Pri výchove súrodencov
Povedzme, že nám nevisel v obývačke na stene obraz Mao-ce-tunga a rodičia nám dopriali súrodenca, ideálne súrodencov. Mohli sme si pričuchnúť nielen k bábätkovskej vôni, ale aj k servisu okolo neho. Vyrastali sme v širokouhlom formáte rodiny, ktorý doprial nášmu oku to správne rozlíšenie.
Je teda predpoklad, že keď raz chytíme do rúk naše dieťa, budeme vedieť čo a ako akosi podvedome. Už sme to zažili, možno práve preto nám to príde také prirodzené.
Ako tetka, stryná alebo ujčiná
Povedzme, že sme sa stali pred nejakým časom tetou. Zrazu nikoho nezaujíma, či sa vláčime s bezďákom, feťákom alebo voličom Fica, lebo celá rodina žije tým krpatým, umrnčaným deckom. Pri nedeľnom obede nadšená babička neváha pozastavovať sa nad konzistenciou vnúčikovej stolice, ako dezert naservíruje tému rektálnej rúrky. Vieme, že nechceme mať deti najbližších päťdesiat rokov, ale keby sa nebodaj zadarilo, nezľakneme sa. Aj zo spánku vyhláskujeme po anglicky slová ako gastroezofagálny reflux. Máme to skrátka v krvi.
Lakovaním si nechtov
Povedzme, že máme dosť tých svojich “ale,” pre ktoré zatiaľ necítime volanie divočiny a v túto chvíľu nám celkom stačí skúšať si to na nečisto. Napríklad teraz máme také obdobie, že pozorujeme, ako sa ktorý lak na nechty vyníma na kočíkoch našich kamarátiek. Na jednom sa nám páčia nafukovacie koliečka, na druhom veľký úložný priestor na nákup, na treťom otočiteľná rúčka – náš kočík bude mať to najlepšie z každého. A čo by sme ešte od iných matiek odkukali?
A das aj standardy aj o tom, ako by sa mali pripravit muzi?