Prebdené a premlčané

Sedím pri počítačí a nechápem. Už by som to teda chápať mala, ale aj tak mi to nedochádza. Že čo?

Výkonnosť  a výdrž matiek, kruto a neuveriteľne vyskúšaná opätovne na sebe samej.

Nie žeby som nerada spala, skôr opak je pravdou. No v našej mašinérii nie je šance zaľahnúť nejako veľmi skoro. A včera sa mi ešte k tomu teda zdalo, že trhnem rekord týždňa a stihnem to pred polnocou.

V posledných fázach motkania sa pred posteľou v polospánku ma naštartoval tichý odkaz od polovičky: „Šimonko plače.“

Zapnutý zotrvačník, otočiť sa posteli chrbtom a odpochodovať do detskej izby s miernym povzdychom a naivnou nádejou, že to bude len nešikovné otočenie sa v spánku.

Ba kieho.

Šim bol nepokojný, vzdychal, nariekal zo spánku, krútil sa ako malá dážďovka. Horko ťažko sa mi podarilo z neho dostať, že ho bolí bruško. Jemné pohladenie, pár slovíčok a nežná masáž bruška.  Chvíľu to trvalo. Ale nakoniec sa drobec upokojil.

Padla som do pelechu, ešte pár slovíčok v totálnej intimite v náručí zákonitej lásky. A skôr, ako som – už zas po polnoci – začala klimbať, nepokojné mrnčanie od vedľa sa ozvalo znovu.  Zapnutá automatika matky ma postavila do zvislej polohy a nohy nejakým samospádom vliekli moju spiacu schránku na miesto činu. V polceste som otočila Kubka.

Hlava, hoci oči spali, už horúčkovito premýšľala, čo asi malému je. Jedol to čo ja, mne nič nie je.  Padnúť nepadol, žeby sa mu niečo zlé snívalo? To sa nezvyklo.

Vzala som to malé telíčko do náručia, aby nepobudil ostatných a odniesla do spálne. Chvíľka ticha, keď nepokojné vrtenie a vzdychanie predurčilo priebeh celej noci. Skúšali sme znovu masáže, mojkanie, fúkanie, nočník, krémiky na boľavé miesta, otázky o zlom spánku… Teplota žiadna, a mne už z toho všetkého blikala kontrolka pohotovosti: čo sa deje?

Do rána sme nenaspali nič. Všetci traja. Ráno mi nepokojný drobec visel na hrdle všade a horko – ťažko sa upokojil až s Jakubkom na chvíľu pred odchodom do školy.

Ale mne pohľad na neho bol jasným signálom – zlomený zúbok z ruvačky s bráchom sa urazil a nafúkol hornú peru. Vymietli sme detváky do školy a a škôlky a šli sme. Kočík držal nielen Šima, ale aj mňa. Som mu za to nesmierne vďačná.

V čakárni bol skvelý. Neobyčajne krásne napodobňoval myšku a všetci okolo  neho sa tešili.

V kresle to bolo horšie, radix, rýchlo, bez vysvetľovania. Zub bol už podhnisaný. Plač, krv, slzičky a strach. A nesvoj syn.

Nejako sme sa premotkali. Oči mi klipkali, bolo to však beznádejne. Treba ísť do škôlky, naobedovať sa, dať Šimka spať a potom ísť po školáčku.

Poobede detto: zúfalo pozerám do novín, v duchu prosiac, nech nepadnem do černe písmen. Som v kríze od nevyspatia a nemám šancu si ľahnúť. O pár hodín musím odšoférovať do pol mesta, aby sa deti dostali na výtvarku. Potom vyzdvihnúť bratislavských gymnazistov zo stanice. Ísť na nákup, do lekárne, znovu na stanicu po manžela a ešte po výtvarníkov. Taxi služba fungovala ako hodinky, myšlienky na spánok som urputne zatlačila preč. Podchvíľou kontrolujem môjho zubatého maróda, hladím ho spakruky spoza volantu, prihováram sa.

Večera. Sprchy. Chaos.  Trochu mrnčania a dosť frfľania  – dľa veku. Uspávam a deti napodiv rýchlo zaspia. Skúšam si ľahnúť a spať, nejde to. Tak ešte tá hora prádla na skladanie, a spratanie kuchyne.

Noc pozliepaná dohromady by tvorila moje 2 biedne hodiny spánku.

Čo je to ostatné? Z čoho potom funguje motor jednej mamy?