Moja skúsenosť s jasľami

Keď sa mi narodil syn, bola som presvedčená, že zostanem doma celé tri roky. Lebo detstvo je len raz. Tak som aj urobila.

Keď syn nastupoval do škôlky, sme už čakali druhé. Naša dcérka bola vytúžená, ale tušila som, že táto materská bude kratšia.

Počas materskej sa mi podarilo zapojiť do jedného pracovného projektu, ktorý som robila po večeroch. Keď mala dcéra necelé dva roky, dostala som ponuku nastúpiť do práce. Užili sme si spolu leto a po ňom sme malú vzali do jasieľ v našom meste.

Veď aj ja som tam chodila

Verila som, že to dcéra zvládne, veď aj ja som ako malá chodila do jasličiek. Takto som svoje rozhodnutie obhajovala pred rodinou. Moja mama však bola zhrozená a dokoola mi opakovala svoju vlastnú skúsenosť.

Keďže ma vychovávala sama, musela ísť do práce veľmi skoro, aj keď s tým nebola spokojná. Ja som putovala do jaslí. Zo dňa na deň sa tam zo spokojného bábätka stalo uplakané, nervózne dieťa.

Okrem toho sa mi narušil spánkový režim, takže som sa v noci nevyspala ja ani mama. Najhoršie pre ňu bolo, že som sa domov vracala s modrinkami a škrabancami, a ona sa nemohla dopátrať, ako som k nim prišla.

Prečítajte si aj: Ako mi škôlka uľahčuje život

Mama si na jasle spomína ako na miesto, kde to vyzeralo ako v detskom domove – kopa malých batoliat, ktoré na striedačku plakali a sestričky ich utišovali na rukách.

To ma samozrejme vystrašilo, veď som pre dcéru chcela to najlepšie. Zdalo sa mi však, že má rada deti, kolektív, nie je bojazlivá, plačlivá, tak to skúsime.

Jasle sa zmenili, deti nie

Prvá návšteva jaslí ma očarila. Farebné veselé izbičky, pekný nábytok, kopa hračiek, milé ženy, ktoré deti veľmi ľúbili. Všetko sme si odkomunikovali, pýtali sa ma na dcéru, jej režim, zvyky, dali mi niekoľko odporúčaní.

 Vysvetľovali mi, že adaptačná doba tam nejaký čas potrvá, ale deti sú v jasličkách šťastné a spokojné. A naozaj, videla som okolo seba len usmiate deti.

Prvý deň som teda malú vyobliekala, dala jej mojkáčika a šlo sa. Lenže vo chvíli, keď zistila, že tam má ostať sama, spustila zúfalý plač. Bola zvyknutá, že občas ostáva sama u starkých, ale to boli známi ľudia.

Cudzí kolektív ju vystrašil, a keď sa k jej plaču pridali ostatné deti, mala som dosť.

Prvý deň som odplakala aj ja. Nástup do novej práve bol však taká úžasná zmena, že som bola ochotná spraviť čokoľvek, aby dcéra jasle zvládla.

Ťažká adaptácia

Nanešťastie, problém nastal v celej adaptácii. Spočiatku som mala skrátený úväzok a dcéra tam chodila na pol dňa a len niekoľkokrát do týždňa, pričom sme sa pri nej s mužom striedali.

Muž si vybavil, aby mohol niekoľko dní v týždni robiť z domu. Lenže pri malej, keď bola pri ňom, nemal šancu. Dcéra plakala ráno, aj potom, ako sme ju vybrali z jasličiek.

Doma bola nepokojná a unavená, odmietala si ale poobede ľahnúť. Voči bratovi sa začala správať zle, brala mu veci, pokrčila obrázky, rozhádzala hračky. Ak sme ju upozornili, ľahla si na zem a plakala. Začali sa jej vracať bábätkovské zvyky.

Kým v jasličkách zvládala napríklad nočník dobre, doma ho odmietala. Dávala si palec do úst, čo predtým nerobila a všimli sme si, že nechce pekne rozprávať.

Celej adaptácii veľmi škodil fakt, že nebola v jasliach denne. Aj keď som spočiatku pokladala za výhodu, že bude jeden deň tam, druhý so mnou doma, že ju vyberiem raz ja, inokedy ocino, bolo to ešte horšie.

