Pozor, matka za volantom!

Takúto nálepku by som potrebovala nacapiť na zadné sklo nášho milovaného autíčka miesto strohého trojuholníka s písmenom „Z“. Lebo ono označenie ma vystihuje len čiastočne.

Vodičák som dobojovala čajsi pred prázdninami a po pár jazdách v našom aute moje velikánske sebavedomie získané v maličkom Pole kleslo na  takú úroveň,  že ani všetky správy o poklese vodných tokov nedosahovali také hrozivé percento úbytku.

Pravda je, že môj drahý bol napriek veľkému prvotnému nadšeniu a fandeniu počas autoškoly „mierne“ šokovaný mojimi „dovednosťami“ za volantom a hasil moje úsilie šoférovať aj vtedy, kedy nemusel. Ani netušil ako, ale všetky jeho „nenápadné“ zásahy do točenia volantu, ťahania riadenia a zle skrývané napätie ono percento šialene prehlbovali smerom nadol.

Nehovoriac o tom, že moji pasažieri sa tiež nedali zahanbiť – Šimon ako správny mliečny závislák presne v okamihu, kedy som sadla za volant, začal z ničoho nič kvíliť a srdcervúce volanie „Mamíííí!“ za chrbtom mi dvakrát – sprevádzané zúrivým kopaním do sedadla šoféra, t.j. mňa –  pokoja nepridávalo. Rovnako nie „odborné odporné“ komentáre môjho najstaršieho, ktorý  –  okrem iného – sa mi vďaka svojim 150 cm pchal do ľavého spätného zrkadla, aby sám dôkladne skontroloval, či za nami nič nejde tak, že som nevidela okrem jeho hustej hrivy nič. Ostatní sa nedali zahanbiť – jačanie, pišťanie a zdesené výkriky pri každom mojom nešikovnejšom preradení mi pekne brnkali na nervy.

Nuž pohoda ako remeň, to je fakt.  A tak som sa prestala do šoférovania hrnúť a mala som pocit, že mať veľké oči a reči o génoch šoféra bola kapitulálna blbosť.

Aj sme si to s mojim drahým vykonzultovali v pokoji, zmieri a láske, ale môj optimizmus byť šoférom bol tatam.

Až došlo pred dvoma týždňami na lámanie chleba. Môj zákonitý došiel večer domov a celý nešťastný mi vraví: „Budeš musieť ísť do servisu.“ Keby mi niekto v tom okamihu povedal, že mám ísť do márnice a stráviť tam týždeň, zdalo by sa mi to reálnejšie ako tento oznam. Vysvitlo, že už ráno cestou na stanicu nesvietili stretávacie svetlá a vzhľadom na našu plánovanú cestu o dva dni do Čiech nebolo čo riešiť. Chlap sa vracal až večer, ísť sme chceli, servisy fungujú maximálne do piatej.

A tak som s prievanom medzi kolenami zasalutovala a začala konať. Ráno som obehala s kočíkom a drobcami všetky servisy v okolí a žobronila o možnosť dať im pozrieť naše fáro. Make-up som nemala, deti už pišťali a tak som bola mierne neúspešná, kým ma vypoklonkovali do servisu, ktorý bol toť za rohom našej ulice. Chalanisko v ňom ani nezdvihlo hlavu strčenú z motora, ale nakoniec mi dal číslo na majstra, ktorý nám svetlá za pár korún opravil. Nadšene som šla hneď s deťmi na nákup, do kostola a na stanicu pre našich, lebo lialo. Parkovala som besne, križovatky mi nešli, otestovala som pevnosť prenosných dopravných značiek, lebo naše milované mesto je rozkopané nadranc a takmer som havarovala. No a asi ten moment bol tou poslednou kvapkou mojej zelenáčskej blbosti.

Zaparkovala som ešte raz, vypla motor a otočila sa dozadu: „Tak aby bolo jasné: keď budem ja šoférovať, v tomto aute bude ticho, inak zastavím hocikde a vyhádžem vás von!“ Moja posádka na mňa civela s výrazom, ktorý nezabudnem do smrti – ale ani necekla. Domov som odšoférovala na jednotku. Vypustila osadenstvo von, víťazoslávne zavrela dvere a – ostala mi kľučka z auta v ruke…

Jasne a stručne – dvere sú v strede len jedny a mali zvnútra detskú poistku. Predstava, že by som mala 6 detí „hádzať“ cez predné dvere do auta, preliezať za nimi a zapínať ich tam, bola tak strašidelná, že som na druhé ráno stála pred servisom znovu. 

Do Čiech sme nakoniec šli, ale pre mňa tie dva dni , keď som bola sama na ceste a v chujave vlastného strachu, boli generálnou skúškou a totálnym prerodom z bojka na mamu, ktorá vie šoférovať. Hodenie do vody opäť zabralo.

Hurá na cesty!