Nácvik na rolu matky

Ako tehotná som pod chvíľou rozjímala o tom, či existuje niečo ako správny čas na dieťa. Pripravenosť na materstvo som merala zvláštnymi indikátormi. Napríklad túžbou po dieťati. Rozmýšľala som v rovnici: túžobná matka – pripravená matka – spokojná matka.

Po pôrode sa za básnickými otázkami zatiahla opona a keď som nahliadla do zákulisia, zistila som, že som nahá. Zo svojho potomka som ostala roztrasená ako Detva, bez ohľadu na svoje túžby.

Doterajšie skúsenosti nepoužiteľné

Dnes už čiastočne oblečená tuším, že bez ohľadu na to, či mám scestované krajiny bývalého Sovietskeho zväzu alebo aj nie, či som to dotiahla na predavačku v Jednote alebo na nevestu princa Wiliama, pre novú rolu matky sú to ukazovatele relevantné asi ako počet Kollárových detí o dvadsať rokov. Či mám alebo nemám niečo odžité, táto drobnosť nerozhoduje o tom, či túžobná matka nebude zaskočená matka, ktorá netuší, ako sa má o dieťa postarať.

Všetko má svoju príčinu. Alebo nie?

Existuje nejaká vedecká štúdia objasňujúca, prečo je tomu tak? Čo je príčinou materinského “Parkinsona?” Prečo sa niektoré novopečené matky nevedia zmestiť do novej kože? A prečo zrovna v dnešnej informačne prajnej dobe?

Uvažujem nahlas, že čisto teoreticky tomu môže byť tak, pretože nemáme prax. A ako by sme čisto teoreticky mohli prax získať?

Pri výchove súrodencov

Povedzme, že nám nevisel v obývačke na stene obraz Mao-ce-tunga a rodičia nám dopriali súrodenca, ideálne súrodencov. Mohli sme si pričuchnúť nielen k bábätkovskej vôni, ale aj k servisu okolo neho. Vyrastali sme v širokouhlom formáte rodiny, ktorý doprial nášmu oku to správne rozlíšenie.

Je teda predpoklad, že keď raz chytíme do rúk naše dieťa, budeme vedieť čo a ako akosi podvedome. Už sme to zažili, možno práve preto nám to príde také prirodzené.

Ako tetka, stryná alebo ujčiná

Povedzme, že sme sa stali pred nejakým časom tetou. Zrazu nikoho nezaujíma, či sa vláčime s bezďákom, feťákom alebo voličom Fica, lebo celá rodina žije tým krpatým, umrnčaným deckom. Pri nedeľnom obede nadšená babička neváha pozastavovať sa nad konzistenciou vnúčikovej stolice, ako dezert naservíruje tému rektálnej rúrky. Vieme, že nechceme mať deti najbližších päťdesiat rokov, ale keby sa nebodaj zadarilo, nezľakneme sa. Aj zo spánku vyhláskujeme po anglicky slová ako gastroezofagálny reflux. Máme to skrátka v krvi.

Lakovaním si nechtov

Povedzme, že máme dosť tých svojich “ale,” pre ktoré zatiaľ necítime volanie divočiny a v túto chvíľu nám celkom stačí skúšať si to na nečisto. Napríklad teraz máme také obdobie, že pozorujeme, ako sa ktorý lak na nechty vyníma na kočíkoch našich kamarátiek. Na jednom sa nám páčia nafukovacie koliečka, na druhom veľký úložný priestor na nákup, na treťom otočiteľná rúčka – náš kočík bude mať to najlepšie z každého. A čo by sme ešte od iných matiek odkukali?

Ostrý nácvik

Mohla by som pokračovať ďalej v modelovaní situácií, ktoré majú spoločné jedno: mať možnosť cvičiť sa na cudzom dieťati, kým dôjde k výmene ostrých nábojov. Ak vidíte dieťa prvýkrát na vlastné oči až v pôrodnici a je to vaše vlastné, čudujete sa, že vám rovnica pripravenej matky nevychádza?

Ja sa nečudujem, z matiky som bývala vždy takmer na prepadnutie. A nečudovala by som sa ani, keby ste mi začali vyvracať moje teórie o praxi. Možno vás nezachránil pred zaskočenými pocitmi ani nácvik na vlastnom dieťati. Keď k nám na izbu ubytovali druhorodičku, povzdychla si: “Bože môj, budem si to ešte pamätať?”

Tak čo dosadiť do rovnice, aby bol výsledok „pripravená matka“? Nechávam odpoveď na zdatnejších v počtoch. V ďalšom čísle si nacvičíme odchod zaskočenej prvorodičky z pôrodnice v ústrety radostnému materstvu.