Hysterka na ostrove

Život na pevnej suchozemskej pôde má svoje plusy, napríklad plus sedem dní. Inak by som chcela dať do pozornosti takú vymoženosť, ako je dostupnosť zdravotnej starostlivosti. Nielen rýchlej, ale akejkoľvek. Za posledné roky považujem toto, a ešte sprchu s voľne tečúcou vodou, za luxusné záležitosti. Vzdávam za ne vďaky a spievam chválitebné songy.

Keď sme na Slovensku, môžem si brumkať, lebo 112-ka, sanitky, pohotovosť, to všetko mám, stačí lusknúť prstami. Keby dačo, tak skrátka sú. Existujú totiž miesta, kde skrátka nie sú. Napríklad tam, kde z času na čas prebývame.

Tí, ktorí ma čítajú, už asi vedia, že život na ostrove musí plynúť bez istôt Roberta Fica, aj tak všeobecne. To keby dačo si človek nesmie pripúšťať, čo ako slizkým spôsobom by sa mu chcel bubulák zavŕtať do mozgu. Inak by sa bežnou súčasťou jeho dní a nocí stali rôzne diazepamy, bromazepamy a iné spamy.

Anjeli strážni

V priebehu pár dní točila naša sesternica už niekoľkú rundu s deťmi via nemocnica, a tak ma pošteklila otázkou, ako môžeme žiť na ostrove bez jej milovaných Kramárov. Čert nikdy nespí, ani nešťastie nechodí po mori, ale po ľuďoch, navzdory tomu sa v myšlienkach sústredíme radšej na všetkých anjelov strážnych. Aj tých od Aleny Heribanovej, ozaj nedbám. Čo je doma, to sa počíta.

Občas si azda pudrujú krídla a stane sa, že si dieťa najprv prizabije nos na železnej bráničke a vzápätí ho bodne osa do čela. Deň debil, dve hrče na rôznych miestach na hlave. V tej panike sa snažím nedať octový obklad na opuchnuté oko, ten predsa patrí o úroveň vyššie. Prvú pomoc máme za sebou, celá akcia sa pravdepodobne zvládne. Teoreticky však môžu nastať všelijaké komplikácie. To je ten čas, kedy ma šteklivá básnická otázka týra dosť intenzívne…

Keby dačo

Keby dačo, miestna doktorka vám nepomôže. Vie to iba s geriatriou, nanajvýš vás môže zaočkovať proti chrípke. Musíte tak zohnať čo najskôr rýchly odvoz z ostrova na pevninu, do najbližšej nemocnice, v našom prípade do Zadaru. Ako sanitka po mori funguje v týchto končinách policajný čln, niektoré väčšie ostrovy južnejšie od nás sa tešia helikoptére. K nám ale také zatiaľ nelieta a ak nie je k dispozícii niečo pojazdné, rýchlejšie ako staré rybárske lode na veslách, je treba čakať na polišov. Alebo obyčajnú lodnú MHD, ktorá premáva tak trikrát za deň a vlečie sa najmenej hodinu.

Stalo sa, že suseda s pravidelnými kontrakciami nechala MHD odplávať, pretože si zavolala k sebe sanitku – policajtov, aby ju zaviezli do pôrodnice. Ale tí medzitým dostali naliehavejší prípad a pomalá MHD sa musela po ňu vrátiť. Porodila na lodi, na červenom gauči, na ktorom teraz bežne sedávame, keď putujeme do Zadaru. Len si ho nerozťahujeme, takú výsadu majú iba rodičky. Mimochodom, rovno oproti sedačke je bar, tak to aspoň mohli všetci šťastne zapiť.

Štastie v šťastí

Človek by mohol neustále rozmýšľať, čo všetko sa môže stať, keby dačo. Čo keby pri sebe nemal funkčný mobil, aby zavolal 112-ku? Čo keby včas neprišla sanitka? Čo keby neprišla nikdy? Dá sa nastaviť do rôznych odtieňov čiernej, aj keď žijete v relatívnom bezpečí dostupnej zdravotnej starostlivosti, hoci na pevnine.

Pokiaľ však chcete prežiť na ostrove, je treba tlmiť panické správanie a hystériu tretieho stupňa, ktoré ste si doviezli ako suvenír z domova, lebo ak nie, celý svet bude vyzerať ako sypaný čaj. Som v procese, niekde na štvrť cesty, ale ešte stále ma to láme, keď sa čosi kdesi šuchne, ako s tým skoro zlomeným nosom. Keď chudák dieťa vyzerá ako boxer Tomy Kid, pod očami sinky, je ťažké rozhodnúť sa, čo je ešte len taká neškodná blbosť, a čo naopak, už smiešne nie je. Kedy stačí pofúkať bolestičku a zotrieť slzu z líca a kedy pre zmenu štartovať motory, aby to malo šťastný koniec.

Niekedy nemám šajnu, či sa mám báť dopredu alebo dozadu. Ale pokiaľ Heribanová nebude skúpa na anjelov, celkom dobre sa tu žije aj bez tých Kramárov.

(16 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)

Loading...