Novopečená matka býva vďačným objektom rôznych všetečných otázok. Jedna z nich, ako inak, v obľúbenom množnom čísle, smeruje k vyzisteniu, či už „máte režim.“
Režim, režim… hm, poďme si rozobrať, čo je vo veci, na čo sa to vlastne anketári pýtajú?
Ani politický, ani pitný režim
Režim, v zmysle politického systému, to asi nebude. Ani na mobil sa nemusíme pozerať, či z tichého prepnúť na normál alebo bezletový. Ani si ísť naliať dve decky vody, že pitný režim.
Znie to možno neuveriteľne, ale tí vyzvedači neokrôchaní sa opytujú na rozvrh nášho dňa s bábätkom, určitú časovú líniu, v akej ubiehajú naše minúty a hodiny na materskej dovolenke.
Áno, toto ich zaujíma, ešte sme len prišli domov z pôrodnice a ledva vybalili župan s nedojedeným kompótom. Veď kedy najlepšie filozofovať o „režime“, ak nie teraz, keď sa nám stiera rozdiel medzi dňom a nocou?
Čo na tom, že dojčenie nezávisí od letového poriadku nízkonákladových aerolínií, a že ani to bábätko nevstáva a nezaspáva podľa toho, kedy sa otvorí burza v Tokiu, a že tak celkovo vyzerá náš život ako bordel na kolesách.
A vôbec nám nie je jasné, dokedy sa budeme len tak rútiť z kopca. Vždy totiž závisí, čo za „materiál“ sme si to priniesli z pôrodnice.
Keď režim, tak pohotovostný
Môj prvorodený sa dlho nehlásil k žiadnemu režimu. Proste anarchista. Nepredvídateľný. Nikdy nebolo jasné, či si hodí za deň päť šlofíkov po pol hodinke, alebo potiahne rovno štyri hoďky v kuse.
Čo ako som sa pokúšala podľa premúdrelých výchovných knižiek nastaviť pomyselný oporný bod, od ktorého by sa odvíjal každý deň – typu na chlp presné podvečerné kúpanie, či ukladanie do postele so sliepkami, – všetko bezúspešne. Bol totálne imúnny.
Ako si zmenežovať deň, keď ani do sprchy sa nedalo vliezť bez obáv? Bolo treba počítať s tým, že odtiaľ pobežím s napenenou gebulou a oholenou maximálne pol pazuchou, aj to som si akože fandila.
Lebo to dieťa sa nedalo vypnúť, ani keď spalo, furt bolo v stand-by režime. Nežralo to síce elektrinu, zato nervy riadne. A takto to vyzeralo dobrého pol roka, pol roka bez tielka, lebo veď tie pazuchy.
Zmena režimu, tzv. prevrat
Nový vietor do plachiet prinieslo obdobie degustácie prvých príkrmov. Pri ich inštalácii do života dieťaťa sa predpokladá, že budete postupne dopĺňať až nahrádzať jedno kojenie za druhým normálnym jedlom. A že to budete môcť nazvať raňajkami, desiatami, obedmi… a medzi olovrantom a večerou vyrazíte na prechádzku, veď režim!
Jedine, žeby ste nadobudli dojmu, že to dieťa prežúva sústavne niečo, ale dokopy poriadne nič, a kojí sa furt rovnako, tak či onak. Stáva sa aj v lepších rodinách, aj v tej našej.
Život je zmena
Už by si človek úfal, ale po mesiacoch plných rozpakov, začalo sa to samé od seba utriasať. Z troch spánkov ostali dva, medzi ktoré sa dalo vtesnať niečo, čo sme hrdo nazývali obedom. Olala!
Zvláštny progres však nastal aj nočnom spaní. Miesto postupného predlžovania spánkového cyklu, začala sa noc drobiť na márne kúsky, takže veľká radosť, ak som si na varenie obedu nespomenula až po večeri. Na pazuchy som nereflektovala vôbec.
A tak som začala experimentovať, či nezrušiť dva denné spánky, očividne musí stačiť aj jeden, prečo by sa inak toľko budilo to dieťa v noci a žvatlalo do tmy a mojej nepríčetnosti. A zase sa nastavovať na nové usporiadanie dňa, prispôsobovať sa novej situácii, kúpiť tlakový hrniec, aby som stíhala obed navariť, a tak.
To by jeden neveril, ako sa nejaký blbý „režim“ musí v kuse preonačovať, nedajboh sa naň fixovať, no nie. To je skrátka dynamická kategória, ten režim.
A dá sa ešte všelijako vylepšovať, šperkovať…
Ak si pri režimovaní chceme dopriať trochu zábavy, stačí doniesť z pôrodnice ďalšie dieťa. Ktoré je na svete pár hodín, ale už sa preventívne hlási za ďalšieho anarchistu.
Zladiť nerežim novorodenca s režimom staršieho súrodenca je odvážna misia, iba si netreba veľmi pripúšťať, že zase raz môžeme do hajzlovej misy spláchnuť onen zabehaný rozvrh dňa, na ktorom sme roky dreli, kým sme ho ako tak vypilovali. Heslo dňa je predsa prežiť.
A ak náhodou narazíme na všetečného anketára s otázkou, či „už máme režim,“ odpovieme po pravde. Samozrejme, že máme. Aj núdzový režim je režim!
Režim: kto z koho
Veruže, v takomto stave mi napadla aj taká kacírska myšlienka, že režim je len luxusná záležitosť prvorodených, s ktorými sa pipláme sťaby podľa učebnice. Lebo na také fóriky máme ešte čas a držia nás aj nejaké tie rodičovské ideály.
Avšak každé ďalšie dieťa, ktoré pribudne do „systému,“ sa mu musí prispôsobiť, ak chce prežiť. Nastupujú tvrdé sparťanské pravidlá: zaspíš tam, kde to na teba príde, milý zlatý môj. A buď rád, že si občas na čerstvom vzduchu…
Nech už je to s režimom, ako chce, najdôležitejším oporným bodom, od ktorého sa odvíja každý deň, sme vždy my. A čo je viac, že?
Prečítajte si aj:
