Keď nie som doma

Stalo sa nám to, čo sa stáva množstvu iných ľudí, majúcich deti. Je treba ísť s našim drobcom na vyšetrenie do nemocnice mimo nášho mesta. Nie je to ani tak o vzdialenosti, ani o čase pobytu, ako skôr o pocitoch a obavách, ako to všetko zvládneme my v špitáli a zbytok doma.

Ten ochranný (či ochranársky?) reflex nosím v sebe podvedome neuveriteľne dlho a hoci s tým vnútorne bojujem, stále mám pocit, že tento môj kŕdlik kuriat z vlastného hniezda si najlepšie – pri všetkej úcte a láske k môjmu drahému – ustriehnem ja sama.

Nie je to len o vedomí, že mužské chápanie ochrany je iné. Je to asi všetko dohromady a v reálnom odstupe – čiže trebárs aj z druhej strany brehu – by som sa aj ja sama na sebe dobre zabávala.

Všetko dohromady, to je toto:

Nechuť

Nemám rada nemocnicu. Nemusela som ju nikdy a statočne som sa jej vyhýbala ako čert svätenej vode, napriek tomu, že moja jediná milovaná sestra je medicínsky vzdelaná a bez bieleho plášťa by nemala na chlieb. Jediné, čo ma donútilo ísť na oné miesto, sú pôrody, aj keď pri posledných sme už špekulovali, čo by sa stalo, keby sme to skúsili doma. Fakt je, že ten prvý zážitok z pobytu v nemocnici s našim najstarším nebol príjemný ani pre mňa, ani pre neho. A to sa máme vrátiť na to isté oddelenie…

Strach

Mám strach, ako to môj zákonitý doma zvládne, napriek tomu, že sa pernamentne presviedčam, aby som nebola vnútorne hysterická. Kázala som im predsa predovšetkým prežiť, s vedomím, že akonáhle sa vrátim, naštartujem rotory a motory a do dvoch hodín bude naša domácnosť vyzerať podľa mojej sliny. Lenže horší je strach, ako to zvládne s deťmi. Čože, popísala som mu síce presné odchody a príchody detí zo a do školy (vrátane krúžkov), lenže doma ostal náš benjamín, ktorý … ako to už býva u posledných detí, neobľuboval zaspávanie bez maminy, nadôvažok vek mu nahrával a momentálne má klasické „maminkovacie“ obdobie. Včera večer som mu večer márne šepkala, ako bude môj veľký chlap Šimonko gazdovať s tatom, aby jeho bračeka vyšetrili v nemocnici.  Zúfalo ma objímal okolo krku, a aj keď nič nepovedal, cítila som jeho nepokoj. Zaspať nemohol veľmi dlho – a v noci sa nám veľmi rýchlo nanosil do manželskej, v polospánku sa ma kŕčovito držal pritúlený ako stratené mača.

Ešte aj puberta

No a fakt tretí – prítomnosť našej milej puberty. Človek až žasne, ako ťažko sa niektoré veci riešia vo veku, kedy by si rodič podvedome chcel vydýchnuť a povedať si, že máme čas obsluhy dieťaťa za sebou… Miesto toho znovu bojuje o elementárne veci – tentoraz nie z hľadiska nevedomosti dieťaťa (čo ako veľkého a schopného), ale preto, lebo sa nechce a preto, lebo „si trapnááááááááááááááá!“

Neuveriteľné – syndróm prepojenia dvoch „spiklencov“ na výprave rodičovstvom nám dodáva navzájom sily rovnako, ako keď sme v časoch dojčeneckej koliky mysleli, že už by sa to srdcervúce sólo o prdoch z pľúc nášho potomka mohlo skončiť – boli sme na konci síl a možností, vyčerpaní na dno.  Teraz sme vyčerpaní znovu – a vzájomná prítomnosť nám pomáha prežiť. Lenže momentálne sme ďaleko od seba a ja netuším, ako to môj drahý znáša. Už poobede mal veľmi unavený hlas v telefóne a ja akoby som počula seba samú.

No a ja teraz nie som doma, presviedčam sa, aká som odvážna a ako všetko zvládnem, pijem červené víno (medicínsky schválené), aký je môj drahý frajer a aké to bude dobré.

Už aby bol štvrtok a my sme boli všetci v tom našom chaose spolu doma.

foto:sxc.hu