Odkedy mám deti, nie som to ja

Cez víkendy som plánovala čítať, spať a chodiť s nejakým úžasných chlapom. Materstvo? To sa ani omylom nezlučovalo s mojou predstavou o šťastnom a spokojnom živote.

Zmena je život. Ale je to potom ešte život?

Potom z ničoho nič pripínam na chladničku fotku z ultrazvuku, balím tašku do pôrodnice a odrazu sedím v našom mini byte pred detskou postieľkou, v ktorej sa hemží dačo živé a kuká na mňa veľkými očami.

Môj starý život sa vyparil ako letné prázdniny na začiatku školského roka. Nebola to sranda. Niektoré mamy, keď sa ich spýtate, čo budú zajtra robiť, pokrčia plecami a povedia, že netušia, každý deň je iný.

Moje dni sa z totálneho chaosu dospávania, kávičkovania, práce, školy a nakupovania topánok zmenili na švajčiarske hodinky.

Vstalo sa, kŕmilo sa, upratalo sa, varilo sa, obedovalo sa, šlo sa von, do obchodu, prišlo sa domov, šlo sa kúpať, večerať a spať. Prvý mesiac, prvý polrok, prvé Vianoce, prvá nuda v nekonečné popoludnie.

Studená káva, nedočítaní kniha, špinavá podlaha. Prvá hádka, keď si muž myslel, že má napriek dieťaťu nárok na spoločenský život (nemá, hahaha).

Tekvicová polievka a nákupné zoznamy

Ako to už býva, keď sa v živote ocitnete v bode, keď sa cítite blbo, okolo vás sa vyroja ľudia, ktorým sa strašne darí. Prišijú si doma gombík a bum! Odrazu majú vlastné krajčírstvo. Z recesie pošlú prihlášku na stáž a o týždeň letia na rok do Londýna.

A ja? Raz sa rebelsky vyberiem do Tesca autobusom a prídem domov s chrípkou a ukradnutou peňaženkou. V mojom živote sa nedeje nič veľké, vzrušujúce ani dôležité.

Deje sa len kopa malých vecí. Stáva sa zo mňa cestovateľka s kočíkom. Poznám doslova každý meter našej ulice. Viem, kde treba prejsť na druhú stranu, aby mi pes nezobudil dieťa, aj kde susedia parkujú tak, že sa na chodník nezmestím s kočíkom.

Namiesto investigatívnych článkov píšem mužovi sms- ky s nákupným zoznamom a po večeroch varím päťhviezdičkovú tekvicovú polievku s petržlenovou vňaťou.

Materská kríza

Hovorí sa, že za krízou je zvyčajne deficit medzi tým, koľko dávame a koľko prijímame. Ale veď mamy na materskej dostávajú toľko lásky, že by to malo stačiť na celý život. Z toľkej lásky niekedy neviem, čia som.

Strácam sa medzi formičkami na piesok, plienkami a domácimi výživami, ktoré varím z nekonečnej materskej lásky. Ako inak by som dokázala zavárať v horúcich dňoch jablká a namiesto opaľovania na balkóne vyrábať domáce džemy?

Najmä keď som sa ešte pred pár rokmi živila avokádom a čínskou kapustou, aby som sa zmestila do šiat 36? Kde je to šiši dievča s perfektnou pleťou, pýtam sa, keď sa ráno so zalievanou kávou ťahám okolo zrkadla.

Chýba mi. Bola s ňou sranda, vedela hodiť reč na každú tému a poznala kopu zaujímavých ľudí. A kto je táto nová osoba, čo mi behá po byte? To sa nemôže učesať a dať si rovnaké ponožky? Jeminky, ona používa Indulonu a nosí tenisky! To predsa nemôžem byť ja.

Kedy to budem zasa ja?

Od tejto otázky, príliš úprimnej, aby som si na ňu dokázala hneď odpovedať, ubehlo pár rokov.

Namiesto písania sms s nákupným zoznamom sa venujem iným aktivitám. Ponožky nosím rovnaké. Používam nový krém, aj keď Indulona sa mi asi páčila viac. Pribudlo mi pár vrások, hlavne tých „smiechových“, aspoň ja si to zvyknem hovoriť.

Okrem práce mamy mám aj pár nových úloh. Napríklad úloha poradcu. Odkedy sa moja kamoška vrátila z londýnskej stáže, vydala sa a porodila dvojičky, potrebuje dennú dávku mojich skúseností.

Napríklad ako využiť perfektnú angličtinu, keď sa háda so susedmi, lebo jej chalani búchajú hrncami po zemi a budia slobodný pár pod nimi.

Prečítajte si aj: Čo som sa naučila pri kočíkovaní

Vraj sa nespoznáva – z pokojnej, vyrovnanej a úspešnej baby je dnes klbko nervov závislé na cukríkoch, čo jej chalanom nosí babka. Teší sa, až deti zmiznú do škôlky a ona bude zase tá „normálna“.

Mamou sa proste narodíš

To tešenie si pamätám. Faktom je, že ona už normálna nebude. Lebo keď sa z dievčaťa stane mama, to je normálny pôrod. Akurát bez pôrodnej sály.

Rodíme sa v detskom plači o jednej v noci, pri tridsiatom vyložení batoľaťa na šmýkačku, keď namiesto ovocia podáme dieťaťu do kočíka biely rožok, lebo zúbky.

Keď sa narodí nová mama, je to super. Mamy menia svet. Možno neovplyvnia klimatické zmeny, ale kto naučí dieťa, že prázdne vrecko nepatrí na zem? Možno nenatočíme oscarový film, ale Ľadové kráľovstvo poznáme lepšie ako jeho tvorcovia.

Na mame stojí celá rodina. Bez nej nebude fungovať ani najlepší vládny sociálny balíček. Bez nej nemá zmysel písať detské knižky, veď kto by to deťom čítal?

Ste mama a cítite sa v tej úlohe zmätená a stratená? Nedivte sa, je to fakt náročné všestranné zameranie. Sme mamami bez návodu, bez diplomu, niektoré aj bez opory otca detí.

Netreba vrátiť čas

Aj, keď je to pekné, niekedy nám všetko lezie na nervy. Chceme vrátiť čas a byť zase slobodné a normálne. Nedávno som našla doma zabudnutú kôpku rodinných fotiek. Nič extra, zábery z ihriska, z výletov, narodenín.

Čo ma prekvapilo, vedľa mojich detí stála ona. To dievča, ktorým som kedysi bola. Na jednej drží deti za ruku a tvári sa vážne, na druhom stojí za hojdačkou a žiari materskou pýchou. Spoznala som ju podľa večne rozlietaných vlasov a môjho starého kabátu.

Bola tam celý čas, keď som bola unavená, nervózna a bez rannej kávy. Nikam sa nestratila. Len trochu nabrala na zodpovednosti a nemala toľko času premýšľať o blbostiach.

Tie fotky nemám v albume. Mám ich schované na pamiatku v mojom šuflíku a keď mám zlý deň, pozerám si ich. V dobrom aj zlom, vďaka tým fotkám viem, že aj keď som už mama, stále som to ja.

(57 hlasov, priemerne: 4,70 z 5)

Loading...