Ach tie hračky!

Sedím v obývacej izbe, pijem kávičku, rozmýšľam a upokojujem sa. “Že prečo?” Nuž, už dlhší čas sa pasujem s kvantom hračiek v našej domácnosti. Každý deň ich asi milión krát upratujem alebo len zhrniem na jednu kôpku v detskej izbe. No a pri tom všetkom ma veľmi bolí, ako si moje deti tie hračky nevážia. Dcéra je síce ešte maličká, ale podľa toho, ako sa všetko učí od svojho bračeka, je veľmi vysoká pravdepodobnosť, že aj v tomto smere ho bude nasledovať. A to by som bola naozaj nerada.

Odpijem si s kávičky a v mysli sa prenesiem do svojho detstva. Pekne po jednom spomínam na svoje hračky. Na prvú bábetkovskú bábiku, na kočiarik, na plyšového medvedíka, na veľkú oranžovú tatrovku, na horko-ťažko vydrankanú “barbie” a na ďalšie môjmu srdcu drahé veci. Boli sme úplne obyčajná rodina, žijúca od výplaty do výplaty (ako to zvykla hovorievať moja mamina) a starý rodičia, keďže nás vnukov a vnučiek bol hojný počet, si tiež nemohli dovoliť zasypávať nás darčekmi, ako je to v dnešnej dobe. A preto som bola nesmierne štastná, keď som dostala niečo, po čom som túžila a opatrovala som si to ako “oko v hlave“. Čiže moje hračky sa nikdy nepovaľovali len tak po celom byte, neležali pohodené niekde na zemi, aby mi niekto mohol na ne skočiť……vždy boli upratané.

No a hračky mojich detí?

V mysli sa mi ihneď vynorí obraz autíčok, bábik, skladačiek, kociek, magnetiek a množstva ďalších vecí, povaľujúcich sa po celej našej domácností. V tom všetko vidím moju jednoročnú dcérku, ako sa v takom neporiadku zakopáva, padá, veľa krát si ublíži a plače. A môj syn? Ešte sa bude hnevať, ak mu nechtiac niečo zlomí, pokazí, pokrčí alebo potrhá.

Priznám sa, už som skúšala všetko možné od zákazov, vyjednávania, úplatkov až po bitku, ale nič z toho nepomohlo.

No a teraz tu sedím a snažím sa nájsť riešenie na náš problém. Kedysi dávnejšie mi môj otec dal radu, alebo ani nie radu, len ma chcel upozorniť, že pre deti nie je dobré ak majú všetko, čo chcú, alebo majú toho veľa. Snažil sa mi vysvetliť, ako sa vyhnúť tomu, k čomu som sa nakoniec dopracovala. Nie je to však všetko len moja vina, decká veľa vecí dostávajú aj darom. Babky sú dnes veľmi štedré a hračky také lákavé.

Sedím, rozmýšľam, dumám…a dopracovávam sa k riešeniu. Keďže vyhodiť všetko to “haraburdie” nemôžem, rozhodla som sa podstatnú časť hračiek jednoducho zbaliť a schovať.

Odložím šálku z dopitej kávy do drezu a idem na vec. V našom panelákovom byte, kde sú všetky izby plne vyťažené, dokonca aj pivnica, zostáva ako jediné možné riešenie lodžia, ktorá sa dá plne uzatvoriť vonkajšou žalúziou.

Nasledujúcu polhodinku teda behám z detskej na balkón a z balkóna do detskej…detská izba sa vypratáva, balkón zapratáva.

Moja práca finišuje. V tom sa zobúdza naše “slniečko” (syn) a začína sa vypytovať. Stručne mu vysvetľujem princíp fungovania s hračkami. Malý súhlasí a mám pocit, že sa mu to dokonca páči.

Ako to u nás vyzerá teraz?

Poriadok, pohoda, pokoj. Samozrejme, čo sa týka hračiek, nepletiem do toho teraz naše iné trápenia, ktoré s deťmi súvisia. Funguje to u nás, povedala by som asi ako v knižnici.. Detská majú v izbe minimum hračiek, dali by sa spočítať na prstoch oboch rúk a keď ich srdiečko zatúži po niečom inom z balkóna, tak jednoducho vymieňame. Nekompromisne. Jednu za jednu (jedna hračka “zo skladu”, za jednu hračku z detskej izby). A keď ma čertíci hnevajú, schovám všetko.

Na záver?

Neskúmala som, či je moje riešenie z psychologického hľadiska správne, alebo či ho schvaľujú odborníci na výchovu detí. Viem, že nie som jediná, ktorá to takto riešila a som úplne spokojná.

Syn sa dokonca začal kreatívnejšie a tvorivejšie hrať, kdežto predtým len všetko rozhádzal. Aj dávno okukané hračky sú mu vzácne a dokáže sa z nich tešiť ako keď ich dostal alebo sme mu ich kúpili.

No a ja?

Nemusím milión krát za deň upratovať, nadávať, hnevať sa. Som pokojnejšia, a zároveň spokojnejšia, čo ma pozitívny vplyv na celú našu domácnosť, keďže som jej hlavnou “pákou.”