Prečítajte si aj: O mame, ktorá nešla naspäť do práce

Aj pani riaditeľka ma upozornila, že takýto režim jej viac škodí ako prospieva. Keď im v jasličkách pripravili program na Mikuláša, urobila dcérka scénu v štýle obdobie vzdoru.

Začala hádzať darčeky na zem, pohrýzla ma a plakala dovtedy, kým sme sa nezbalili domov. V tej chvíli som bola pripravená, že s jasličkami končíme.

Zlepšenie až po mesiacoch

Z celého jasličkového procesu som už bola unavená. Aj keď mi pani riaditeľka povedala, že dcéra sa v jasliach pekne hrá a spolupracuje, nebola som si celým nápadom istá.

Vedela som, že jej správanie je len reakcia na to, že ma potrebuje. Každé ráno bol plač, a ja sama som začala byť emocionálne vyšťavená.

Krátko po Mikulášovi nastalo zlepšenie. Ranný plač utíchol a dcérka sa začala v jasličkách cítiť lepšie. Postupne prestali aj ranné boje s obliekaním a obúvaním a začala sa viac hrávať hry, ktoré ju naučili v jasličkách.

Keď sme deti z jaslí stretli v parku, šla sa s nimi hrať do piesku alebo na preliezky. Doma spomínala kamarátov a pýtala sa na vychovávateľky. Ja som ju definitívne začala nechávať celý týždeň, čo pomohlo nám obom.

Dcérka bola samostatnejšia ako jej rovesníčky, postupne sa jej rozviazala reč a vrátila sa jej bývalá bezprostrednosť.

Vytvorili sme si aj ranný rituál, keď si dcérka do ruksačiku zbalila obľúbenú hračku a papučky a cestou sme napríklad nazbierali kvietky alebo kúpili sladkosť.

Cestou z jaslí sme zas vždy šli niečo vybaviť  – nákup, poštu, počkať brata, a tak sa mala vždy na čo tešiť, mali sme vlastný čas len pre seba.

Jasle? Dobre si to rozmyslite!

Po roku jaslí dcéra nastúpila do škôlky, kde zmenu zvládla bez akýchkoľvek problémov. Z jasličiek bola zvyknutá na režim, učiteľky, pesničky, spoločné hranie.

Učiteľky chválili, aká je prispôsobivá, že sa rýchlo učí, slušne správa za stolom, má hygienické návyky V tomto môžem poďakovať skvelému personálu z jaslí.

Bola aj samostatná a v škôlke si rýchlo vytvorila okolo seba kolektív detí. To je asi najväčšie pozitívum jaslí.

Sú však aj negatíva. Žiaľ aj také, o ktorých sa veľa nehovorí. Dcérka sa veľa naplakala, bývala nervózna a podráždená. Obdobie vzdoru, ktoré sme prežili, bolo oveľa ťažšie ako so synom.

Mali sme aj pár nocí, keď sa budila s krikom a plačom. Moja mama mi vtedy vravela, že som robila presne to isté. V období, keď sme prechádzali adaptačným procesom sa napríklad stávalo, že ma jednu chvíľu odmietala pustiť, vešala sa na mňa.

Prečítajte si aj: Odkedy mám deti, nie som to ja

No druhú chvíľu ma odstrkovala, volala ocka alebo staršieho brata, a stalo sa, že ma pohrýzla alebo udrela. Podľa toho, čo som počula, s tým mali skúsenosť aj iné „jasličkové“ mamy.

Problém boli aj časté choroby a soplíky, ktoré si však odbila v jasliach, takže v škôlke bol pokoj.

To najväčšie negatívum boli pocity, ktoré som riešila sama v sebe. Vďaka dobre mieneným varovaniam pediatrov a psychológov som sa celý čas obávala, či som nejak narušila dcérin vývoj, väzbu ku mne, či sa na nej jasle v budúcnosti nepodpíšu.

My všetky „jasličkové“ mamy to riešime a každé upozornenie a otázka smerom k jasliam sa nás citlivo dotýka. Spätne vidím, že mám doma samostatné spokojné dieťa, ale ako mama to v sebe stále nemám urovnané. Preto jasle neodsudzujem, no ani im netlieskam. A nikomu v tomto smere neradím.