Pre mnohých je spálňa, najmä spoločné “lože,” posvätná záležitosť. Trinásta komnata, prísne strážená misia, chránená dielňa. Krížovkári, doplňte si.
Z času na čas sa kde-kto pokúša dostať dnu, teda kde-kto deti. Ideálne vlastné. Otázka potom stojí, čo s nimi. Či hniezdočko dôverných chrapotov dobrovoľne vymeniť za okupačnú zónu alebo sa biť o to, že si 38. rovnobežku uchránime, hoci za použitia jadrových zbraní.
Niekto v tom má jasno od začiatku.
“Toto je môj tanečný priestor, a toto zase tvoj.” Drží sa línie a nepustí: “Nie je náhoda, že má detská izba prívlastok detská. Deti, hoci by zrovna boli aj naše, nemajú čo robiť v našej izbe.”
A tak malý Sparťan, ledva zaplakať stihol pri prvom nádychu, putuje z pôrodnice rovno do svojej. Mal by v nej zotrvať, kým coby dup neodíde z domu. S návštevami pod rodičovským baldachýnom sa moc nepočíta. Pre istotu.
Iné deti, nech je sranda, nazvime ich aténske, idú tiež do svojej, ale do svojej postieľky v spálni. Možno stojí odseparovaná v kúte, možno je, naopak, tesne priblafnutá k veľkej posteli. A keby len to, z tej strany možno nemá bočnicu. Niečo na spôsob Pošty pre Teba: dajme stenu preč! V tomto prípade si rodič pochvaľuje, že je sýty vlk, aj ovca sa ľahšie kojí.
Kolískou manželská posteľ
Sú, samozrejme, aj také deti, ktorých kolískou je iba a len manželská posteľ. Kraľujú si v nej od počiatku, lebo mame aj otcovi je to tak prirodzené. Nechcú dieťa odseparovať skôr, ako by mu dali šancu najprv sa pripútať. Spia nacapkaní jeden na druhom, druhý na treťom, atď.
A možno sa tešia, aké ťažké prachy ušetrili na zbytočnosti typu detská postieľka, torá by sa im do garsónky aj tak nevošla.
Herodes však nikdy nespí,
a tak sa stáva aj v lepších rodinách, že ani ostnaté drôty napustené elektrinou okolo manželskej postele nepomôžu. Nejedno pôvodne sparťanské dieťa sa presídli zo svojej do našej, len nech už dá konečne pokoj. Niektorí si potom hlavy pchajú do lisu na cesnak, prečo to neurobili už skôr.
No pre niekoho tým muky práveže začnú. Keď anjelik začne noc čo noc s vervou vykladať nohy do matkinej zubnej protézy, súvzťažne poťahujúc kučeravými chĺpkami na ocinkovej hrudi, ten to nevydrží, lebo chlpy a spánok nadovšetko, a curigne do detskej.
Ale nemôžeme opomenúť ani prípady, kedy sa vystrnadí zo spálne ona, z čisto spasiteľských pohnútok.
Ona sa obetuje
Ona je spravidla vydatá za rôznych neurochirugov, záhradných architektov a opravárov práčiek, skrátka živiteľov rodín, ktorí cez deň musia plniť svoje budovateľsko-zásobovačské funkcie, a to sa pri prerušovanom spánku nedá. Z našej do detskej odchádza za Sparťanom.
Skromnejšia ona sa poskladá k dieťaťu do jeho postieľky, hádam na zemi spať nebude. Marťan sa vyvaľuje v našej spálni sám.
Dokedy ešte, dokedy?
Všetci, ktorí povolili mravy a pustili medzi seba dieťa, akoby bolo jedným z nich, sa chcú jedného dňa dožiť návratu do starého režimu “kde sú dvaja šťastní, nechýba im tretí.” Majú ho na pláne, akonáhle pominie morálno-nutritívny dôvod pobytu potomstva v spálni.
Uzavretie vzdušného priestoru nad spálňou spojí niekto s ukončením dojčenia, iný so zápisom do školy. Časté sú však situácie, že sa ešte jeden z rodičov nestihol presunúť z detskej do spálne, a napriek nepriazni osudu, je aj tak na ceste ďalší okupant.
Možností zase neúrekom.
Krutá (ako pre koho): vycvičiť z lenivého gréckeho maznáka Sparťana, poslať ho do detskej, nech uvoľní miesto mladšiemu kráľovičovi.
Menej bolestivá, teda zase ako pre koho: kúpiť väčšiu posteľ alebo priblafnúť k posteli ďalšiu postieľku, ak ešte je niektorá strana voľná.
Úplne krajná: rozdeliť si deti a nanovo predefinovať úžitkovú plochu vášho bývania, čiže žiadna spálňa, len dve detské. Voči tejto prisprostastej protestujem už nejaký čas. Ale ten, ktorý bol proti všetkým vyššie uvedeným riešeniam, mi stále prizvukuje: “Veď máme ešte gauč.”
To je teda výhra. No, keď sa to tak vezme, miláčik, máme aj luster a chladničku. Pozdravujem z detskej do detskej!
