Komu sa mám venovať skôr?

Dúfala som, že po narodení mojej dcéry Niny a pri starostlivosti o čerstvo školopovinného syna nebudem musieť na túto otázku hľadať odpoveď. Ale ja som mienila a deti zmenili…

Myslím, že som vcelku racionálne uvažujúca žena a vedela som si dostatočne reálne predstaviť, že čo asi bude, keď dovlečiem domov z pôrodnice našu malú princezničku. 6-ročný Tomáško sa na ňu nesmierne tešil a teoreticky bol dobre pripravený na to, ako sa režim celej domácnosti príchodom jeho sestry zmení. Kúpanie, prebaľovanie, jedlo každé 2-3 hodiny… toto všetko tým malým mozočkom registroval. Ba dokonca aj to, že sa nebude ešte môcť s ňou spočiatku hrať.

Nijaká mama však nemôže vytušiť, aký „temperament“ si domov donesie. Ja som si pri prvom odžila svoje, tak som tajne verila, že moje „útrapy“ budú  pri druhom dieťati vykompenzované asi takto:  ohlas prázdneho bruška sprevádzaný dožadujúcim sa „mamííí, kde je to mliečkooo, uááá“  asi každé 2, prinajlepšom 3 hodinky, odstraňovanie „ťažkotonážneho“ zapáchajúceho odpadu – časové obmedzenie je individuálne a toľko vymodlené ticho v byte počas dňa aspoň po 3 hodinách – hm, hádam nie som až taká náročná… Na niečo som zabudla? Aha, veď perpetuum mobile si predsa musí v noci dobiť baterky, aby mohlo naplno fičať na druhý deň…Tak to si objednávam maximálne na dve dokrmovacie prestávky…

Ale ako som spomenula na začiatku…takmer ideálne predstavy sa rozbili a samy od seba sa poskladali do neforemného tvaru, ktorý sa volá realita. Hlas budúcej opernej speváčky sa každú hodinu rozlieha po paneláku tak, že ani Montserrat Caballé by sa za svoju nástupníčku nemusela hanbiť . A určiť,  ktorej životnej potrebe ten hlas patrí, je v tom časovom slede pre mňa takmer nemožné. Hm… a ja som si myslela, že som zbehlá matka.

S nerecyklovateľným odpadom behám po byte častejšie, ako som čakala. Na druhej strane som šťastná, že „prietokomer“  funguje a ani s vetríkmi nemáme väčšie problémy. Keďže princeznička rada cez deň „spieva“, samozrejme, potrebuje aj určité pohodlie a obetavých poslucháčov. Na dopoludnie jej však musí vystačiť len jeden – to som ja. A tak ju nosím na rukách cez deň a, bohužiaľ, aj v noci… prihováram sa, túlim ju… A keď vidím, ako jej spánok sadá na viečka, opatrne ju vkladám do postieľky. No vtom sa strhne a celú procedúru uspávania musím začať odznova. Myslíte si, že stihnem pri nej aspoň vložiť veci do práčky? Nebodaj niečo do hrnca nahádzať?  

Hodiny neúprosne odkrajujú z dňa a ja ešte musím vybrať syna zo školy. Spotená trielim a kočíkom sa predieram pomedzi fajne zaparkované autá na chodníku. Pri tom nesmiem zabudnúť, že malý má práve dnes karate. Ešteže to  máme rovno pod nosom. Čakám na neho vonku a tŕpnem, aby sa dcérka nezobudila. Potom rýchlo späť domov, najesť sa, učiť sa… hrať sa…

Len čo otvoríme dvere do bytu, roztvoria sa nielen oči, ale aj ústa našej speváčky. A len čo tie dvere zatvoríme, mladý už hlási, že je hladný a že si musí precvičiť písmenko E a že v šlabikári majú čítať text o tom, ako Ela mala malé… a to posledné slovo už zhltol krik Ninušky. Na chrbte sa mi od potu ešte nestihli odlepiť spodné vrstvy odevu od vrchných, už mi malá visela na jednom prsníku a Tomáškovi som ani neviem ako chystala rožok s maslom.

