Ja neviem. Špekulujem nad tým už neviem koľký krát a skúšam x-té finty. Výsledok je stále taký istý a to už mám siedmeho figuranta. Že uspať , to ešte ako tak dobojujeme, ale to druhé, s tým súvisiace….!
Tak 20 minút Ono by nešlo a ani teraz nejde o nejakú prosím pekne ujmu na cti a národe. Kameň úrazu je tentoraz dosť mäkký, príjemný, voňavý a mne milý, ale to bude asi tými mojimi reuma tickými kosťami. Jednoducho, nezhodneme sa v používaní periny. Ani ničoho, čo by ju len náznakom pripomínalo formou či poslaním.
Najhoršie na tom je, že ten rapídny odpor nastáva práve v tomto bábätkovatom období. V čase, kedy – ako mi kládla a stále prízvukuje moja všeznalá mama – má byť dieťatko v teple ako vtáčatko v hniezde. Tie moje sa akurát tak hniezdia pri každom zaspávaní.
Skúšala som kadečo. Perinu s perím aj bez peria. Ľahkú aj ťažkú. Kúpenú aj zdedenú. Ba aj vyrobenú vlastnými rukami. S obliečkou aj bez. Tenkú aj riadnu duchnu. Ba kieho to pomohlo!
Je jedno, či je zima a vonku fučí, alebo je práve predjarie a radiátory v byte fungujú len ako dekorácia a aj môj chodí doma v župane a v papučiach napriek krvi s teplotou termálneho prameňa. Časový interval maximálnej výdrže pod niečím pokrývajúcim telo trebárs aj nášho posledného drobca je tak s privretím očí 20 minút. S príslušnými decibelmi v rockovom štýle a zodpovedajúcou telesnou aktivitou, pripomínajúcou skôr rozcvičku Sama Piaseckého. Potný režim funguje v tom okamihu aj u mňa, je to zápas.
… že vynachádzavá, che! Si myslím, že som moc. Ušila som more vriec na spanie, či ako to decentne nazvať. S pevnými trákmi na gumičku, že len ja som vedela ich navliecť a zvliecť z ramienka špunta. Teda, aspoň sa mi zdalo. Rovnako, ako mi svokra kdesi vypriadla fintové vrece so zapínaním odspodu, čo riadne vytáčalo aj mňa. Figa borová – oboje bolo zdolané aj v spánku, dokonca dcérenka si s tým šiši zipsom robila vyslovene zábavu. Nemala ešte ani dve sviečky na torte sfúknuté. Potom prišli na rad deky – ľahulinké ako sen, bavlnené kontra flanel, rozkošní macíkovia, len cmuknúť. Úspech? Eeeeee…
No že dobre. Tak prosím, skúsme to inak. Však nech zaspí bez periny – vreca – deky či čoho to na sebe. Však ho potom zakryjem. Ach, optimistická vízia! Pokus zakryť ho v spánku prinášal a prináša len intenzívne posilňovanie mimických svalov na tvári, pantomimické divadlo o veterných mlynoch prevádzkované rukami zárovno s rozvojom lýtkových a stehenných svalov v takom švihu, až si dávam bacha. Nuž, niekto v spánku študuje nemčinu, niekto má zas lepší spôsob maradonovskej cesty na vrchol.
Nech ho bejt Tak som si povedala: ži, drobec! Ak ti zima nie je a vatičkovať ťa ja nebudem, prežijeme raz za čas prečurané pyžamo. Vetrať chcem, ja som zakrytá a uvidíme, čo sa z teba vykľuje vývojom. Šesť kusov mi po batoľacom veku spí s perinou síce prapodivne, ale som rada, že im ráno vidím trčať aspoň hlavu z obliečky z periny. Kde je perina samotná, radšej nepoviem, lebo neviem ani to, prečo, kedy a ako sa do obliečky navliekli oni. Alebo že ju majú ako tak symbolicky prehodenú cez pás po šírke. (O kombináciách a variáciách s perinou v tomto veku zas inokedy).
Možno, že je to tým, že ani v tej maternic i žiadna perina nebola. No sila zvyku. Ale: hlavne, že spíme. Berme to podstatné, ok?
Mária Kohutiarová
Loading...
Pozname Ked bola fakt zima, vyriesila som to 2 pyzamami.