stanoviská, aby prišli k najlepšiemu riešeniu.

Problém podriadenosti

Práve tu treba pochopiť otázku rovnosti oproti podriadenosti. Na začiatku nášho manželstva som sa zvykla podriaďovať jeho rozhodnutiam, pretože som si myslela, že od ženy sa to požaduje. Presne som Philipovi povedala, čo si o tom myslím, a potom som nechala rozhodnutie na neho.

Napokon, on bol hlavou domova a rozhodovanie bola jeho úloha ako muža rodiny, no nie?

Philip nikdy so mnou nesúhlasil v tejto konkrétnej myšlienke „riaditeľského miesta“. Jemu sa pri tejto predstave vybavila bojazlivá, slepo poslúchajúca manželka a manžel, ktorý bol takmer určite polovičný tyran.

Myslel si, že náš vzťah nebude zdravý, ak sa budem podvoľovať jeho rozhodovaniu ako pravidlu namiesto toho, aby sme sa spolu dohodli. Pretože ak by to malo byť pravidlom, neodrážalo by to podľa neho realitu nášho vzťahu a bolo to neprirodzené. A okrem toho si myslel, že mi to poskytlo výhovorku, aby som sa nezapájala, a jemu hrozilo nebezpečenstvo, že vlastne nič neprediskutuje; mohol iba konať. To predstavovalo pokušenie stať sa malým diktátorom.

No ja som čítala veľa kníh, katolíckych aj protestantských, o autorite v rodine a bola som presvedčená, že sa to zhodovalo s kresťanským učením. Takže keď som mu povedala, čo si myslím, nechala som na neho, aby to sám vyriešil. Musím priznať, že niekedy sa to javilo ako zbytočné – povedať, čo si myslím, a potom ho sledovať, ako sa otočí a urobí presný opak. Niekedy bolo pre mňa veľmi ťažké, „podriadiť sa“ jeho rozhodnutiam – bez ohľadu na to, či som si myslela, že boli vykonané po jasnom a zrelom uvážení – jednoducho len preto, že bol muž. Podriaďovala som sa však jeho autorite. Ak to spôsobovalo, že sa vo mne hromadil malý hnev či vzdor, myslela som si, že nie je správne, mať takého pocity.

Jedného dňa však môj vzdor tak narástol, že som vytiahla svoj Katechizmus. „Dobre, pozrime sa, kde to je napísané, že sa musím podriaďovať jeho autorite?“ Nuž, nič som tam nenašla. Najbližšie veci sa týkali autority vo všeobecnosti, a tá sa jasne prikláňala iným smerom: predpokladá sa, že pre každú autoritu musí existovať „proti-autorita“, aby miernila alebo chránila pred zneužitím.

Vzala som si z poličky knihu pápeža Jána Pavla II. O dôstojnosti a povolaní ženy a tam som si prečítala niečo, z čoho sa mi zatočila hlava: nemôže byť opravdivé splynutie, ak nie je opravdivá rovnosť; nejde o to, že manžel je nadradený a manželka podriadená; manželstvo si vyžaduje vzájomnú podriadenosť.

Vošla som do kuchyne a chytila som sa okraja stola. Ján Pavol II. ma práve oslobodil a ja som bola nahnevanejšia ako predtým. Bolo to, ako keby ma niekto lákal na čokoládu, a jediné, čo som mohla urobiť, bolo sa za ňou naťahovať; naťahovať sa za mocou, ktorej som sa neprestajne vzdávala, a nedosiahnuť ju. Celé dva dni som bojovala s túžbou prevziať kontrolu, presadiť sa a vydobyť si od Philipa vládu nad naším manželstvom. Modlila som sa o silu.

Potom hnev odišiel a ja som posadila Philipa k stolu a prečítala som mu všetky úryvky, ktoré ma tak hlboko zasiahli.

Všetko je to o láske, nie o moci

Manželstvo nie je iba o nekompromisnom určovaní povinností a o úlohe rozhodovať. Nejde tu o to, kto bude mať moc nad druhým. Pochopili sme, že manželský vzťah podľa Božieho plánu je viac o tom, ako sa stať jedno rozumom a srdcom, o sebadarovaní a službe druhému. Autorita v manželstve je viac o vedení a pomáhaní príkladom a slovom, o ochrane toho, koho milujeme, o ukázaní smeru a podpore partnera a o obetovaní sa pre dobro druhého. Jedným slovom, je to o láske.