Po chvíli z izby volá, ako pekne napísal to písmeno E. „Mami, poď sa pozrieeeť…“  „Hneď prídem, miláčik, len musím Ninku prebaliť, je celá až po uši…“ odpoviem s previnilým pocitom v hlase, že sa mu nemôžem naplno venovať. A vlastne ani dcére. Keď je načas doma ticho a pokoj, utekám k synovi, aby mi prečítal, čo to mala tá Ela…  V uchu mi zrazu znejú tóny slabík, ktoré môj syn poskladal do celkom slušnej symfónie… Ako pekne číta… dívam sa na neho zasnene a zároveň hrdo. A on je šťastný. Vtom sa ozve dcéra a ja zas musím ísť… „Ale mamííí, veď je najedená aj prebalená, nechaj ju chvíľu plakať,“ trocha s hnevom mi radí Tomáško.

Situácia a ešte mnohé ďalšie, ktorými ženy na materskej dennodenne žijú. Ako majú teda svoju pozornosť rozdeliť medzi deti?  Tak, aby ani jedno nebolo o ňu ukrátené? Je to určite ťažké a na prvý pohľad  možno neuskutočniteľné, ale pomocou psychologičky Mgr. Jitky Prevendárovej sme skúsili nájsť rady, ako by sa to dalo zvládnuť v relatívnej pohode:

1. Denne si vyhraďte 15 minút na meditáciu, alebo 3-x denne po päť minút na tzv. bleskovú meditáciu. Nie však v rovnakom čase, ale podľa potreby – podstata je dodržať predsavzatie! Meditácia spočíva v tom, že sa zastavíme, sadneme si a sústredíme  svoje dovtedy rozlietané vedomie len a len na seba – najlepšie ho sústredíme na svoj dych. Počas nádychu si predstavujeme, ako dych zhora vstupuje cez temeno hlavy a napĺňa ju, počas výdychu vedomie sústreďujeme nižšie do tela a pomaly ho prenášame celým telom až k špičkám nôh. Pri bleskovej meditácii si tento pocit doprajeme asi 3-krát, teda tri nádychy zhora , tri výdychy vedené celým telom až do zeme… Pri dlhšej meditácii (15-minútovej) to skúšame dlhšie – až kým nás neodkladné povinnosti nepreberú z príjemného pocitu.

Načo je to dobré? Vedzte, že sa tým zvyšuje životná sila, ktorej takto zaneprázdnené mamičky veru na rozdávanie nemajú. Zároveň sa znižuje miera chaosu, neistoty, napätia – a tak malé deti menej plačú. Na mamičkinu zmätenosť a nervozitu bývajú totiž veľmi citlivé, reagujú neuroticky.

2. Staršie dieťa, ak sa dá, treba viesť nielen pri učení, maznať sa s ním, neukracovať ho o lásku a priazeň – to si musíme „naprogramovať“, lebo inak nám jeho potreby začnú unikať! Citlivo ho zapájame aj do pomoci – niečo priniesť, odniesť, pomôcť pri prebaľovaní formou hry. Nie je to jednoduché, lebo mnoho mamičiek má pocit, že samy všetko urobia rýchlejšie.

 3. Zabezpečte si pomoc zvonka – poproste iných príbuzných, staré mamy, „zamestnajte“ manžela, veď je otec…

 4. Niektoré batoľatá vskutku neznesiteľne plačú, lebo majú vrodene citlivú centrálnu nervovú sústavu. Nervová sústava týchto bábätiek (aj ich mám) sa dá veľmi dobre upokojiť aj prostredníctvom tzv. Bachových esencií. Dostať ich síce vo vybraných lekárňach, ale namiešať by ich mal odborník.

Milé mamky, za pokus to stojí, čo myslíte…