Píšem Ti, lebo mama sa odsťahovala

Milý Kevin,

oblbovanie, že čoskoro dostanem brata, nabralo v poslednej dobe na obrátkach. Doma je rušno. A dusno. Mama sa dokáže rozrevať pre každú blbosť, a od toho som tu predsa ja! Tak si to zober. Chodí na nejaký kurz pre ženy s pivným bruchom. Nepomáha jej to, namiesto chudnutia tam totiž len vykecávajú. Vraj rozoberajú samé praktické veci, tvrdila ocinovi. Napríklad, že by nebolo od veci dopredu navariť a predmraziť jedlo, aby bolo čo jesť, keď sa narodí druhé bábätko. “Jaj,” vzdychol si ocino, “ale to by si sa najskôr musela naučiť variť.” Som skoro ohluchol.

Že ako plesla dvermi?

Ani so mnou sa nebavila, lebo som ocinovi dal “päť” na ruku po tejto hláške. Dokonca sa od nás odsťahovala, zatiaľ aspoň na noc. To teda kvitujem. Konečne máme s ocinom celú posteľ iba pre seba a nemusíme sa tlačiť ako v kútiku duše. Už som mal močné nory, že ma tou veľrybou konštrukciou zadusí. Nepomohol by mi ani monitor dychu, aj ten by zaľahla. Ako ju poznám, tou svojou ostentatívnou separáciou odo mňa sleduje nejaký vyšší cieľ, ale mne je to šum a fuk,

nech jej je posteľ ľahká.

Mama sa už do ničoho nezmestí, jedine že žlté gumené rukavičky sú jej dobré, tak v nich chodí natasená od rána do večera, v jednom kuse upratuje upratané a všade okolo seba strieka chémiu. V časopise Domáci psychológ som čítal, že by mohlo ísť o inštinkt hniezdenia, len mi potom nie je celkom jasné, prečo navzdory tomu robia moji prevelební rodičia všetko preto, aby som z toho akože hniezda s nedbalou eleganciou vypadol.

Cítim veľký tlak z každej strany, povedal by som, že tu vznikla akási podivná spoločenská objednávka, aby som bol zo dňa na deň samostatný a dospelý. Kde kto mi ošaháva zadok, či ešte nosím plienku, no jak úchyláci, čo ti poviem. Babička povedala, že mi tú pampersku zoberie a dá ju bábätkovi, bračekovi, keď sa narodí.

Zbožňujem tieto kresťanské maniere.

Prečo nerozdáva plienky zo svojich zásob? Prečo z mojich? A čo má znamenať môj starý kočík, ktorý som našiel schovaný pod posteľou? A moje staré tričká a pančušky, mikiny a čiapky, do ktorých sa nezmestím, a predsa ich ocino perie a mama posediačky žehlí. Kev, mal by si vidieť, ako sa pri tom tvári. Ako Panenka Mária z Guadalupe.

“Pozri, aký si bol maličký, keď si bol bábätko. A ako si narástol. Teraz si môj veľký chlap. Ukáž, kde máš tie svaly…” Dokonca vytiahla album s mojimi fotkami, aby mi ukázala, ako som vyzeral, keď som sa narodil. Celkom to na mňa zapôsobilo, aj na mamu, kým som jej nezačal trhať strany rad za radom. Len mamu to zobralo nejako viacej ako obyčajne.

Divné, Kevin, fakt divné.

Chytala sa za brucho, aj za hlavu. Oco najprv srandoval, že sa nemala prejesť tej cesnakovej placky, čo jej vytŕčala na večeru z taniera, ale ona bola ako tajfún, nedala si povedať. Všetko zdrvila, aj nohy stola by ohlodala, keby mohla. Teraz pochodovala hore dolu, občas si vzdychla, aká bola hlúpa. Ja si tiež myslím, nemá mieru, načo sa toľko obžrala? To si fakt myslela, že keď sa párkrát osprchuje, tak jej to prejde alebo čo? Nakoniec to vzdala, prestala hrať hrdinku VOSR v marci a povedala ocinovi, nech ju zavezie do nemocnice. To už ocinovi do smiechu nebolo.

Si mal vidieť tie frkoty, Kevin!

Cestou sa mi snažili zase raz vysvetliť, že mama nemá obličkovú koliku, ale že bude rodiť Miša. Takmer by som zabudol, keby mi to nepripomínali stokrát za deň. Myslia si, že som už úplný debil? Naťahujú ma ako gumu na trenkách. Ten ich pokus o teatrálne lúčenie, sľúbili sme si lásku a tak, som mal úplne na saláme. Vôbec som za mamou neplakal, keď si ju v tej pôrodnici nechali. Ocko mi totiž sľúbil, že my dvaja pôjdeme zatiaľ na ihrisko. Ale nakoniec z toho nič nebolo. Na porazenie. Do hojdačky som sa ešte poriadne nenainštaloval a že sa máme hneď vrátiť nazad?!

“Už máme Miška, už máme bračeka!” oznámil mi oco, hlas ako pred infarktom. Od jedu ma skoro roztrhlo ako retiazku na bicykli, takto mi prekaziť chlapskú jazdu! To mi mama spravila naschvál, porodiť brata len tak na prvý šup. Vôbec sa mi nechcelo naspäť, aj by som sa hodil o zem, že nejdem, ale ocino bol ako v tranze, že si musíme ísť obzrieť naše nové bábätko. Nového bračeka. Novú hračku myslí, či čo? Lebo to celkom mení situáciu!