Čaro materskej

Ďalej už len lepšie a lepšie

Pri druhom návrate z pôrodnice to už šlo lepšie. Šlo to akosi samo. Aj pyžamo som už ráno vedela vymeniť za tepláky, aj do úst dačo hodiť, aj deti opatriť som sa už nebála.

A tretia materská? Hovorí sa, že tá sa už zvláda ľavou zadnou. Tak som sa na to tešila a dočkala som sa. Skutočne. Užívam si. Dni si idú svojim tempom a ja si kráčam spolu s nimi.

Navariť, upratať, vychystať starších aj sa pohrať s tým najmenším. No, možno nie ľavou zadnou, ale pravou prednou určite. Či stíham? Ale áno. Teda myslela som si.

Obraz o mne samotnej mi však pomohol poopraviť… inštalatér. Dohodol ho manžel, aj ho rovno priviedol. Ja som teda nič netušila, keď sa u nás objavil medzi dvermi. A zrazu som sa videla cudzími očami.

Žeby lepšie už bolo?!?

„Dobrý…“, pozdravil pomedzi zuby, zrejme nerád rušil. Ja som sedela na gauči s bábom na rukách, ktoré mi práve vrhlo cez plece natrávenú mliečnu desiatu. Na pravo odo mňa doširoka rozložený sušiak s mokrou bielizňou (ďalšia várka zatiaľ spokojne tuchla v práčke).

Naľavo žehliaca doska, žehlička na nej nažhavene blikala na kopu prádla, ktoré kypelo z kresla. V telke práve v súdnej sieni zmierovala kohosi pani v čiernom talári. Neviem koho, vo výhľade mi bránili štyri igelitové vrecia s oblečkom po sesterniciných deťoch. Musím ho stihnúť pretriediť, aspoň kým do neho dorastú tie moje.

Medzi žehlením, kojením, vešaním a grckami

„Dobrý deň“, zdvihla som sa a z trička sa mi prášila múka. „Nemusíte sa vyzúvať“, povedala som, keď som si uvedomila, že sa sama lepím o podlahu. Chcela som mu podať ruku, ale prsty som mala zalepené od vajíčka. To ten karfiol. Spomenula som si, že som ho začala obaľovať tesne pred tým, ako som začala žehliť, kojiť a vešať bielizeň.

Nevadí, čakal ma na kuchynskej linke vedľa špinavého riadu od raňajok, dookola rozliaty čaj. Trochu romantiky tomu celému pridávala aspoň kytička vo váze. Nevadí že už zvädnutá.

Tak, či stíham? Nuž… tá materská má stále svoje čaro!

(54 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)

Loading...