Víkend som preležala s nejakou chrípkou. Šťukajúc ovládačom som zakotvila pri jednej politickej diskusii, ktorá podľa času vysielania mala podfarbovať nedeľný rodinný obed. Moderátor začal demografickými štatistikami a predpoveďami o roku 2010, keď už bude na Slovensku viac dôchodcov ako detí. Prítomné 4 dámy, zastupujúce farby 4 najsilnejších politických strán , boli teda vyzvané k prezentovaniu svojich mét o tom, ako tento stav zmeniť, aby nás mal kto na staré kolená dochovať.
4 dámy sa postupne, vzhľadom na obvyklý kolorit podobných politických debát až prapodivne kultivovane, pustili do vymenúvania potrebných krokov. Z jednej strany stola sa hovorilo o rovnej dani, daňových úpravách, úveroch pre novomanželov, dokonca vkladnej knižke pre dieťa od štátu . Druhá strana stola takmer jednohlasne tvrdila – pre rodinu špeciálne netreba robiť nič. Všetko je to vec dobrého fungovania ekonomiky štátu. Potom to bude fungovať aj v rodine.
Nepochybne – peniaze sú veľmi podstatná vec a je zahodno sa ňou zapodievať. Ale aj jediná?
Veď chceme hovoriť o zvyšovaní pôrodnosti, o tom, ako motivovať mladú ženu, aby sa vzdala svojej sebarealizácie, a išla na niekoľko rokov „do exilu“, z ktorého už možno ani nebude návratu, čo sa postavenia v spoločnosti vďaka dobrému zamestnaniu týka. Čo jej ponúkneme – vkladnú knižku pre dieťa?
Kto má dnes viac detí? – ľudia hlboko veriaci, ktorí prijímajú deti ako dar od Boha, alebo – chudobnejší , väčšinou z chudobnejších oblastí Slovenska.
Kto dnes dobrovoľne nechce mať deti, neustále to odkladá, alebo pri najlepšom si vystačí s jedným? – mladé ženy z miest, z vyšším štandardom, s nárokmi na spôsob života.
Ponúkneme im vkladnú knižku? Alebo o 1000.- Sk väčší rodičovský príspevok, aby zmenili svoj postoj?
Tieto ženy majú paniku z toho, že stratia samú seba, stratia hodnotu pred sebou i v spoločnosti. Dostanú na čelo nálepku „žena na materskej“ a pre celý svet sú až druhotriedne.
Minule na mňa vykrikoval vodič autobusu cez polovicu cestujúcich „Hej, ty krava sprostá, čo tam stojíš s tým kočíkom ako taká…..“ Až po spracovanom šoku som pochopila, že som mu zabudla zahlásiť, kde chcem s kočíkom vystúpiť. A keď sme už pri autobusoch – dovoliť si cestovať v MHD s kočíkom považujú niektorí spoluobčania za vrchol drzosti . „Prečo radšej nesedí na lavičke pred domom a terigá sa s tým deckom bohviekam, zaberá nám tu miesto. My ideme do roboty“. Pár krát sa mi stalo, že na moje čo najzdvorilejšie požiadanie o pomoc s kočíkom mi oslovený pán povedal: „Nie. Nepomôžem“.
Priateľka z Prievidze mi raz s plačom rozprávala, ako ju vyhodili z ich obchodu. Vraj tam nemôže nakupovať z kočíkom z dôvodu, aby nekradla nejaký dovar.
Mnohé iné maminy sa cítia byť okrem takéhoto spoločenského postavenia potupené aj izolovanosťou. Veď kam tak môžete ísť – s kočíkom?
A toto je hádanka, ktorá sa musí dať a dá riešiť. Kam môže ísť matka s kočíkom? Ísť niekam, kde je miesto aj pre matku a zároveň pre dieťa. Zopár takýchto miest na Slovensku existuje. Volajú sa materské centrá( zoznam s programom na www.materskecentra.sk) . Zakladajú a spravujú ich matky samotné na báze dobrovoľnosti a svojpomoci, sú schopné zohnať si financovanie – sponzorov, granty z nadácií,… Veď mnohé z nich boli „ v civilnom živote“ mangerky, obchodníčky, odborníčky na rôzne veci. Sú hlavne šikovné ženy, ktoré nechcú počas MD niekam spadnúť , a nevedieť sa potom vyšplhať späť. Materské centrá pripravujú programy pre matky – rôzne semináre, besedy, , jazykové kurzy, cvičenie a zároveň sa starajú o program deťom – výtvarné dielne pre najmenších, cvičenie s deťmi, divadielka, … Toto sú miesta, kde sú ženy-matky „doma“. Môžu sa stretávať s ľuďmi, kolegyňami s podobným osudom, odborníkmi, s ktorými sa majú možnosť radiť. Ak patria medzi tie ambicióznješie a chcú sa realizovať, majú čo robiť, aby chod takéhoto centra zmanagovali. Je ich veľa- čo chcú. No na začiatku býva vždy jeden problém . Priestor. Dajte nám priestor, ostatné zvládneme sami, hovoria ženy. Ale veľa x sa cez svojich úradníkov štátnej správy nevedia doklopať k výsledku. Málokto z nich pochopil a vidí význam v tom, že ženy na materskej dovolenke sa chcú realizovať, mať niečo, kam patria, mať kolegyne, mať kde ísť spolu s deťmi.