A tak sme boli s Philipom vyzvaní na vzájomnú podriadenosť založenú na vzájomnej láske. Základnou otázkou pre nás obidvoch bolo, či sa vzdať, alebo si zachovať možnosť uprednostniť vlastné túžby nad právami, potrebami a záujmami toho druhého. Vedela som, že vo všetkých veciach som sa mala snažiť ho milovať, odovzdávať sa mu, byť ako Ježiš, ktorý sa celý daroval.

Tiež som si uvedomila, že nemám Philipovi iba zveriť svoje myšlienky a nechať ho, aby sám rozhodol. Mám dospieť k rozhodnutiu spolu s ním. Pre mňa to bola výzva na zrelosť, prevziať vzájomnú zodpovednosť za vedenie nášho manželstva, a nie urobiť pohotovo z Philipa obetného baránka, ak sa veci nepodaria.

Zistila som, že náš predošlý spôsob, ako sme sa stavali k veciam, zabraňoval úplnej jednote. Keď žena necíti, že jej názor je dôležitý, je pre ňu ťažké, aby sa cítila dôležitá ako človek. Iba uznaním svojej úplnej rovnosti, ľudskej dôstojnosti a zodpovednosti v manželstve som pocítila, ako ubúda odpor v mojom srdci voči Philipovi, a prežívala som voči nemu novú otvorenosť.

Čo robiť s nesúhlasom

Som presvedčená, že existuje iba pár rozhodnutí, ktoré treba v manželstve urobiť, kde nemožno dosiahnuť uspokojivý kompromis. Keď nemožno dosiahnuť kompromis vo vážnej situácii, zrejme to značí, že ako pár nie sme ešte pripravení urobiť rozhodnutie, alebo že môžu existovať iné problémy v manželstve, kde nám môže pomôcť poradenstvo zvonku.

A ak je medzi nami úplný nesúhlas? Potom sa Philip a ja rozhodneme zaujať to či ono stanovisko a v zásade sa podriadime tomu človeku, ktorý sa daným problémom zaoberá, alebo tomu, kto je v tom lepší. Napríklad ja sa zvyčajne podriaďujem Philipovmu úsudku o údržbe auta a jeho oprave, pretože on sa v tých veciach vyzná. A on sa zvyčajne podriaďuje mne v otázkach financií.

Práve sme mali možnosť zhodnotiť našu hypotéku. Veľmi radi by sme si s Philipom dali opraviť strechu, zaviesť lacnejšie kúrenie na drevo, zrekonštruovať okná a urobiť ďalšiu potrebnú údržbu. No už sme nechceli viac dlhov. Teraz som ja tá, ktorá spravuje naše peniaze, pretože som v tom lepšia. Každý sme sa chopili rôznych povinností v našom manželstve, ktoré sú založené na našich talentoch a záujmoch, a nie na nejakom vopred dohodnutom spôsobe práce založenom na pohlaví.

Keď sme skontrolovali všetky výpočty, ako aj zvážili náš cieľ znížiť dlh, zdráhala som sa navýšiť hypotéku. Philip nesúhlasil. Myslel si, že to je rozumný krok opraviť dom skôr, ako sa jeho stav zhorší.

No zhodli sme sa, že to urobíme podľa mňa. Prečo? Vzhľadom na to, že túto povinnosť v našom manželstve som prevzala ja, Philip ostáva nestranný a ja môžem slobodne konať. Podriadil sa môjmu úsudku, samozrejme, po dôkladnej debate, lebo vie, že ja mám lepšie schopnosti narábať s peniazmi.

Zároveň sme zistili, že podriadiť sa druhému musí byť aktívne rozhodnutie – a to najmä pre človeka, ktorý úplne nesúhlasí. Nesúhlasiaci partner to nemôže nechať prejsť len tak pasívne, pretože by sa v ňom iba hromadil odpor. Keďže môže byť ťažké žiť s dôsledkami (Philip to pociťuje najmä vtedy, keď príde účet za benzín), nesúhlasiaca strana musí byť pripravená, aby si prijaté rozhodnutie vedome „osvojila“.

No čo ak teoreticky môj manžel nebude na to dostatočne zrelý? Okrem mravných otázok alebo vážnych otázok týkajúcich sa bezpečia budem robiť to, na čo som trvalo povolaná: láskavo sa podriaďovať pre dobro manželstva, a to nezávisle od toho, či podľa mňa napĺňa aj on svoje vlastné povolanie milovať.

… pokračovanie o týždeň…

Ďalšiu z 10. tich kapitol knižky Holly Pierlot, Mamy v jednom kole vám prinesiem opäť v nedeľu, o týždeň.

Viac o knihe najdete na:

www.mamy1kole.miriam.sk