Nemecká výchova alebo skôr ľahostajnosť k deťom

Už skoro 4 roky žijeme v Nemecku. Keby som tu povedala nahlas, že sa mi už párkrát stalo, že môj 2,5 ročný syn dostal po zadku, možno by ma udali na sociálke. Podotýkam jednu po zadku. Nie bitku.

Tu sa také niečo nepripúšťa. A či to tunajším rodičom funguje bez toho, aby sa museli znížiť k nejakému capnutiu?

Shutterstock

Nebijú, ale ani sa nezaujímajú

Každý deň mám príležitosť vidieť zahraničné deti pri klasických denných činnostiach ako nákupy, návšteva u lekára, správanie sa na ulici, v buse, na ihrisku, doma.

A môžem povedať asi toľko, že tieto deti nikto k ničomu nevedie, nikto im nedohovorí, čo je správne a čo nie a čo by mali alebo robiť a prečo. Nemajú hranice, ani vzor.

Ľudia idú sami proti sebe. Poviem pár príkladov.

Mamička nechá dieťa v špinavom autobuse olizovať okná, váľať sa v obchode na špinavej zemi, dieťa behá zablatené po celom byte.

Deti nepozdravia, lebo im chýba návyk, základ slušného správania, a rodičia jednoducho povedia, že ich dieťa nemá chuť zdraviť, ale to nie je riešenie.

Ani môj 2,5 ročný syn niekedy nepozdraví, ale vidím, že sa hanbí. Nenútim ho, ale vždy mu prízvukujem, že pozdraviť treba a vidí, že aj ja vždy každého pozdravím. Ale tieto deti to nevidia.

Nehovorím o vrieskaní všade. Tiež nie sme povinní počúvať všetci v buse, že ich dieťa dnes nemá dobrú náladu. Nemajú rok, ale 4-5 rokov.

Sú veci a hranice, ktoré si deti musia uvedomovať, učiť sa ich rešpektovať.

Všetko sa mení nástupom do škôlky. Tam sa maniere netolerujú

Doma dieťa vymýšľa, čo si ráno oblečie, rozhoduje, čo bude kedy robiť, diktuje celej rodine. Nástupom do škôlky sa všetko zmení. Pretože na maniere nie je čas.

Učiteľka, ktorá má na starosti 20 detí, sa nebude venovať jednému a dumať, či sa teraz 4-ročná milosťpani oblečenie alebo nie. Ide sa von, deti sa idú obliecť a majú režim, hranice a vedia aj bez bitky poslúchať. Takisto si upracú všetky hračky po sebe, podelia sa o všetko.

Pretože má niekto na nich rozumný vplyv a ide im vzorovým príkladom, ktorý doma deti nemajú kde vidieť.

Nevravím už o tom, koľko sa nemecké matky venujú svojim deťom. Variť im nevaria a čo sa týka hier, tak to radšej vonku alebo aj doma poklebetia s ostatnými pri ihrisku a ich milované ratolesti si robia, čo chcú, veľakrát na svoje deti ani nevidia. Také mám ja skúsenosti s nemeckou výchovou alebo skôr ľahostajnosťou o deti.

Ja nevychovávam po nemecky

Snažím sa už od mala, aby môj syn poznal a rešpektoval naše pravidlá. Vie byť strašne zlatý, poslušný, ale ako každé živé dieťa, aj ona má chvíľky nepokoja, či vzdoru.

Snažím sa ich riešiť pokojne, najprv predýchavam, až potom robím uzávery. Áno, ako som už povedala, stalo sa mi, že aj dostal po zadku, ale niekedy nepomohlo ani to, ani dohováranie, strašenie, čo sa zlé môže stať…

Jednoducho, každý máme zlé a dobré dni, a tak aj situácie riešime rôzne. Presne ako naše deti. Nikto z nás, ani učení psychológovia, neprišli na svet ako rodení rodičia s dobrými výchovnými metódami. Čítanie dobrých rád a skúseností tiež neplatí na každé dieťa rovnako, lebo každé je iné.

Čo však podľa môjho názoru uškodí deťom viac ako jedna po zadku, je, keď nemajú milujúceho rodiča, ktorý by im nastavil hranice.