Tak takéto veci mi chýbali v zanietených diskusiách politikov o krokoch, ktoré hypoteticky budúca vláda bude mať vo svojom – určite pro-rodinnom programe (ako zatiaľ každá vláda, veď je to populárne, hovoriť na túto tému). Myslieť na matku ako na človeka, ktorý chce niekam patriť, nejako sa realizovať, nestať sa izolovanou, odtrhnutou od normálneho sveta, mať nálepku na čele o druhoradosti a byť vyštvávaná nálepkami na dverách: nevstupovať so zmrzlinou, so psom a s kočíkom. Nielen o peniazoch je rozhodnutie – mať či nemať ďalšie dieťa, ísť na druhú materskú dovolenku!
Byť matkou je u nás hendikep! Zmeníme to?
(1 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)
Loading...
13 básničiek o vianočnom stromčeku
Ako budú vyzerať moje prsia, keď dodojčím?
Podprsenka na dojčenie: kedy ju kúpiť a akú vybrať?
Malé prsia sú pri dojčení skôr výhrou
Dať, či nedať dcérke prepichnúť uši?
Ako obliekať bábätko na spánok
Súťažte o 3x školský box RAW pochúťky Sweetpop
Výhercovia súťaží 2024
Všeobecné podmienky súťaží
Po prečítaní článku a diskusie som si spomenula na to, aké to bolo pred cca 9 rokmi. Keďže mám len jedno dieťa a nebola som ochotná ho nechať pred obchodom samého, vyberala som si miesta svojho nákupu. Tiež ma ponižovalo, keď som musela viacerých spolucestujúcich požiadať o pomoc pri nástupe a výstupe z MHD,až som to časom zvládala aj sama! Ale najviac si pamätám obdobie tehotenstva, cestovanie poloprázdnou električkou /t.j. všetci sedeli/, ja som nastúpila spolu s kamarátkou , a nebolo toho, kto by mi uvoľnil miesto. Na počudovanie to boli ženy v strednom veku, ktoré si len tak sami pre seba v duchu tipli, kedy asi budem rodiť a pokojne odvrátili tvár pozerajúc sa von oknom. Miesto mi vtedy ponúkla mladá tehotná cigánočka so slovami, vraj ona bude rodiť až neskôr. Verte, silnejšie gesto som ešte veľmi dlho potom nezažila.
Ahoj eva, som velmi rada, ze sa veci “snad trosku hybu”, vela uspechov s kampanou. Ak by som cimkolvek mohla pomoct z tejto dialky, tak velmi rada.
Reaguje na Renatu, ze treba začať každodenný boj matky, aby sa s kočíkom dalo ísť…. Rozbehli sme kampeň ” Dovoľte mi vstúpiť s dieťaťom”, ktorá je práve o tomto. 15. júna bude v Bratislavskej Yuvente spoločný benefičný koncert materských centier, ktorý bude tiež (aj) o tomto. Veci sa snáď trošku hýbu.
Skutocnost, ze mamy na materskej dovolenke sa citia ako druhorady ludia je strasna. Je to asi niekde hlboko v spolocnosti (smutne – Slovensko je udajne katolicka krajina)a je to vyjadrenim bezohladnosti, egoizmu, netolerantonosti a zadubenosti ludi obyvajucich tuto krajinu. Ako je mozne, ze zena nesmie ist s kocikom do obchodu – ved to je segregacia, urazka a nehoraznost! Ako si niekto dovoli okrikovat zenu cestujucu s kocikom! A preco maju mamy nariekat – nuz kam sa da dostat s kocikom?! Je strasne o tom citat, asi ovela horsie v tom existovat. Neda sa nic ineho, len si mamy musia pomoct sami. Ako i v inych veciach. Musia zacat kazdodenne bojovat za to, ze s kocikom mozu ist uplne vsade, ze v uplne kazdom verejnom zariadeni maju mat podmienky na to, aby svoje dieta nakrmili a prebalili, ze sa maju robit bezbarierove pristupy do kazdej budovy, ma ich mat kazdy chodnik atd. A hlavne, ze sa k nim ma kazdy spravat slusne a s nalezitym respektom, pretoze predsa robia najtazsiu a najdolezitejsiu pracu, aka existuje, su matkami.
Toto je dost kulturny problem. Matky s detmi to najviac prezivaju, lebo sa javia ako slabsia strana.
skusenost z USA – restauracie maju k dispozicii vysoke stolicky, papiere a farbicky, detske menu (napr. vo fajnovej restauracii mozete dostat tiez hranolky s kecupom), kocik s revucim dietatom je bezny – je na rodicoch aby zalezitost zmanazovali, ak dieta place dlho a silno
Elektricky v San Jose (ktore neviem ci nahodou nie su z Ciech) maju hydraulicku plosinu pre vozickarov a kociky, ale je pravdou, ze vacsina ludi chodi autami
Cely problem, si myslim ale stoji na neangazovanosti sa otcov. Keby sa otcovia v elektricke zastali matky, tak sofer si nedovoli.
Ale su aj pripady ked matku okrikuje zena – toto je skor o nasej neasertivnosti voci ludom v sluzbach.
Vsetci tusia, ze matka s dietatom sa nebude hadat, kricat, nadavat – nasa kultura je dost zadubena, zalozena na prvej signalnej sustave.
Je pravda, ze ked som chodil so synom po MHD, tak mi vzdy urobili miesto, a nikto mi nenadaval. Ale v hrackarstve nas okrikovali – nenechajte sa to dieta hrat s tymi hrackami! Jedine Tesco bolo normalne.
Tuto ak idete do ToysRUs pred zaverecnou, tak je tam ako po bojisku. Po zavreti nastupia zamestnanci a hodinu to pracu, aby na druhy den to zase deti rozhadzali – nenormalne?
Hmm, ziada si to vela odvaznych matiek, ale najma otcov, ktori sa neviem kde skryvaju – hanba im!