Slobodný človek si zvyčajne žije svoj život podľa tempa, ktoré si sám zvolí.
Áno, aj on má svoje starosti, problémy v práci, v rodine svojich najbližších, nedorozumenia s priateľmi či s nepriateľmi, ale povedzme si, keď nás v práci „naštve“ nahnevaný šéf, máme jednoducho zlý deň, vyžalujeme sa kolegyni na obede a hneď je deň o niečo krajší. Prídeme z práce domov a ďalej si plánujeme svoje aktivity, občas ich prispôsobíme rodičom, susedom, kamarátom, ale stále sa rozhodujeme sami za seba.
Život je však zmena a každý, kto má doma dieťa, isto vie, o čom hovorím. Vždy som milovala deti, ako dievča som odkočíkovala celú ulicu. A tak som ani nikdy nezapochybovala o myšlienke mať svoje vlastné deti. Vedela som, že sú s nimi starosti, ale o čom by bol predsa život bez detí, pre koho budeme žiť, kto nám spríjemní život na „staré kolená“?
V čase, kedy sme čakali dcérku, nám každý skúsený rodič pripomínal: „Už nikdy to nebude také ako predtým“. Bolo mi jasné, že je to tak, ale naozaj je pravda, že všetko si človek uvedomí najlepšie na základe svojich vlastných skúseností.
Je predsa samozrejmé, že ani jeden deň človeka sa neopakuje, tak ako to môže byť také ako predtým? Vtedy som však nemyslela na to, že nebude také jednoduché ísť na obyčajný nákup, lebo vonku leje ako z krhly, že si po nedeľňajšom obede nebudem môcť vyložiť na hodinu nohy pred televízor, že keď ma bude bolieť zub, nebudem sa môcť na chvíľu ukryť do izby. Život sa skladá z takýchto maličkostí a práve príchod dieťatka naozaj všetko zmení. Žena sa stane matkou, muž otcom.
Materinské puto nevznikne okamžite prvým kopnutím bábätka v brušku, vyvíja sa postupne a čím ďalej, tým viac je silnejšie. Až po čase som si uvedomila, aký krásny bol pocit, keď som si prvýkrát priložila svoje malinké bábätko k prsníku.
Milujúca matka obetuje pre svoje dieťa úplne všetko, prispôsobí mu každý okamih dňa. Sú chvíle, kedy by sme najradšej dieťa niekomu dali aspoň na pár hodín, aby sme si mohli vychutnať deň v kľude, aby sme si mohli pripomenúť časy, keď s nami ešte dieťatko nebolo.
Priznám sa, aj ja mám dni, kedy som nervózna z toho, že dcérka vrieska, diriguje, rozkazuje, nikoho nechce, najradšej by som jej dala päť a dvadsať na zadok a chcela by som niekam na chvíľu „vypadnúť“ … sama … ale všetky nepríjemné dni prejdú a nakoniec nám aj tak zostávajú tie krásne spomienky, keď sa dieťa hodí okolo krku a s láskou povie: „Moja mamina“.
Je úžasné sledovať dieťa, ktoré sa samo hrá, počúvať, ako sa rozpráva s bábikou, ako si vymýšľa telefonáty s krstnou mamou, a vtedy ma hreje pri srdci. Viem, že nie som dokonalá matka, a vlastne ani netuším, akou by taká mama mala byť. Viem však, že svoje dieťa nekonečne milujem a dám mu všetko, čo bude v mojich silách, možnostiach a čo budem cítiť, že je preň dobré a správne. Myslím, že ani moja dcérka sa nezamýšľa nad tým, či som dokonalá? Miluje ma takú, aká som, pre ňu som maminka jediná na svete. Som si istá, že by inú nechcela.
Aké je byť teda mamou? Je to radosť z každého úsmevu, z každého pokroku dieťatka, je to strach, keď má dieťa horúčku, keď kvôli bolesti nemôže v noci spinkať, je to mať trpezlivosť s rozmarmi dieťaťa. Dieťa sa predsa nedá vrátiť alebo reklamovať ako pokazený tovar práve kúpený v obchode. Je tu s nami na celý život, koľko lásky do neho investujeme, minimálne toľko sa nám vráti. Byť mamou je úžasné!
krásne, výstižné